Naša tradícia zahŕňa aj dynamiku

Katolícka cirkev stojí na pevných základoch, z ktorých čerpá a z ktorých sa nemá vychýliť. Historik a katolícky kňaz Branislav Dado, SJ, hovorí, že na druhej strane, ako sa svet a spoločnosť vyvíja, vyvíja sa i Cirkev. „Nemôžeme ustrnúť, na veľa vecí musíme reagovať aj my cirkevní predstavitelia i laici.“

Nemenné zostáva napríklad učenie o Najsvätejšej Trojici, ktoré tvorí jeden z pilierov katolíckej viery, vystavaných na posvätnej Tradícii a Svätom písme. Tie vyvierajú z toho istého božského prameňa a smerujú k tomu istému cieľu – viesť ľudí k spáse, k večnému cieľu, ako to učí Druhý vatikánsky koncil v konštitúcií Dei Verbum (DV, 9).

ODOVZDÁVANÝ POKLAD VIERY
V prvom rade potrebujeme správne pochopiť výraz Tradícia Cirkvi. „Bežne poznáme výrazy ako folklórne tradície alebo národná tradícia a podobne. Keď hovoríme o Tradícii Cirkvi, máme na mysli niečo celkom odlišné,“ vysvetľuje historik.

Tradícia v Cirkvi je predovšetkým živým spôsobom odovzdávaná viera z generácie na generáciu. V našom ponímaní slovo tradícia (tradó, tradere) teda neoznačuje folklór, ale obsah, skutočné fakty, poklady viery.

V sociológii predstavuje tradícia súhrn zvykov, pravidiel dedených z generácie na generáciu. V teológii predstavuje učenie viery náboženského spoločenstva, ktoré sa odovzdáva písomne či ústne. Na rozdiel od písomne fixovaného, kánonického zjavenia v Biblii, ktoré je „Božím slovom, Božím zjavením“.

K písomnej tradícii patria aj spisy cirkevných otcov, teologická náuka či obsah učiteľského úradu Cirkvi. „Ide predovšetkým o duchovné a morálne hodnoty, právne normy, usmernenia pre život Cirkvi. Tiež o liturgickú a mravoučnú stránku,“ dodáva Branislav Dado.

OD KRISTA CEZ APOŠTOLOV
Celé zjavenie Boha je zavŕšené v Ježišovi Kristovi. „On poveril apoštolov hlásaním evanjelia, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov. Na svätom Petrovi ako na skale postavil Kristus svoju Cirkev.

„Apoštoli naplnili toto poslanie a ohlasovali evanjelium ako zdroj duchovnej pravdy a morálnej normy, a tak ľuďom sprostredkovali Božie dary. Evanjelium sa odovzdávalo najprv ústne, potom písomne. Aby sa zachovalo v Cirkvi neporušené a živé, apoštoli ustanovili biskupov ako svojich nástupcov.“

Toto živé odovzdávanie viery, vykonávané v Duchu Svätom, nazývame Tradícia, lebo prostredníctvom nej sa odovzdáva poklad živej viery neporušený z generácie na generáciu. „Tradícia je teda miesto pôsobenia Ducha Svätého v Katolíckej cirkvi a skrze ňu vo svete.“

DYNAMICKÝ KATOLICIZMUS
Katolicizmus sa však zároveň ako duchovný smer vyvíja a formuje. Rôzne prúdy v Cirkvi boli vždy odpoveďou na aktuálne potreby čias. „Musíme ale rozlišovať, či je daný formujúci sa smer vedený Božím Duchom, či je katolícky. Cirkev vždy rozlišovala v tejto oblasti vo svetle Ducha Svätého.“

Zdravé prúdy dostali svoje konkrétne pomenovanie. Ide o rehole, sekulárne inštitúty, hnutia, spoločnosti apoštolského života. Každý z nich bol v dobe svojho vzniku odpoveďou konkrétneho človeka alebo skupiny ľudí na aktuálne problémy doby a potreby Cirkvi.

„Okrem oficiálnych hnutí sa aj v rámci farností či diecéz zakladajú tiež rôzne modlitbové, charitatívne alebo vzdelávacie spoločenstvá. Všetky sú prejavom pôsobenia Ducha Svätého a znakom dynamického života Cirkvi.“

DUCHOVNÉ ROZLIŠOVANIE
Je prirodzené, že tento vývoj a pohyb vnútri Cirkvi so sebou prináša aj isté napätia. Podľa Branislava Dada je dôležité, aby sa prípadné napätie stalo priestorom duchovného rozlišovania. V pokore a otvorenosti Duchu Svätému a pod vedením kompetentných autorít Cirkvi máme poznávať, kadiaľ a ako ďalej napredovať.

Ak však toto rozlišovanie nahradí presadzovanie vlastných názorov a postojov, dochádza ku konfliktom. „Dejiny Cirkvi sú ich plné. Tiež sú však prejavom toho, že Cirkev je živý organizmus, že je to spoločenstvo slabých ľudí poznačených hriechmi.“

Čo sa týka liturgicko-právnych predpisov, aj tie sa vyvíjajú, takisto neraz pod napätím. „Dôležité je nikoho nevylučovať z diapazónu lásky. Jediné, čo môže a má ľudí skutočne oslovovať, je nefalšovaná, úprimná láska, otvorená pre dialóg a úctivú diskusiu pri zachovaní katolíckeho učenia a vernosti učiteľskému úradu Cirkvi.“

Takýto postup vidíme napríklad u svätého Dominika (1170 – 1221), Františka z Assisi (1181 – 1226) či Františka Saleského (1567 – 1622).

KEDY TREBA SPOZORNIEŤ
Dnes sa nám ponúkajú všakovaké smery a liberálnejšie názory, ktoré sa dotýkajú aj Cirkvi, preto treba byť pozorný. „Veriaci katolík nemôže čakať, že mu Cirkev nadiktuje zoznam povolených a nepovolených názorov, smerov či skupín. V dnešnej pluralitnej spoločnosti to nie je ani možné. Už len preto, že v rámci duchovného života existuje mnoho rôznych smerov a prúdov.“

Vedie sa však napríklad rozvinutý ekumenický dialóg, v rámci ktorého poznávame aj iné, nekatolícke kresťanské tradície a spoločenstvá. Tento dialóg má podľa historika svoje pozitíva, ale aj svoje riziká. Preto je potrebné, aby veriaci katolíci poznávali oficiálne dokumenty, aby ich mali vysvetlené kompetentnými autoritami a rozlišovali na základe týchto poznatkov, vedení Duchom Svätým.

„Základný prístup však stále ostáva – nefalšovaná pokora. Tá neznamená servilnosť či submisívne správanie. Povzbudzujem preto veriacich, aby si našli čas na štúdium cirkevných dokumentov, a povzbudzujem aj kňazov, aby ich dobre poznali a v pastoračnej službe pomáhali veriacim v spoločenstvách správne sa orientovať,“ dodáva jezuita.