Naše kraslice sú fenomén, ktorým sa odlišujeme

Riaditeľka Tribečského múzea v Topoľčanoch sa v svojej odbornej činnosti zaoberá výskumom výročného zvykoslovia a ľudovej stravy. Výsledky výskumného snaženia uverejnila v mnohých publikáciách v rámci edičnej činnosti múzea a zároveň sa podieľala na vzniku viacerých vlastivedných monografií a popularizačných štúdií.     

Prečo je dôležité uchovať materiálny potenciál minulosti?

Etnografický fond Tribečského múzea v Topoľčanoch obsahuje 4 762 exponátov dokumentujúcich spôsob života a kultúru obyvateľov niekdajšej slovenskej dediny. Vidiecka komunita ešte v prvej polovici 20. storočia tvorila podstatnú časť našej populácie. Práve povaha zamestnania v značnej miere prispela k vytvoreniu tradičnej roľníckej kultúry. Špecifickými znakmi a prvkami sa stala základom našej národnej identity a historického vedomia.

Múzejné exponáty sú svedectvom, čím v minulosti žili roľnícke rodiny, tvoriace pevné dedinské spoločenstvo. Sú to predmety, ktoré boli bežnou súčasťou roľníckej domácnosti či hospodárskeho dvora. Dnes sú však mladšej generácii neznáme. Predmety uložené v múzejnom depozitári dokumentujú tradičné  poľnohospodárstvo, remeslá, odievanie, stravovanie, bývanie, zvykoslovné prejavy či ľudové výtvarné umenie.

Múzeum doklady minulosti zbiera, ochraňuje a prostredníctvom rôznych podujatí sprístupňuje širokej verejnosti. Ľudová kultúra v regionálnej rozmanitosti predstavuje významnú súčasť kultúrneho dedičstva Slovákov. Je to fenomén, ktorý charakterizuje jedinečnosť a osobitosť našej krajiny. A to je hodné ochrany.     

O čom rozpráva vaša zbierka kraslíc?

Krasliciam, ako sa u nás v okolí Topoľčian hovorí „krašlicam“, v múzeu spočiatku nebola venovaná pozornosť. Prvé kraslice do etnografického fondu pribudli až v roku 1984. Systematický zber a dokumentácia kraslíc sa v múzeu začali až po roku 1990 v úzkom prepojení s mojím výskumom výročného zvykoslovia. V rámci terénneho výskumu som sa začala venovať aj akvizícii najtradičnejšieho symbolu Veľkej noci.

A tak postupne z viacerých obcí topoľčianskeho regiónu do múzejného fondu začali pribúdať zdobené vajíčka. Kraslice sa však dali získať už len od súčasných krasličiariek, staršie obdobia sa podarilo zdokumentovať len niekoľkými kusmi. K vytvoreniu početnej zbierky kraslíc, približne 1 173 exponátov, pomohla aj úzka spolupráca múzea s členkami Únie žien Slovenska. K obohateniu zbierky prispeli aj súťažné výtvarné prehliadky organizované pod názvom O najkrajšiu kraslicu. 

Akými technikami sú zdobené kraslice?

Múzejná zbierka dokumentuje rozmanité techniky zdobenia. K tradičným ľudovým postupom patrilo farbenie vajíčka bez ďalšej výzdoby, batikovanie, voskovanie, oblepovanie slamou a dužinou močiarnej trávy (sitiny) či vyškrabávanie vzorov na zafarbenú škrupinu (sgrafito). Nachádzajú sa tu aj kraslice zdobené najstaršou technikou, a to farbením v odvare z cibuľových šúp. Najväčšiu skupinu tvoria voskované kraslice.

Aj napriek tomu, že krasličiarky pri výrobe použijú rovnakú techniku, každé vajíčko výzdobou predstavuje unikátny umelecký kus. V zbierke nechýbajú ani madeirové kraslice zdobené vyvrtávaním dierok s následným voskovaním, kraslice oblepené farebnými bavlnkami či obháčkované kraslice. Ďalej kraslice s vykrojenou časťou, do ktorej sú vložené kvety alebo kuriatka. Zaujímavú kolekciu predstavujú kraslice zdobené nalepenými bielymi stužkami a zlatými plieškami, posypané zlatým práškom.

Zdobenie vajíčok v prostredí tradičnej dediny patrilo výsadne do rúk žien a mladých dievčat. V zbierke však máme kraslice aj od mužov. Jeden je autorom tradičných kraslíc, druhý zhotovuje drôtované kraslice.  

Ako sa výroba kraslíc regionálne odlišovala? 

Na základe získaných poznatkov počas terénnych výskumov a z dobovej literatúry usudzujeme, že na území topoľčianskeho regiónu sa používalo najmä farbenie, vyškrabovanie a batikovanie vajíčok. Išlo o výrobné techniky používané aj v iných častiach Slovenska. Známe bolo vytváranie vzorov na zafarbenom povrchu leptaním pomocou octu či vody z kyslej kapusty.

V menšom rozsahu sa výzdoba tvorila z kúskov nastrihanej slamy alebo oblepovaním sitinou, prípadne bavlnkami. Tradičné výrobné postupy zdobenia sa postupne obohacujú technikami importovanými z iných oblastí. Napríklad odrôtovanie vajíčok pochádza zo severozápadného Slovenska, kde bolo rozšírené drotárstvo. Na Kysuciach vajíčka oblepovali kúskami farebnej kože.  

Sú niektoré kraslice, ktoré majú zvláštnu hodnotu? 

Každá kraslica v zbierke prezentuje svojho tvorcu, jeho  kreativitu a štýl prejavu. Z tohto dôvodu majú originály svoju umeleckú a múzejnú hodnotu. Priznám sa, že k niektorým krasliciam mám citovejšiu väzbu. Ide o kraslice zhotovené nadanými krasličiarkami. Pohľad na ich malé umelecké výtvory mi vždy pripomenie aj samotné autorky.

V zbierke máme aj atraktívnu kraslicu nielen svojím pôvodom, ale aj použitým materiálom. Pôvodne tvorila súčasť zbierky skla. Ide o sklenú kraslicu vyrobenú v sklárni v Uhrovci. Sklárne zanikli v roku 1914, čiže naša kraslica má už cez sto rokov. Uvádza sa, že vajíčka sklárski učni predkladali ako tzv. majsterštuk, ktorým preukazovali odbornú zdatnosť potrebnú na zaradenie do stavu sklárskych majstrov.      

Aká je previazanosť symboliky Veľkej noci s kraslicami?

Archeologické výskumy ukázali, že obradové používanie vajec bolo známe na celom svete. Vajíčko obsahujúce zárodok života v mnohých kultúrach bolo symbolom plodnosti, života a vzkriesenia a požívalo osobitú úctu. Najstaršia kraslica nájdená na našom území pochádza zo slovanských hrobov datovaných do 7. storočia. Slovo kraslica sa prvýkrát objavilo v 14. storočí v českých slovníkoch.

Pomenovanie je pravdepodobne odvodené od slovanského slova „krasnyj“, teda červený. Pôvodne sa vajcia farbili len červenou farbou pripomínajúcou krv, ktorá bola symbolom  života. Neskôr sa pridali ďalšie farby – žltá ako symbol slnka, zelená ako  symbol plodnosti a prebúdzajúcej sa prírody, hnedá ako symbol zeme – matky živiteľky.

Základným motívom obradového použitia vajíčok vo Veľkonočnom období bolo zabezpečenie rastu vegetácie, zaistenie zdravia, ochrany a súdržnosti  rodiny. Dávali sa do prvej vyoranej brázdy, umiestňovali sa v príbytkoch. Ochranný, kultový a prosperitný význam mali aj jednotlivé prvky ornamentu. Kraslice podarované mládencovi boli vyjadrením citového vzťahu, lásky.  

Zvyky a tradície začali zapadať prachom. Najmä pre mladých sa Veľká noc stala archaizmom, ktorý patrí do múzea. Prečo?  

V dnešnej dobe je postoj Slovákov, a to nielen z radov mladej generácie, k zachovávaniu ľudových tradícií veľmi  rozmanitý. Pre mnohých ľudí veľkonočné sviatky znamenajú len chvíle voľna, bez hlbšieho duchovného rozmeru. Mnohí bez zámeru určité prvky ľudových tradícií uplatňujú konzumáciou tradičných veľkonočných jedál či výzdobou. Ďalší zasa vedome dodržiavajú tradičné zvyky a symboliku Veľkej noci, hoci už nepoznajú ich pôvodný obradový význam.

Kým na jednej strane časť obyvateľov upúšťa od dodržiavania tradícií, na druhej strane sa objavujú snahy o návrat k  zvykom predkov. Takéto prejavy nie sú vlastné len folklórnym súborom, ale vznikajú aj z iniciatívy jednotlivcov či neorganizovaných skupín. Vzťah mladšej generácie k tradíciám závisí od podnetov, s ktorými prichádza do kontaktu v rodine, škole či najbližšom okolí. Ak vyrastá v prostredí dodržiavajúcom tradície, je väčší predpoklad, že si k nim vytvorí pozitívny postoj. Tradície prijaté od rodičov a starých rodičov si mladí ľudia prinášajú aj do nového prostredia. Vo všeobecnosti však možno povedať, že šibačka, polievačka, maľovanie kraslíc a príprava veľkonočných jedál stále predstavujú živú ľudovú tradíciu a tvoria kolorit Veľkej noci. Tradičným prvkom sú aj vzájomné návštevy rodinných príslušníkov a známych.  
   
Aké posolstvo nám odkazuje ľudová tvorivá činnosť?

Zdobenie vajíčok patrí k najstarším a esteticky  najvýraznejším umeleckým prejavom ľudovej kultúry. Je svedectvom životných postojov našich predkov, prejavom lásky, porozumenia, úcty k prírode a životu. Je aj dokladom pozoruhodného výtvarného prejavu a umeleckého cítenia. Pokračovanie v tejto tradícii je nielen výrazom našej vďaky predchádzajúcim generáciám, ale aj pripomenutím si tradičných hodnôt, ktoré vyznávali a s pokorou dodržiavali.  

Mám radosť z toho, čo robím

Krasliciam sa intenzívne začala venovať v mladšej dospelosti. Krasličiarka hovorí: „Do tajov zdobenia kraslíc ma zasvätila mamina sestra, keď som mala 25 rokov. Od nej som podchytila zručnosti, vysvetlila mi, ako sa správne má roztápať a nanášať vosk. Predtým som zdobila veľmi jednoduchým spôsobom.“ Techniky, ktoré najčastejšie využíva, sú nanášanie vosku a batikovanie. Ďalej nám vysvetľuje: „Na začiatku sa opatrne vyvŕtajú otvory, vajíčko sa vyfúkne, namočí do saponátu, aby sa odstránila jeho vnútorná blana a bolo čisté, vysuší sa a až potom je pripravené na nanášanie farieb či vosku. Používam modelársku vŕtačku s rôznymi nadstavcami, potom nanesiem syntetickú farbu a až nakoniec vosk.“   

Vycibrený vkus

Skúsená krasličiarka má overené farebné voskovky, ktoré sa dobre roztápajú a tie riedi parafínom. Ak chce širšie kontúry, dáva hustejší vosk, ak užšie, tak pridáva tenkým špendlíkom vosk redšej konzistencie. Anna Kolárová nedá dopustiť na klasickú techniku zdobenia pomocou odvaru z cibuľových šúp. „Už ako deti sme prikladali na vajíčko rastlinky, kvety a potom sme nechali nejaký čas v roztoku. Vytvorili sa samostatné vzory alebo sme ich následne vyškrabávali.

Zdobenie robím bez predlohy, motívy sú intuitívne. Dá sa to prirovnať zručnej gazdinej, ktorá keď varí a dochucuje jedlo, vie, čo tomu ešte chýba. Tak je to aj s kraslicami, postupne dodávate potrebné ingrediencie.“ V svojej tvorbe už využila pštrosie, husacie, kačacie, slepačie, prepeličie, či dokonca morčacie vajíčka. Ak neberieme do úvahy prípravné práce, samotné zdobenie kraslice z husacieho vajíčka trvá približne hodinu. 

Chce darovať radosť

Na tomto remesle sa nedá zbohatnúť, hoci bez zveličovania kvalitou a umeleckou hodnotou výrobkov by sa ľudová umelkyňa mohla živiť. „Najčastešie darujem kraslice z lásky svojim blízkym a známym. V minulosti posielala kraslice na výstavy napríklad v Prešovskom múzeu. Svoje kraslice som mala v ÚĽUV-e, ktorý moju tvorbu použil v svojom katalógu umeleckej ľudovej tvorby.“

Niektoré kraslice sa zakotúľali aj za more, napríklad na Floridu alebo do Kanady. Pozývali ju na besedy do škôl, aby predviedla techniku zdobenia a naučila tak zručnostiam mladú generáciu. „Nasledovníčky nemám, pretože mám len dvoch chlapcov a tí vzťah k zdobeniu kraslíc nezískali. Ale neter, ktorá má 13 rokov, preukazuje značnú dávku šikovnosti a zručných rúk. Čo - to si povieme pri spoločnej tvorivej činnosti.“ Zároveň priznáva, že je to akási súčasť jej individuálnej psychohygieny: „Beriem to ako činnosť, záľubu, ktorá ma baví. Niekedy čakám voľnú chvíľku, a keď mám chuť, sadnem si do dielničky a neskutočne si pri tom duševne oddýchnem.“ Inšpirácia a odkaz samotnej tvorby krasličiarky vychádza z posolstva nového života, tak ako nám ho priniesol Ježiš Kristus. „Radosť, ktorú dávam, to, čo viem, som dostala do daru a možem tým obdariť iného.“