Naši ľudia sa doma nechcú cítiť druhoradí

Podobnú situáciu sme zažili aj pri pandémii. V prvej vlne ľudia zdravotníkom tlieskali, v tých ďalších im už nadávali. Čo majú tieto dve situácie spoločné? Dlhé trvanie.

„Na Ukrajine sa bojuje už takmer tri mesiace. Prirodzene, schopnosť ľudí byť solidárni sa znižuje. Podobné je to aj pri iných medzinárodných krízach,“ vníma jednu z príčin riaditeľka Ligy za ľudské práva Zuzana Števulová.

Na druhej strane hovorí tiež o dôvodoch vyplývajúcich zo súčasného stavu inflácie, možnej plynovej krízy a pocitu ohrozenia, ktorý ľudia na Slovensku prežívajú. „Hľadajú teda ľahkého obetného baránka, na ktorého to môžu hodiť.“

SAMI POTREBUJÚ POMOC

Podľa sociologičky Zuzany Mészárosovej-Lampl tento postoj vyplýva aj zo správania štátnych predstaviteľov. „Občania vidia, že vláda ignoruje ich neustále sa zhoršujúcu hospodársku situáciu, pričom všemožne podporuje Ukrajincov.“ Naši ľudia sa vo svojej vlasti nechcú cítiť ako druhoradí občania.

„Nie sú proti pomoci vojnovým utečencom, veď mnohí sami poskytli finančnú, potravinovú a inú pomoc, ale proti tomu, že v súčasnej komplikovanej hospodársko-politickej situácii sami potrebnú pomoc nedostávajú.“

Aj ďalší vývoj našich vzťahov môže preto sčasti závisieť od dĺžky trvania vojny, ale aj od pomoci štátu svojim občanom.

NEPODPORUJÚ ZBRANE

Sociologička pripomína, že mnoho Ukrajincov odišlo zo svojej domoviny už pred vojnou. „Veď to bola veľmi problémová krajina. Tu u nás sa zamestnali, žili tu, boli prijatí. Vtedy im nikto nenadával. Aj na začiatku vojny sme ich všemožne podporovali, robili sa zbierky a ľudia ochotne dávali.“

No situácia sa podľa nej čiastočne zmenila. „Dnes sú už ľudia frustrovaní z toho, ako sa politická špička stavia k vojne.“ Naráža najmä na podporu vývozu zbraní, s čím väčšina ľudí nesúhlasí. „Nemyslia si, že mier sa dá vybojovať zbraňami. Sú skôr za vyjednávanie.“

NIE JE IM ČO ZÁVIDIEŤ

Čoraz viac zaznievajú nenávistné a závistlivé komentáre na adresu ukrajinských utečencov. Neprajníci sa pohoršujú nad bezplatnou dopravou i pomocou, ktorá siaha od ubytovania cez šatstvo až po potraviny, či inými výhodami.

„Títo ľudia prišli o všetko. Majú síce možno zadarmo MHD, ale v skutočnosti nemajú nič. Prišli o domov, blízkych, nemajú svoje osobné veci a majú veľmi obmedzené množstvo finančných prostriedkov,“ namieta riaditeľka ľudsko-právnej organizácie, ktorá sa venuje pomoci cudzincom a utečencom na Slovensku.

Pripomína aj to, že ukrajinská hrivna je oveľa slabšia v porovnaní s eurom. „Takže keď Ukrajinci prejdú hranicu so Slovenskom, z úspor, ktoré ak vôbec nejaké majú, im toho veľa nevyjde.“

CHUDOBNEJŠÍ I MAJETNEJŠÍ

Úlohu zohrávajú tiež niektoré negatívne skúsenosti Slovákov. Tie sa potom zovšeobecňujú. „Mnohí sa napríklad sťažujú, že ich deti neprijali do materskej školy, kým ukrajinské áno. Čo, samozrejme, považujú za nespravodlivé,“ hovorí Zuzana Mészárosová-Lampl.

„Počúvam tiež, že obchodné centrá sú plné utečencov, ktorí chodia z jedného obchodu do druhého a vo veľkom nakupujú, čo je v ostrom kontraste s predstavou človeka utekajúceho pred vojnou a potrebujúceho pomoc od štátu.“

No tak ako na Slovensku, aj u našich východných susedov sú chudobnejší, ale i majetnejší ľudia. A pred vojnou utekali jedni aj druhí.

PODOBNÉ PROBLÉMY AKO NAŠE

„Migrácia je momentálne predovšetkým migráciou žien a detí. Čiže čelia podobným problémom ako iné osamelé matky na Slovensku, keďže väčšina žien prichádza bez svojich mužov,“ približuje riaditeľka Ligy za ľudské práve.

Ide najmä o nedostatok kapacít v školách a škôlkach, problém so skĺbením pracovného a  osobného života. „Keď sa musia starať o deti, ktoré nevedia umiestniť do školských zariadení, samozrejme, nie je možné, aby si hľadali zamestnanie.“

Zároveň je ich nevýhodou jazyková bariéra a v niektorých prípadoch i ťažkosti s uznávaním kvalifikácie a zamestnania. Rovnako aj možnosti hľadania práce sú obmedzené.

„No veľký problém, ktorý vnímam, je nedostatok finančných prostriedkov, keďže momentálne sú odkázaní len na dávku v hmotnej núdzi, ktorá je veľmi nízka.“ Zuzana Števulová však slovenskú pomoc hodnotí veľmi pozitívne.

„Väčšina utečencov, s ktorými sa stretávame, oceňuje pomoc, ktorú poskytlo Slovensko a občania našej krajiny. Prevládajúca emócia je vďačnosť za to, čo robíme. Vyskytnú sa aj ojedinelé incidenty rôznych diskriminačných a nenávistných prejavov. No slovenský prístup je v tomto naozaj výnimočný.“