Našla Kristov kríž, skrotila more

Svätá Helena sa narodila okolo roku 249 v dnešnom Turecku, a hoci bola z chudobných pomerov, stala sa cisárovnou. Rímskeho generála Konštancia Chlóra očarila svojou krásou a inteligenciou a v roku 274 sa im narodil neskorší cisár Konštantín.

Koncom tretieho storočia sa však z cisárskeho dvora vzdialila – jej manžel dostal titul spolucisára a podľa zvykov sa musel oženiť s nevlastnou dcérou spolucisára Maximiána. Helenin syn však vyrastal v elitnom prostredí a po otcovej smrti, ktorý sa medzitým stal cisárom, prebral aj vladárske žezlo. Svoju matku Helenu zobral k sebe a udelil jej titul cisárovná.

Obrátenie v šesťdesiatke

Helena nebola od začiatku kresťankou. Vyrastala v pohanskom prostredí a k viere sa dostala až v pokročilom veku. Čo ju k tomu viedlo, presne nevieme, avšak Krista našla, až keď mala vyše 60 rokov.

Pracovala v prospech Cirkvi, podporovala charitu a vďaka nej sa vystavali viaceré chrámy v Ríme i vo Svätej zemi. 
Cesta k viere jej syna – cisára Konštantína bola o niečo dlhšia. Hoci v bitke o vládu nad ríšou porazil s krížom na vojenských štítoch pohanského protivníka a Milánskym ediktom vyhlásil náboženskú slobodu, pokrstiť sa dal, až keď bola jeho matka na smrteľnej posteli. 

Púť v osemdesiatke

Približne v roku 326 Helenine kroky smerovali z Ríma do Svätej zeme. Keďže jej syn v zápase o vládu zvíťazil v znamení kríža, chcela ho nájsť. Traduje sa, že s izraelskými mudrcmi sa podieľala na archeologických prácach na mieste ukrižovania, kde našli tri kríže.

Nevedeli však, ktorý z nich mohol patriť Ježišovi, preto dúfali, že im to Pán dá rozpoznať. V legende sa hovorí, že keď sa Ježišovho kríža dotkol chorý, uzdravil sa.

Nadšená Helena zobrala kríž so sebou a rozdelila ho medzi Konštantínových synov. Časť podarovala i mestu Rím, ktoré ho uchovávalo v Bazilike Santa Croce. Zomrela okolo roku 330 v prítomnosti syna Konštantína a jeho potomkov. Jednou z jej posledných rád bolo, aby Konštantín ochraňoval Cirkev a bol spravodlivý.  
Na mieste údajného nájdenia Kristovho kríža dal Helenin syn postaviť chrám – Baziliku Božieho hrobu v Jeruzaleme, ktorá stojí dodnes. 
Nie všetci historici sa však s touto verziou stotožňujú a nájdenie kríža nespájajú so svätou Helenou. 

More stratilo divokosť

So svätou Helenou súvisí i ďalšia zaujímavá legenda. Keď sa vracala zo Svätej zeme a plavila sa cez Jadranské more, trápili ju vysoké počty mŕtvych, ktorí sa v ňom utopili. Zobrala preto jeden z klincov, ktorými bol ukrižovaný Ježiš, a hodila ho do mora. Podľa rozprávania sv. Gregora z Tours Jadranské more od tej chvíle stratilo svoju divokosť a utopených bolo menej. 

Čakať sa oplatí

Helena je dobrým príkladom toho, že nikdy nie je na nič neskoro. Že aj v dôchodkovom veku môže človek zažiť najvýznamnejšie chvíle svojho života. Veď najlepšie roky prežila po boku muža, ktorý ju neskôr opustil, v štyridsiatich rokoch začínala v podstate odznova a jej cesta k svätosti a k aktívnemu životu sa začala až „za zenitom“. 
Môžeme sa ňou dať inšpirovať minimálne v tom, že nikdy nie je neskoro na životnú zmenu, na sny, štúdium, poznávanie a objavovanie a najmä - nikdy nie je neskoro stať sa svätým.