Našou nádejou je Božie milosrdenstvo

Všetky myšlienky, slová a skutky nás odprevádzajú ďalej, ako tieň odprevádza bežiaceho v jase slnečnom. Čím je slnce bližšie k západu, tým je väčšia aj naša tôňa.

Keď sa pominieme z tohto sveta, keď odídeme navždy z tohto javiska života, tým nezanikne zodpovednosť naša za myšlienky, slová a skutky naše, ba mnoho ráz aj za iných.

Nádejou je nám nekonečné milosrdenstvo Božie, ktoré sa vždy zjavilo a účinkovalo, keď aj nekonečná spravodlivosť Božia dopustila zaslúžené tresty na človeka, ba na celé ľudstvo.

Touto nádejou je nám narodenie Pánovo, je nám Betlehem, je nám jeho kríž, je nám „Srdce Ježišovo trpezlivé a veľmi milosrdné“.

Ono je pokoj a zmierenie naše! Ale ak by človek alebo národ zúfal a hnal sa do samovraždy v povedomí svojich hriechov, svojich vrážd a nevery za ťažkých úderov dejinnej spravodlivosti, tam ukazuje Kristus na Matku svoju, na Matku milosrdenstva, na Máriu, akoby hovoriac: Bojíš sa, hanbíš sa priblížiť sa ku mne väzbou hriechov sputnaný; neboj sa prosiť Máriu, útočište hriešnikov a potešenie zarmútených, keď opravdivé pokánie činíš s čistým a úprimným úmyslom vrátiť sa zo zlej cesty a nastúpiť cestu dobrú, cestu bezvýhradného zachovávania prikázaní Božích.

Veď toto je odkaz Fatimy: pokánie a  modlitba, najmä modlitba posvätného ruženca!