Nech je to naša výsada

Cestujúcemu vo vlaku sa naskytol smutný pohľad. Na koľajniciach ležalo čiernou plachtou prikryté ľudské telo. Okolo neho zdravotníci, policajti, svedkovia.

Čo napadne človeku v tej chvíli? Nešťastná náhoda, skrat, nezvládnutá životná situácia, ľudská slabosť? Určite to nie je priestor na vyčítanie, ale v každom prípade je to dôvod na zamyslenie.

Spomeňme si na román Henryka Sienkiewicza (1846 - 1916) Quo vadis, v ktorom živo opisuje osobnú statočnosť prvých kresťanov, kráčajúcich na istú smrť. Ani krvavé prenasledovanie, neľudské týranie za cisára Nera ich nedokázalo zlomiť v oddanosti evanjeliu.

Do dnešných dní by sme mohli vymenúvať nespočetné zástupy mučeníkov, ktorí sa dokázali postaviť za poznanú pravdu a statočne žiť až do konca. I keď sa im ublížilo, odsúdili ich a v očiach spoločnosti nemali cenu. Nezúfali, nestrácali vnútorný pokoj a životný optimizmus.

Ako to dokázali? Ich duševná odolnosť mala hlboké korene v osobnom presvedčení. Hoci psychická stabilita patrí k základným konceptom psychoanalytického skúmania, nie je nevyhnutné vždy analyzovať dôvody, prečo niekto unesie viac a iný menej, ale skôr sa orientovať na podporu rozvoja tejto osobnostnej kompetencie. 

Privilégium duševne silných
 

Byť odolný je podstatná disponovanosť človeka, ktorá mu pomáha odolávať vonkajšiemu alebo vnútornému tlaku, zvládnuť záťaž a prekážky či nepriazeň prostredia. Vedieť sa so cťou vyrovnať s nepriaznivou životnou situáciou je výsada veľkosti.

Príkladom nám môže byť otec známeho slovenského herca Jozefa Šimonoviča, ktorý počas totality napriek strate právnického zamestnania a včasnému úmrtiu manželky nezanevrel na vieru, neľutoval sa, ani neobviňoval iných za to, že to nemal v živote jednoduché.

Pevne vzal život do rúk a svoje deti vychoval v láske k Bohu. Jeho psychická odolnosť a statočnosť pramenili v dôvere vo vyššie dobro, ako mu môže dať tento svet.   

I keď mnohí by namietali, že nie každý je toho schopný, možno by nebolo na škodu pozrieť sa na vec detailnejšie. Samozrejme, nik z nás neprichádza na svet s vrodenou výnimočnou kapacitou reziliencie.

O túto duševnú silu sa musíme jednoducho neustále snažiť. Pracovať na sebe, najmä počas pozitívnych chvíľ.

V knihe 13 vecí, ktoré nerobia psychicky silní ľudia (2015) americká psychologička a psychoterapeutka Amy Morinová navrhuje, aby sme sa zamerali na komponenty budovania tejto psychickej sily.

Identifikovať iracionálne myšlienky a nahradiť ich realistickejšími. Správať sa pozitívne, odhliadnuc od okolností, a ovládať vlastné emócie, aby emócie neovládali nás.

Neznamená to však, že na čiernu farbu povieme, že je biela. Ide o pravdivé pomenovanie situácie a hľadanie alternatívneho riešenia. Identifikácia s týmito radami pomáha jasnejšie uvažovať a mať záložný plán. 
 

Budujme si ju
 

Ako sme už spomínali, každý má nadelené individuálne kapacity psychickej imunity. Tie exponujú v našom sebavedomí, zdravej sebaláske, ale aj v schopnosti viesť dialóg. Ak chceme na nej pracovať, mali by sme sa riadiť devízami, ktoré ju budujú. Tvoriť a žiť uprostred podporujúcich vzťahov.

Byť neustále s niekým v konflikte nepridáva na psychickom „pohodlí“. Prijať fakt, že v živote sa musíme skôr prispôsobovať zmenám, keďže okolnosti sa nám asi neprispôsobia. Neľutovať sa, netrápiť, keď nám niečo nevyjde.

Zaujímať sa viac o intrapersonálne (vnútorné) kvality ako o vonkajšie „ornamenty“ ľudského správania či situácií. Vedieť si priznať nedostatky, avšak prioritne sa venovať svojim silným stránkam. Naučiť sa prijímať veci také, aké sú, do tej miery, že nás nebudú psychicky decimovať.

Mať na zreteli, že nie rezignácia, ale substitúcia hodnôt nám pomôže. 

Utvoriť si stálu odolnosť znamená, že aj v zdanlivo bezvýchodiskovej situácii máme odvahu ísť ďalej. Aj psychicky odolný človek môže smútiť, plakať, byť sklamaný. U neho však tento stav netrvá dlho.

Nahrádza ho hlboká viera vo vlastné schopnosti, že zvládne aj túto kritickú situáciu. A verí, že ho posunie ďalej. To nie je fantazírovanie, ale triezvy pohľad a akceptácia skutočnosti, aby sa vedel správne rozhodnúť. 

Platí osvedčené pravidlo: Mnohé veci sú také výborné alebo také hrozné, ako si to sami pripustíme. Nedajme sa prevalcovať hŕbou negatívnych pohľadov, archaických presvedčení, exemplifikačných vzorcov správania.

Všetko sa dá zvládnuť. Pre kresťana ešte jednoduchšie: Všetko sa dá zvládnuť s Božou pomocou. To nie je klišé, ale fakt. 

Cesta k cieľu je totiž len naša - individuálna. V našom prípade sme navyše sprevádzaní jeho rukou. Možno by bolo vhodné rozpamätať sa, koľkokrát sme už boli na pokraji síl a vždy sa našlo riešenie.

Hádam na správnu profiláciu duševnej odolnosti ešte niečo: Neporovnávajme sa s inými, nevieme, akou cestou idú oni. Čo ich trápi, s čím zápasia napriek externému pohodovému výrazu.

My kráčajme vlastným tempom. Veď nakoniec už sme čo-to z tej cesty prešli, prežili a zvládli sme to. A nezabúdajme na kompatibilitu nášho konania a prežívania.

Nech našu odolnosť povzbudia aj slová veľkého svätca, filozofa a teológa sv. Tomáša Akvinského (1225 – 1274): „Bože, daj mi silu prijať, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť, čo zmeniť môžem, a múdrosť rozoznať jedno od druhého.“