Nedajme sa zmiasť a buďme vnímaví

Vnímanie inej osoby či určitej situácie je u človeka rýdzo individuálne. Hoci vonkajšie črty vnímania môžeme podobne pomenovať, individuálne rozdiely sú značne subjektívne.  
Peter Slovák 19.08.2019
Nedajme sa zmiasť a buďme vnímaví

Ilustračná snímka: unsplash.com/ Randy Jacob

Možno ste si niekedy vypočuli podobný rozhovor. Pred ambulanciou sa rozprávajú dvaja pacienti, ktorí čakajú na predoperačné vyšetrenia. Prvý z nich hovorí: „Vnímam lekára, ktorý ma bude operovať, za odborne erudovaného a považujem ho za dostatočne skúseného, aby som sa mu zveril do rúk. Hoci som počul, že v minulosti mal nejaký problém, pri osobnom stretnutí ma presvedčil, že ľudsky aj odborne je na vysokej úrovni, a ak nenastanú zdravotné komplikácie, operáciu zvládne.“ Spoločník v rozhovore však oponuje: „No mne jeden známy hovoril, že by si vybral druhého.“

Do určitej miery to vysvetľuje, ako funguje psychický proces, konkrétny druh vnímania, ktoré označujeme ako sociálne. Spolu s vnímaním času je veľmi ovplyvnené ľuďmi a skúsenosťami, ich názormi či zážitkami s negatívnym alebo pozitívnym akcentom. Avšak dôležité je uvedomiť si, že pri vnímaní existujú viaceré veličiny, ktoré môžu za seba zaskočiť. Ak nás výpoveď priateľa zneistí, klame sluch, zostáva zrak alebo osobné stretnutie, aby vnímanie získalo reálnejšie kontúry. Individuálne poznanie človeka či situácie zlepšuje kvalitu a pravdivosť poznávacieho procesu.

Rozdiely vo vnímaní

Poďme však poporiadku. Vnímanie je ovplyvnené viacerými faktormi, ku ktorým patrí aktuálny stav nervového systému. Odpočinutý človek má vnemy jasnejšie, reálnejšie a úplnejšie. Naproti tomu unavená či duševne vyčerpaná osoba môže mať vnímanie skreslenejšie. Svoju úlohu zohrávajú už spomínané predchádzajúce skúsenosti, ale tiež vedomosti a poznanie.

Problém nedostatočne presného vnímania môže súvisieť s vyšším vekom, so zdravotným stavom alebo s únavou zmyslových orgánov. Predpokladom vývojovo vyššieho druhu poznávania je pociťovanie, ktoré do fyziologického centra vnímania dodáva zmyslové údaje, tak ako to vysvetľuje Milan Nakonečný (2015) vo Všeobecnej psychológii. Laicky povedané, vnímanie vzniká spojením viacerých pocitov, nie však ich jednoduchým súčtom.

Ak stojíme na železničnom nástupišti, na procese vnímania prichádzajúceho vlaku sa podieľa pohybový, zrakový, sluchový či vibračný pocit, a ak má rušeň naftový motor aj čuchový. Približovaním sa dopravného prostriedku sila a intenzita niektorého z pocitov ustupujú na úkor iného. Najprv vlak iba počujeme, potom ho vidíme a nakoniec cítime chvenie koľajníc.   

Nie sme pasívni, ale vyberáme si 

Vnímanie ako poznávací proces nielen prijíma informácie, ale ich aj spracováva a je psychickým regulátorom ľudského správania. Aby sme sa správne rozhodli, nie sme odkázaní na jednu informáciu. Vnímanie podmieňuje vrodená vybavenosť organizmu. Ak má človek hudobné nadanie a hra na hudobnom nástroji je pre neho práca, záľuba i vášeň, bude spôsob vnímania a prežívania koncertu vážnej hudby pravdepodobne diametrálne odlišné ako u hudobného amatéra.

Rozlišujeme vnímanie tvaru a veľkosti, priestoru a vzdialenosti, hĺbky, pohybu, ale aj už spomenuté vnímanie sociálne a vnímanie času. Pre malé dieťa chvíľa nie je úplne presne identifikovateľný časový údaj. Dospelí ho chápu ako päť, možno desať minút, maximálne pol hodiny. No všetko závisí od okolností. Ak sa náhlime, aj päť minúť môže pre nás znamenať veľmi dlhý časový interval. Pri vnímaní sa prejavujú špecifické zákonitosti, ktoré určia výsledok, čiže vnem. Sú to najmä zákon podobnosti a blízkosti či zákon skúsenosti.

Naše vnímanie však ovplyvňuje aj choroba, lieky, alkohol či drogy, v dôsledku čoho môžu nastať kvantitatívne poruchy vnímania. Dlhodobé vystavenie ľudského organizmu týmto vplyvom spôsobuje navyše kvalitatívne poruchy, ako sú ilúzie a halucinácie. Ilúzie sú skreslené vnemy skutočných podnetov, ktoré si človek nepripúšťa. Verí v ich reálnosť. Napríklad človek v horúčke môže v nejasných kontúrach obrazu alebo maľby na stene vidieť tváre známej osoby. Halucinácie označujeme ako chorobné predstavy, ktoré pretrvávajú prevažne u duševne chorých (Ilona Kopecká, Psychológia, 2011).

Svoje miesto medzi poruchami vnímania majú aj zmyslové klamy, najmä zrakové a sluchové, ktoré sú skreslením reálneho obrazu prostredníctvom mylne spracovanej informácie, ktorá sa uložila v mozgu. Zdravý človek je však schopný si ich uvedomiť. Z pohľadu tvorivosti sú využívané aj zámerne. Napríklad architekti, módni návrhári či vizážisti opticky predlžujú, zužujú či rozširujú ramená, driek, ale aj priestory a stavby.

Na záver jedna informácia hodná povšimnutia. Človek, ktorému chýba určitý zmyslový orgán, dokáže vnímať okolitý svet pomocou zostávajúcich senzorických analyzátorov oveľa intenzívnejšie. Pre ostatných by malo platiť dôležité pravidlo. Nedajme sa oklamať prvým pocitom, dojmom či komentárom známeho, a vnímajme človeka v celistvosti jeho osobnosti a výberom jeho pozitívnych vlastností, ktoré by sme aj my sami určite chceli, aby ich druhí na nás vnímali čo najintenzívnejšie.
 
Vnímanie je výberový proces podmienený osobnostnými črtami jednotlivca, jeho postojmi, motívmi, kultúrnou vyspelosťou, vedomosťami, minulými skúsenosťami a momentálnym citovým stavom. Pri vnímaní zohrávajú tiež veľkú úlohu sociálne hodnoty človeka a jeho individuálne potreby. Nedajme sa preto zmiasť geometricko-optickými klamami sveta.