Nemali nič, len pasy a počítač

„Moja babka zažila ako dieťa ešte druhú svetovú vojnu. Vždy mi hovorila, že vojna je to najhoršie, čo môže byť. Dnes týmto jej slovám už úplne rozumiem a sama ich opakujem,“ vraví Iryna Sobko (45).

Po úteku z  Ukrajiny sa snaží adaptovať v  Košiciach. „Nebolo jednoduché začínať odznova,“ priznáva.

HEKTICKÉ RÁNO

Pre Irynu bolo hektické hneď prvé ráno vojny 24. februára 2022. So synom totiž bývala v meste Irpiň pri Kyjeve, v blízkosti letiska Hostomeľ, o ktoré sa okamžite spustili ťažké boje. Rusi ho chceli rýchlo dostať pod kontrolu, aby dobyli hlavné mesto.

„Mala som cestovať do Charkova na služobnú cestu, o šiestej ráno som bola na kyjevskej stanici. Vtom mi volala kamarátka, aby som sa otočila, pozbierala veci a utekala preč od Kyjeva, lebo sa začala vojna. Myslela som si, že sa zbláznila,“ spomína Iryna.

Rozmýšľala, čo robiť. Až keď blízko nej policajti dohovárali nevhodne sa správajúcemu chlapovi na stanici, aby sa šiel domov vyspať, že Rusi zaútočili na Ukrajinu, pochopila, že musí ísť.

„Sadla som na autobus a z jeho okna som už cez pole v diaľke videla, že na letisko dopadajú bomby.“

OKNÁ SA OTRIASALI

Jej syn mal len šesť rokov, ťažko mu bolo niečo vysvetľovať. „Obaja sme však už počuli, že lietajú ťažké stroje a vybuchujú bomby. Čudujem sa, že naše okná tie otrasy vôbec vydržali. Zbalila som rýchlo iba naše pasy a počítač. To bolo všetko, s čím sme odchádzali.“