Nemôžem len čakať, že Boh urobí všetko za mňa

Na Liptov sme sa vybrali v prvú jarnú sobotu. Príroda sa predviedla v celej svojej kráse a umožnila nám mať z prichádzajúcej jari ozajstný zážitok. Tráva na poliach naberala zelenú farbu a stromy popri ceste vystierali k oblohe svoje prvé puky.

Takto jarne naladení sme dorazili na liptovskohrádocké sídlisko. Chvíľu sme sa motali okolo bytoviek, kým sme našli tú správnu. Výťahom sme sa vyviezli na štvrté poschodie, kde nás už vo dverách čakal Milan Trnka a pozval nás do svojho útulného príbytku.

Dostal druhú šancu 
„Mal som svoje koníčky, bol som plný energie, života. Hrával som v niekoľkých hudobných skupinách. Robil som šoféra autobusu a miloval som futbal,“ začína rozprávať Milan Trnka svoj životný príbeh. „S odstupom času ani nechápem, ako som to všetko mohol stíhať,“ vracia sa do svojich spomienok a na tvári mu pritom zahrá nepatrný úsmev. Potom však prišiel deň D.

Ako sa hovorí, bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Mal vážnu autonehodu a jej následky mu obrátili život naruby.

„Pol roka som bola na ARO. Odtiaľ vedú len dve cesty: jedna späť do života a druhá do márnice. Mal som šťastie, že som dostal druhú šancu. Boh mal na tomto svete pre mňa ešte nejaké poslanie,“ spomína Milan Trnka na udalosti spred takmer 30 rokov.

Aby toho nebolo málo, pribudli ďalšie starosti. Po roku strávenom v nemocnici ho opustila manželka. Čakal ho rozvod, problém s bývaním, boj o vlastnú existenciu. Bolo pre neho ťažké sa s tým všetkým vyrovnať.

„Myslel som len na to, čo všetko mi v živote nevyšlo. Ako manžel som zlyhal, aj keď nie vlastnou vinou. Môj vtedy dvojročný syn nevyrastal v kompletnej rodine. Nemohol som ho naučiť veci, ktoré som chcel.“

No dodáva, že dnes má so synom veľmi pekný vzťah, ktorý povýšili na priateľstvo. „Keď potrebuje poradiť, príde. Vtedy všetko nechám a som ochotný mu pomôcť, nájsť si preňho čas. Často do noci rozoberáme rôzne témy,“ prezrádza.

Práca s prútím ho robí šťastným
Po prepustení z nemocnice musel Milan Trnka prehodnotiť svoje priority. Hovorí, že to bolo obdobie náročné na psychiku. Ale ako sa vraví, čo človeka nezabije, to ho posilní.

„V podstate som ,doskákal´, musel som si nájsť niečo, čomu by som sa mohol venovať. Hľadal som si taký koníček, pri ktorom by som nepotreboval nohy a stačili by mi len ruky a um,“ vysvetľuje Milan Trnka, ktorý je vyučený strojár.

Pred úrazom pracoval v Tesle v Liptovskom Hrádku, kde boli veľmi dobrí odborníci a často museli na riešenie rôznych problémov používať hlavu. „Od malička som mal otvorené oči a uši a snažil som sa od druhých niečo naučiť, akoby som vedel, že to raz budem potrebovať,“ spomína.

Prvé, čoho sa chytil, boli drevorezby. Neskôr odliatky zo sadry, ktoré aj maľoval. Skutočná zmena však prišla, keď ho jedného dňa navštívil 92-ročný ujo z Vavrišova, ktorý plietol výrobky z prútia. Vtedy si uvedomil, že aj toto je jedna z činností, ktorej by sa mohol venovať.

„Niečo mi ukázal a potom som začal skúšať sám. Ujo už bol starý, nemal toľko síl ani životnej energie, preto tie moje výrobky boli krajšie než jeho. To, čo vedel, si nezobral do hrobu. Jeho umenie padlo na úrodnú pôdu,“ hovorí Milan Trnka o svojich prvých kontaktoch s prútím.

Pletenie vníma zároveň aj ako krásnu rehabilitáciu. Ľavú ruku mal štyrikrát operovanú, a hoci si to pri pletení vôbec neuvedomuje, precvičuje si jemnú motoriku. S úsmevom dodáva, že túto činnosť nepokladá za prácu, ale za relax, a že hoci pletie sedem dní v týždni, popletený zatiaľ nie je. Najviac ho fascinuje, že svojim výrobkom „vdychuje“ dušu.

„To, čo robím, ma teší, keď viem, že som to urobil najlepšie, ako som vedel. Často som videl geniálne drevorezby, no chýbala im duša,“ vysvetľuje. Pleteniu košíkov či rôznych iných predmetov sa venuje už takmer 30 rokov, dodnes ho to však neomrzelo.

Tento pocit je pre Milana Trnku uistením, že je na správnej ceste. „Často vidím mladých ľudí, ktorí sú zdraví, majú možnosť žiť, no nevedia ako. Ale ja hovorím: Som šťastný človek!“

Prútie mu pod rukami spieva
„Keď idem do prírody, už podľa farby a druhu prútia viem, ktoré je vhodné na košikárske práce,“ vysvetľuje Milan Trnka. Podľa jeho slov sa celý proces začína v hlave; v nej sa rodí myšlienka, čo z prútia bude. Potom si prútie prinesie domov a začne tvoriť.

Po dlhých hodinách začína vznikať čosi nové. „Zaujímavé je, že ľudia chodia v prírode okolo tých istých prútov ako ja, ale nevidia v nich nič viac. Keď z nich dokážem niečo vyčarovať, naplní ma to radosťou. A tá radosť je dvojnásobná, keď to aj niekoho iného poteší,“ delí sa so svojou skúsenosťou. Dôležitá fáza nastáva v jeseni. Opadne lístie, ochladí sa, prúty sú ošľahané vetrom a mrazom a sú pripravené na vegetačný pokoj.

Milan Trnka používa na svoje výrobky najmä vŕbové prúty, ale aj ťahavé liany, ktoré sa varia. Odborne sa nazývajú plamienok plotný a sú známe aj pod ľudovým názvom slovenský bambus.

Na Liptove nerastú, preto na ne chodí do listnatých lesov v okolí Banskej Bystrice: „Je to úžasný materiál. Bol som ich s kamarátom nazbierať, zabalili sme ich do zväzkov, uvarili v kotle a ošúpali. Liana je potom ako špagát, dá sa krásne omotávať okolo prsta.“

Tiež už plietol aj zo smrekových korienkov. Ideálne sú však podľa neho ročné vŕbové prútiky, ktoré rastú od jari niekedy do júna. „Zistil som, že najlepšie prútie je okolo zimného slnovratu. Prútie je v hlbokom spánku. Púčiky sú maličké. Vo februári či v marci už všetko kvitne. Z takých prútov sa robí ťažko. Keď mám vhodné prúty, práca mi ide od ruky, už sa nemusím ani sústrediť. Vtedy takmer nedýcham. Je to zážitok. Tie prúty mi v rukách spievajú a ja mám krásny koncert.“

Korbáče začal pliesť až neskôr
Pred veľkonočnými sviatkami zákazníkov pribúda. Každý chce košík, korbáč či nejakú ozdobu na veľkonočný stôl. Milan Trnka priznáva, že korbáče kedysi neplietol. Do jeho repertoáru pribudli približne pred siedmimi rokmi.

„Bol som v kúpeľoch v Kováčovej. Bolo to akurát pred Veľkou nocou, tak som plietol košík. Istý pán sa pri mne pristavil a spýtal sa, či pletiem aj korbáče. Keď som mu povedal, že nie, prisadol si ku mne a začal jeden vyrábať. Vyzeralo to veľmi jednoducho.

Keď však odišiel a chcel som pokračovať, zistil som, že to neviem,“ s úsmevom rozpráva Milan Trnka, „začal som jeho korbáč rozoberať a potom som pochopil celý princíp. Na nejaký čas som dal teda košíky bokom a pred sviatkami som vyrábal hlavne korbáče.“

Majster košikár považuje Liptov za oblasť, kde sa viac oblievalo, než šibalo, ale vníma, že tradícia veľkonočnej šibačky sa do tohto kraja opäť vracia. Pred Veľkou nocou má vždy veľa podujatí. Pozývajú ho do múzeí, do škôl, chodieva do hotelov, kde je v tom čase mnoho hostí, ktorí chcú niečo zaujímavé vidieť.

Vždy ho vie potešiť, keď sa jeho výrobky druhým páčia. Ľudia si ich mohli pozrieť v rôznych krajinách sveta, dokonca v Japonsku, Amerike či nedávno v Nórsku. „Záujem je veľký, niekedy ešte nie je výrobok dokončený a už je zákazník. Snažím sa vždy robiť poriadne. Ak nie som spokojný, vypletiem to. Keď sa mi výrobok nepáči, ako sa môže páčiť inému?“

Viera v Boha mu pomáha niesť kríž
„Syn sa ma raz opýtal, či mi nie je smutno, keď som sám. Ale ja nie som sám, Boh je so mnou. Všetci vieme, v akej dobe žijeme, akí sú ľudia, aká je situácia v Cirkvi. Mnohí sa od Boha odvracajú. Ale ja mám vo veciach jasno,“ tvrdí Milan Trnka.

Často ani on nevie nájsť riešenie na mnohé situácie, v ktorých sa v živote ocitne, ale viera v Boha mu pomáha niesť kríž. Hovorí, že ten jeho je v porovnaní s krížom zdravých ľudí oveľa ťažší, ale vôbec mu to neprekáža. Rád ho nesie a rád žije život taký, aký ho má.

„Už viackrát sa mi potvrdilo, že nemôžem len nečinne sedieť a čakať, že Boh urobí všetko za mňa. V prvom rade musím chcieť, musím začať od seba,“ vysvetľuje. Za dar viery vďačí svojim rodičom.

Jeho otec (90) a matka (85) vychovali šesť detí a odovzdali im pravdy viery a predovšetkým krásne svedectvo vlastného života. „Je každého vec, či verí. Ak niekto neverí, nemusí byť zlý. Boh má stále dvere otvorené. Kedykoľvek človek môže k nemu prísť.“

Aj veľkonočné sviatky vníma ako niečo veľmi hlboké. V rodine každoročne rozoberajú biblické udalosti jednotlivých dní a debatujú o nich. Vždy v nich nanovo objavujú čosi nové a krásne a takto sa vzájomne obohacujú.

Vidieť krásu okolo seba
A čo robí Milan Trnka, ak práve nepletie? Keď ho nenájdete doma s prútmi v rukách, určite bude v prírode. Miluje ju. Hlavne na jar a v lete, keď je krásne počasie. Takisto rád hubárči. Veľkú noc pokladá aj za sviatok prírody, ktorá sa prebúdza k životu.

„Akoby som vtedy zhodil brnenie, všetku tú zimnú príťaž. Rád idem von, keď už je všetko zelené. A tam nasávam krásu a silu. Tá nádhera akoby do mňa prenikala a to ma vždy naštartuje. Jarná príroda - to je čosi fascinujúce,“ vyznáva.

Okrem pletenia sa rád venuje aj prácam v domácnosti. V kuchyni si robil sám dlažbu, v spálni plávajúcu podlahu, v chodbe vešiakovú stenu. Dnes sa chystá ešte vymeniť zimné pneumatiky na aute za letné. Tiež si dokáže oddýchnuť pri práci v záhradke u rodičov. No najradšej zo všetkého robí druhým radosť.

„Raz ma pozvali do domova dôchodcov v Liptovskom Mikuláši. Kamarátova manželka tam robí sestričku a neskôr mi povedala, že po mojej návšteve klesol počet liekov na depresiu, na bolesť či na spanie na polovicu. Keď ma vraj videli vystupovať z auta, vyberať vozík, vyrazilo im to dych. Bola to pre mňa krásna spätná väzba,“ spomína Milan Trnka.

Jeho cieľom je pozitívne vplývať na druhých napriek bolesti, s ktorou zápasí. Miluje ľudí, ktorí sú pokorní a skromní, pretože od tých sa môže mnohému naučiť. To je niečo, čo sa nedá chytiť, len zažiť v srdci.

Uvedomuje si, že veľa stratil, aby vďaka tomu mohol získať oveľa viac. Hovorí, že predtým bol o mnohé veci ukrátený a nevidel to krásne, čo mu ležalo rovno pred nosom. Život má vždy zmysel. Je len na nás, či ho objavíme.