Nepriateľmi pokoja sú strach a obava

Ťažké je predstaviť si, ako inak priniesť mier do spoločnosti než konaním jednotlivca, respektíve mnohých jednotlivcov. „Práve preto je základ aj tejto hodnoty v rodine. Ak človek vyrastá v rodinnom prostredí, kde sa stretáva s pokojným riešením konfliktov a kríz, potom je veľmi pravdepodobné, že bude túto stratégiu využívať aj v dospelosti,“ vysvetľuje psychologička.

POKOJ JEDNOTLIVCA

Nato, aby bol jednotlivec schopný prinášať pokoj, musí sa on sám cítiť bezpečne. Ide o široký koncept bezpečia, a to biologického, psychologického, sociálneho, ale aj spirituálneho. „Pri biologickom bezpečí je potrebné vziať do úvahy to, ako sa človek cíti vo vlastnom tele. Ako dokáže pracovať so svojimi reakciami na stres alebo ohrozenie, ktoré sa prejavujú v telesnom prežívaní.“

No zároveň treba mať na pamäti, že telo a duša sú nedeliteľný celok. „Pre pocit duševného pokoja je potrebné, aby bol človek nielen v  kontakte s vlastným telesným prežívaním, ale tiež aby bol schopný pokojne rozvažovať.“ Pokojná myseľ prináša jasnosť do rozhodnutí, konštatuje psychologička.

„Ak sa človek dokáže upokojiť, napríklad aj vďaka odpozorovanému správaniu svojich rodičov a blízkych, potom pri udalostiach, v ktorých zažíva strach alebo stres, nebude podliehať negatívnej emócii a bude stále schopný premýšľať.“

POVRCHNÉ VZŤAHY

Mier teda budujeme už v našich domovoch, v rodinách, medzi susedmi, na miestach, kde pracujeme, vo štvrtiach, kde žijeme. Oľga Filipa Ondrejková sa opiera o výrok z Biblie: „Poznaj svojho nepriateľa“ a pýta sa, čo sú skutoční nepriatelia pokoja. „Som presvedčená, že je to najmä strach, nevedomosť, neúcta a neochota vidieť aj stránku alebo názor toho druhého.“

To, čo sa väčšinou deje medzi susedmi alebo kolegami v práci, je snaha o budovanie korektných vzťahov. Snažíme sa ich neuraziť, vychádzať s nimi dobre, hoci je to niekedy iba navonok. „Často nás motivuje skôr obava alebo strach než snaha priniesť pokoj. Preto ľudia nadväzujú skôr povrchné vzťahy alebo sa rovno izolujú, lebo tak nič nehrozí.“ Výsledkom sú neúprimné rozhovory sprevádzané neúprimnými úsmevmi bez skutočného záujmu o druhého.

V takomto prípade nemôžeme hovoriť o budovaní mieru, pokoja. Neprospieva ani obvyklé rozdeľovanie na ja, prípadne my, a tí druhí. „Sociálne bezpečie však vzniká z presvedčenia o vzájomnosti. Žiadny človek nemôže žiť naplnený život bez spoločnosti ľudí. Potrebujeme sa navzájom. Sme sociálne bytosti. Žijeme vzťahmi. V každom z nás je bytostne zakotvená potreba niekam patriť a tiež vytvárať svoje prostredie pre život v kontakte s niekým ďalším.“

SPOLOČNÁ CESTA

Mier a pokoj preto nie je niečo nedosiahnuteľné, ale na ich tvorbe sa treba uvedomelo podieľať, mať záujem o  druhého. „Naozaj počúvať, a  nie pripravovať si v hlave protiargumenty, zatiaľ čo ten druhý ešte rozpráva. Snažme sa hľadať prepojenia, názory, na ktorých sa dokážeme zhodnúť. Dobrý začiatok je zapájať sa do komunitného života v okolí bydliska. Je to vynikajúci spôsob, ako sa stretávať so susedmi pri zmysluplných aktivitách, kde sa ľudia môžu navzájom spoznať.“

Často však dochádza k  tomu, že máme na vec iný pohľad, názor. A to nielen v širšom kruhu, ale aj v rodine. Ako nájsť spoločnú cestu? „Zo skúseností vieme, že je napríklad veľmi ťažké pre rodičov zachovať rešpektujúci prístup k dieťaťu, keď vidia mnohé číhajúce nebezpečenstvá. Ale tu sme znova pri diktáte strachu. Dať sa ním viesť nie je dobrá stratégia.“

Na mnohé oblasti života majú spolu žijúce generácie rôzne názory. „Môžu byť aj nezmieriteľné a neriešiteľné. Ale ak v rodine vládne láska a úprimná snaha o prijatie, je len otázka času, kedy sa podarí objaviť novú spoločnú cestu, ako môže vzťah pokračovať,“ vysvetľuje psychologička.

Niektorí ľudia však žijú v harmónii a cítia v sebe mier stále. Prečo? „Spirituálne bezpečie. Zmysel života, ktorý je väčší ako jednotlivec. Jedinečnou schopnosťou človeka je, že dokáže byť oddaný hodnotám alebo presvedčeniam, ktoré jeho samého presahujú. Sú preňho také krásne a vzácne, že dajú zmysel celému životu,“ uzatvára Oľga Filipa Ondrejková.