Nestačí len ísť do kostola

Čo je podstatou slávenia svätej omše?

Vo svätej omši, ako slávenie Eucharistie najčastejšie nazývame, musíme vidieť niekoľko rovín. Najlepšie ich odhalíme pri pohľade na jej pomenovania, ktoré sú v Cirkvi zaužívané: slovo eucharistia znamená vzdávanie vďaky a naznačuje, že svätá omša je najdokonalejšou modlitbou kresťanov.

Pomenovanie Pánova večera zasa pripomína, že jej slávenie je sprítomnením udalostí, ktoré predchádzali Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaniu. Pojem lámanie chleba vyjadruje, že slávením svätej omše prijímame dobrodenia od samého Ježiša, ktorý nám ponúka svoje sviatostné telo a krv ako nebeský Hostiteľ.

Označenie sviatostná obeta poukazuje na to, že v slávení svätej omše sa nekrvavým spôsobom sprítomňujú udalosti Ježišovej obety na kríži a veľkonočného rána, teda slávneho vzkriesenia, ktoré boli rozhodujúce pre našu spásu.

Ktorá časť svätej omše je najdôležitejšia a prečo?

Svätá omša má niekoľko častí. Úvodné obrady uvádzajú do slávenia, či už duchovným zjednotením prítomných, zvýraznením, aký liturgický sviatok, obdobie, tajomstvo viery sa slávi, alebo prosbou o odpustenie hriechov, oslavnou piesňou a úvodnou modlitbou.

Dve hlavné časti svätej omše sú bohoslužba slova, v nej najmä ohlásenie evanjelia, a bohoslužba obety, ktorá vrcholí „zrodením“ Eucharistie, ktoré je „ovocím“ eucharistickej modlitby, a, samozrejme, svätým prijímaním. Svätá omša sa uzatvára záverečnými obradmi, predovšetkým modlitbou po prijímaní a požehnaním.

Najdôležitejšími časťami je prijatie Božieho slova a sviatostného pokrmu, ktorým Eucharistia bezpochyby je. Jedno i druhé vytvára veľmi úzke a hlboké puto medzi živým Kristom a tými, ktorí sa na slávení zúčastňujú.

Mali by sme sa na liturgiu špeciálne pripraviť alebo ju brať ako pravidelnú súčasť nášho života?

Jedno i druhé. Slávenie liturgie by malo byť neodmysliteľnou súčasťou nášho kresťanského života, ako to zdôraznil aj Druhý vatikánsky koncil slovami: „Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, 10).

A je samozrejmé, že tak ako sa usilujeme pripraviť na všetko, čo je súčasťou nášho života, je potrebné pripraviť sa aj na slávenie svätej omše. Hlavne stíšením sa, uvedomením si významu svätej omše, v ideálnom prípade aj informáciou, aký je deň, sviatok, aby sme lepšie vnímali biblické čítania a liturgické texty.

A, samozrejme, vnútornou disponovanosťou, teda ľútosťou nad hriechmi a túžbou po Ježišovej blízkosti.

Tretí Boží príkaz znie, že máme svätiť sviatočný deň. Je to len o tom, že „máme ísť do kostola“?

Určite nie, veď napokon v Desatore sa kostoly nespomínajú. Nedeľný alebo slávnostný deň je dňom odpočinku Boha Stvoriteľa, oddelený od ostatných pracovných dní aj preto, aby v ňom i človek odpočíval. Je dňom Ježiša Krista, ktorý v tento deň vstal z mŕtvych, teda Veľkou nocou týždňa.

Je dňom Ducha Svätého, ktorý v tento deň zostúpil na apoštolov, či už v deň Veľkej noci, alebo na Turíce. Je dňom Cirkvi, ktorá sa v tento deň zhromažďuje na slávení liturgie ako spoločenstvo zvolané vzkrieseným Pánom.

Je dňom človeka, ktorého sám Boh volá, aby prežíval radosť zo svojej rodiny, svojich priateľov a aby žil v praktickej láske spolu so svojimi blízkymi. Takto o nedeli písal svätý Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Dies Domini.

A Cirkev všetky tieto rozmery nedele konkretizovala v dvoch príkazoch: v povinnosti zúčastniť sa na eucharistickom slávení a v príkaze zdržať sa ťažkej a nie nevyhnutnej práce.

Ako správne prežívať svätú omšu?

Pojem, ktorý sa často spomínal na ostatnom všeobecnom cirkevnom koncile, bol „aktívna účasť“. (Nemôžeme si však myslieť, že ju naplníme vtedy, keď každý z nás bude buď verejne čítať Božie slovo, alebo spievať v zbore, alebo pomáhať kostolníkovi, organistovi alebo miništrantom, či upratovať kostol.)

Znamená to stať sa súčasťou zhromaždenia, teda nebyť len účastníkom, pozorovateľom, ale členom spoločenstva, ktoré oslavuje Boha, prednáša mu svoje chvály, vďaky, oslavu a prosby. Znamená to počúvať Božie slovo a usilovať sa odpovedať naň zmenou života a rastom vo viere.

Znamená to prijať Eucharistiu, teda vstúpiť do chrámu tak, aby nebola medzi mnou a Kristom bariéra v podobe ťažkého hriechu alebo nejednoty vo viere. Správne prežívať svätú omšu znamená stretnúť sa so živým Kristom, odovzdať mu svoj život aj všetko, čo nosíme v srdci, a robiť všetko preto, aby sme sa mu čo najviac pripodobnili.

Aký mali pohľad na svätú omšu predošlé generácie (veriacich i kňazov) a v čom bol iný ako je dnes?

V minulosti sa oveľa viac zdôrazňovalo splnenie príkazu prísť do kostola ako spomenutá aktívna účasť na liturgii.

Obrazne povedané, bazírovalo sa zväčša len na tom, aby sme do kostola chodili, ale už menej na tom, či kresťania liturgii rozumejú, či vnímajú, čo svätá omša je, či Eucharistiu nielen slávia, ale aj prijímajú, či je svätá omša pre nich skutočnou modlitbou, ktorou povznesú srdcia k Bohu a podobne.

A to sa ukázalo aj teraz, keď sme sa na svätých omšiach zúčastňovať nemohli, a z každej strany zaznievali len otázky o tom, či je, citujem, „omša cez rádio a televíziu platná“.

Málokto sa však pýtal, či sme sa v nedele naozaj obrátili k Bohu, ktorý nás nekonečne miluje, a či na túto jeho lásku odpovedáme svojou. A to aj vtedy, keď boli naše chrámy zavreté.