Nesťažoval sa ani, keď bol úplne bezmocný
Centrálnou životnou teológiou pátra Akvinasa bola odovzdanosť do Božej vôle. / Snímka: www.dominikani.sk
Napriek vysokému veku Akvinas Juraj Gabura (17. januára 1915 – 29. marca 2019) až do poslednej chvíle slúžil sväté omše. Slávenie Eucharistie malo preňho veľký význam. Vždy zdôrazňoval, že je to sprítomnenie presne tej istej Kristovej obety, akú podnikol Ježiš pred dvetisíc rokmi. Možnosť prežívať tento moment vo svätej omši považoval za nesmierny dar. Sám v posledných mesiacoch spájal svoje utrpenie s eucharistickou obetou a odovzdanosťou do Božích rúk. V tejto záverečnej etape života zrejme najstaršiemu rehoľníkovi na Slovensku pri slúžení bohoslužieb pomáhal jeho rehoľný spolubrat Dominik Roman Letz.
Dôverné znášanie ťažkostí
Centrálnou životnou teológiou pátra Akvinasa bola odovzdanosť do Božej vôle. Teoreticky o nej uvažoval na základe knihy francúzskeho dominikánskeho mystika Alexandra Pinyho Odovzdanosť do Božej vôle. V praxi sa ju naučil prežívať vo väzení, keď bol odsúdený na doživotie. „Keď bol vo väzení, spomenul si na túto knižku, ktorú čítal ešte počas štúdií v Olomouci. Skúsil to aplikovať na svoju situáciu, v ktorej nevidel perspektívu; nevedel, či mu nenavrhnú zhoršenie trestu na trest smrti,“ hovorí pre KN Dominik Letz.
Páter Akvinas vyznával spiritualitu odovzdanosti, ktorá neznamená pasivitu, ale dôverné znášanie ťažkostí a rôznych situácií v živote, ktoré nevieme zmeniť. „Mohli by sme sa trápiť, byť zúfalí, ale nestrácame nádej a veríme, že Boh tú situáciu použije na niečo dobré. Páter Akvinas sa týmto celoživotne riadil, najviac si to nacvičil vo väzení,“ vysvetľuje brat Dominik.
Za spoveď väzenie
Páter Akvinas sa za mrežami ocitol preto, že vyspovedal členov Bielej légie, hnutia protikomunistického odboja. Stalo sa tak počas toho, ako sa skrýval u jednej rodiny v Dlhej na Orave. Po barbarskej noci, keď bol priorom dominikánskeho kláštora v Košiciach, totiž ostal jedným z mála rehoľníkov, ktorí ostali na slobode. „V čase zatvárania kláštorov bol na návšteve u rodičov, odkiaľ mal ísť na ľudové misie do Moravského Lieskového. Odcestoval ešte v habite, vôbec nevedel, čo sa stalo. Ľudia na neho pozerali či nevie, že brali rehoľníkov. Zastavil sa v Trenčíne, kde mu odporučili, aby sa skryl,“ približuje Dominik Letz.
Ako býval u spomínanej rodiny na Orave, oslovili ho, či by vyspovedal niektorých členov Bielej légie. Vyšiel im v ústrety, vyslúžil im svätú spoveď a zároveň ich napomenul, aby neohrozovali ľudské životy. Keď potom týchto členov Bielej légie chytili, pri výsluchu prezradili, že páter Akvinas ich vyspovedal. Následne zaistili rodinu, u ktorej sa dominikánsky kňaz skrýval. Aby ju pri vyšetrovaní nemučili, Juraj Akvinas sa sám prihlásil na policajnej stanici.
Do väzenia sa dostal ako 37-ročný a z celého procesu s príslušníkmi Bielej légie dostal on najprísnejší trest – doživotie. Komunisti ho obvinili, že bol hlavným ideovým šéfom Bielej légie. Použili ho ako odstrašujúci prípad spojenia Katolíckej cirkvi s teroristami.
Väzenská lyžica ako kalich
Aj vo väzení však pokračoval v apoštoláte. Bol spovedníkom niektorých biskupov, nad žľabom na umývanie krstil väzňov, pripravoval na smrť mladého odsúdeného chlapca. Dokonca slúžil sväté omše. „Keď väzni dostali nejaký balíček, z bielej striedky pečiva vyformovali hostie. Hrozienka dali do ampulky s vodou, aby sa prekvasilo víno. Ako kalich slúžila väzenská lyžica, ako paténa pliešok z konzervy. Vidíme, že Ježiš sa neštíti ničoho, nepotrebuje nejaké zlaté nádoby, radšej ide do ľudskej biedy,“ poznamenáva Dominik Letz.
Netradičné liturgické predmety museli skrývať, no dozorcovia ich odhalili. Páter Akvinas dostal aj návrh na potrestanie. „U menovaného bolo nájdené zarobené víno, menovaný bol viackrát upozornený, aby to nerobil. Dôsledkom toho žiadam o potrestanie,“ písalo sa v návrhu. Napriek hrozbám sa oddaný dominikán nebál riskovať. „Riskoval, aj keď videl, že mu hrozí trest. Spomenul to aj kardinál Dominik Duka pri pohrebnej svätej omši, že kňazská služba pátra Akvinasa niekedy veľa stála. Keď sa prišlo na to, že niekomu pomohol či poslúžil, vyslúžil si za to určitý trest, napríklad samotku. Aj keď bol prepustený na amnestiu, neznamenalo to, že si môže robiť, čo chce. Bol sledovaný a keby sa prišlo na to, že vykonáva nedovolenú pastoráciu, vrátil by sa do väzenia. Všetko robil s vedomím tohto rizika,“ hovorí Dominik Letz.
Nikdy sa nesťažoval
Božia prozreteľnosť, do ktorej sa páter Akvinas odovzdal, prinášala v jeho živote aj mnohé prekvapenia. Príkladom bola druhá amnestia, po ktorej ho pustili z väzenia. Prvú amnestiu dostal v roku 1955, vtedy mu doživotný trest znížili na 25 rokov. V roku 1960 ho prepustili úplne. „Bol to prvý signál Božej prozreteľnosti a páter sa duchovne upevnenejší a s novým elánom vydal z väznice do sveta,“ približuje Akvinasov rehoľný spolubrat.
Bohu dôveroval aj v posledných chvíľach života. „Jeho vnútorná odovzdanosť bola v ňom prítomná stále, aj keď ležal úplne bezmocný na polohovacej posteli. Človek by sa mohol pýtať, aký to má zmysel takto dožívať. On však žil odovzdanosťou do rúk Božích odvtedy, čo si vzbudil úmysel: nech sa stane, čo chce Boh. Ako sa nesťažoval, keď bol ešte pri sile a zdravý, tak nebolo cítiť pri ňom prejavy nespokojnosti alebo netrpezlivosti ani vo chvíľach, keď bol úplne bezmocný,“ dodáva Dominik Letz, ktorý s pátrom Akvinasom slávil jeho poslednú svätú omšu deň pred smrťou.
Prečítajte si aj rozhovor s Dominikom Romanom Letzom o tom, ako páter Akvinas pomáhal prežiť podzemnej Cirkvi, či o tom, ako sa udržiaval v kondícii.