Nevieme uniesť slobodu názoru

„Nežná revolúcia otvorila dvere z neslobodného totalitného režimu do priestoru slobodných rozhodnutí,“ hovorí na úvod František Neupauer, historik ÚPN, publicista a pedagóg.

„Skončili sa násilné perzekúcie ľudí, ktorí si ctili hlas svedomia, slobody a ľudských práv. Viedlo to k obnove náboženského života, otvárali sa cesty k obnove občianskej spoločnosti aj spoluzodpovednosti za dianie v krajine.“ V čase neslobody bolo na Slovensku až 70 000 politických väzňov, uvádza bývalý predseda Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák. Presne toľko rehabilitačných rozhodnutí bolo vydaných slovenskými súdmi po Novembri 1989.

„Majme preto na pamäti, že v pozadí demokratických zmien Nežnej revolúcie stáli odvážni, vnútorne slobodní ľudia, ktorých odkazom je zachovať túto slobodu pre všetkých. Sloboda je dar uložený v krehkej nádobe. Nedá sa vyčísliť v peniazoch. Jej cenu spoznáme iba vtedy, ak o ňu prídeme.“

V roku 1989 sme boli všetci víťazmi. Ale rovnako zlyhania, ktorých sme odvtedy svedkami, nás ťahajú nadol všetkých, celú spoločnosť, zdôrazňuje František Neupauer. „Má na tom podiel každý, kto nahrádza rozum slepou dôverou či naopak, postojom, že on pozná odpoveď na všetko a vo všetkom má pravdu.“

KÚKOĽ JE REALITA

Spoločnosti sa teda revolúciou otvorila veľká škála možností. „Mnohé sa podarilo a citeľne posunulo k lepšiemu. Niektorí však naliali, biblicky povedané, nové víno do starých nádob, keď službu v správe vecí verejných pohltila túžba po moci,“ pokračuje František Neupauer.

„Už sv. Augustín hovorieval, že kúkoľ bol zasiaty všade. Kúkoľ je realita, ktorá tu bola, je a bude. Rovnako aj ľudia, ktorí konali, chcú a budú konať v duchu zásad moci na pokorenie iných. Osobne si myslím, že k takýmto ľuďom patrí každý, kto sa rozhodne konať v duchu moci a nie služby.“

AROGANCIA MOCI

Ak sme teda nečakali, že v demokratických podmienkach bude kumulácia moci viesť opäť k takmer rovnakej arogancii ako pred Novembrom ’89, očividne sme sa mýlili. Historik to však nevidí tragicky.

„Dejiny nám ukazujú mnoho príkladov, keď tí, ktorí chceli ovládnuť celý svet, ostali v zahanbení. Tak Adolf Hitler, ako i Napoleon. Chceli dobyť svet a zomierali v opustenosti. Verím v silu Dávida a v porážku Goliáša. Paradoxne, jeho sila nebola len v tom, že zachránil vlastný národ, no aj v tom, že v čase, keď vládol, dokázal sa skloniť pred Bohom a prosil: Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo... Takýchto Dávidov potrebujeme ako soľ.“

Možno práve preto, že ich máme medzi sebou málo, môžeme opäť vidieť, že ľudia sa dokážu, a nielen na Slovensku, vzdať svojej slobody v prospech autoritatívnych, totalitných režimov. „Svedčí to o nás! Nevieme uniesť vlastnú slobodu, a tak ju posúvame na iných. Nevieme uniesť slobodu názoru, a tak chceme tvrdou rukou presadzovať len ten vlastný.“

Boh nám však dal rozum a slobodnú vôľu. „Ak ju budeme využívať v láske a zodpovedne, tak radosť zo slobody bude aj našou radosťou a  túto radosť a  nádej odovzdáme ďalej.“

MLADÍ A SLOBODA

Radosť a nádej plynúca z vnútornej slobody akosi prirodzene patrí najmä k mladosti. Ondrej Krajňák pripomína, že pred tridsiatimi piatimi rokmi už 16. novembra vyšli ako prví do ulíc práve mladí ľudia, študenti UK v Bratislave, aby upozornili na neprávosti komunistického režimu. „A to aj vo vedomí toho, že za protestný pochod môžu byť vyhodení zo školy. Bratislavskí študenti zapálili malinké svetielko. Ale krátko nato zahorel celý národ.“

Dokážu takto vnímať cenu slobody aj dnešní mladí ľudia? „Sloboda je pre nich natoľko samozrejmá, že si nevedia ani len predstaviť systém, ktorý by im rozkazoval dokonca aj to, aký účes a oblečenie môžu či nemôžu nosiť. V tom je pre nich čas pred Novembrom ’89 vzdialený,“ konštatuje František Neupauer.

„Sú obklopení priestorom slobody, preto neočakávam, že by realitu neslobody dokázali nejako zvlášť precítiť. Ale na druhej strane vidím, že sú citliví na niečo, čo je im nanucované, čo ich slobodu okliešťuje.“ V tom spočíva nádej, že súčasná mladá generácia by už totalitu nedopustila. „Obeťami zajtrajška budeme všetci, ak odkaz Novembra neponesieme ďalej.“

ZÁPASIACA CIRKEV

Pred revolúciou pripravila podhubie pre pokojný prevrat v našej krajine tajná, podzemná Katolícka cirkev. Nepodľahla komunistickej totalite a chránila vieru aj za cenu veľkých obetí. Svoju organizovanosť viditeľne prejavila viackrát, napríklad na Velehrade v  roku 1985, no najmä sviečkovou manifestáciou v marci 1988.

„Cieľom tajnej Cirkvi bolo žiť a šíriť radostnú zvesť tam, kde to totalitný režim zakazoval,“ hovorí František Neupauer. „Duch solidarity a dôvery bol veľký. Aktéri tajnej Cirkvi pomáhali ľuďom objavovať vnútornú slobodu, ktorá zákonite viedla k túžbe po vonkajšej slobode.“

V období normalizácie popularita tajnej Cirkvi rástla priamoúmerne s represáliami, ktoré jej Štátna bezpečnosť spôsobovala, konštatuje Ondrej Krajňák. „V čase neslobody sa tak aj pre mnohých neveriacich stávala Katolícka cirkev morálnou autoritou. Preto sa netreba diviť, že účasť na sviečkovej manifestácii bola vysoká.“

CIRKEV DNES

Za 35 rokov využila Cirkev znovunadobudnutú slobodu v mnohých oblastiach. „Zápas o vnútornú slobodu, blízkosť k zraniteľným, to je to, čím Cirkev žila a aj teraz žije. Sú to väzenskí a nemocniční kapláni, rehoľníčky v službe slabým,“ vyratúva František Neupauer. „Je to činnosť laikov v projektoch charitatívneho zamerania, ale i v kultúre, informovanosti, vzdelanosti – má vlastné médiá, školy.“

Historikovi však chýba väčšia otvorenosť pre dialóg s ľuďmi opačného názoru. „Nemali by sme sa báť synodálnej cesty, ku ktorej nás pozýva Svätý Otec.“

Podobne vníma aktuálne úlohy Cirkvi aj Ondrej Krajňák. „Pápež František reaguje na problémy vo svete, na vojnu na Ukrajine, všíma si marginalizované skupiny, ľudí bez prístrešia alebo v  hmotnej núdzi. Kladie dôraz na podstatu evanjeliového posolstva a odsudzuje prehnaný klerikalizmus či dodržiavanie litery zákona.“

Synoda podľa neho predstavuje spásnu misiu Cirkvi. „Aby každý z  nás načúval vanutiu Ducha Svätého a prebúdzal v sebe ducha spoluzodpovednosti za budovanie Božieho kráľovstva.“