Nezmerateľný Miroslav Cipár

Hoci mal akademický maliar, grafik a ilustrátor Miroslav Cipár možnosť vďaka svojej tvorbe putovať po celom svete od Tokia až po Washington, podobne ako jeho drotárski predkovia, v skutočnosti bol človekom pevne zakoreneným vo svojom domove. Po celý život bol aktívny, a predsa ukotvený.

Semetešská tragédia

Miroslav Cipár pochádzal z osady Semeteš, ktorá je súčasťou obce Vysoká nad Kysucou (okres Čadca). V roku 1945 Nemci osadu vypálili a postrieľali všetkých mužov, medzi nimi aj jeho otca Štefana Cipára, ktorý akoby zázrakom prežil.

Desaťročný syn Miroslav zbadal postreleného otca ako prvý a podieľal sa na jeho záchrane. Neskôr reflektoval, že tento desivý zážitok sa napodiv nikdy neodrazil v jeho tvorbe. Detstvo na Kysuciach mal v sebe Miroslav Cipár zafixované ako vedomie domova.

Jeho rodičia Júlia a Štefan odišli ešte pred narodením detí na zárobky do Ameriky, no po čase sa vrátili a pracovali na svojom hospodárstve. Otec bol veľmi pokrokový a na chudobnom vidieku zavádzal všemožné moderné vymoženosti.

Mama rozprávala po maďarsky, nemecky i anglicky a ľudia ju vyhľadávali s rozličnými prosbami o pomoc. Svojmu synovi rodičia umožnili už v desiatich rokoch študovať na žilinskom gymnáziu.

Na to, aby sa stal výtvarníkom, ho podnietil jeho profesor a sochár Stanislav Bíroš, ktorý vytušil jeho talent. Na gymnáziu sa Miroslav Cipár spoznal aj s Ľubomírom Feldekom, s ktorým ho spájalo celoživotné priateľstvo.

Dvakrát vysokoškolák

Po maturite ho neprijali na Vysokú školu výtvarných umení, preto najskôr absolvoval dva roky štúdia na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave a stal sa diplomovaným pedagógom.

Potom ho čakal tvrdý dril na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení, kde študoval u profesorov Vincenta Hložníka a Petra Matejku. Už počas vysokoškolského štúdia začal svojimi ilustráciami prispievať do novín a časopisov a stal sa ilustrátorom vydavateľstva Mladé letá.

V tom čase sa začal odvíjať aj ďalší kľúčový príbeh jeho života. V bratislavskom Starom Meste spoznal gymnazistku Vilmu Langovú, ktorá sa stala jeho celoživotnou láskou a oporou. Spoločne vychovali syna Vladimíra a dcéru Tatianu, no okrem toho po celý život podávali pomocnú ruku tým, ktorí to potrebovali.

Úspechy doma i v zahraničí

Miroslav Cipár bol pracovitý nielen ako výtvarník, ale bol činorodý aj v ďalších aktivitách súvisiacich s umeleckou prácou. Bol napríklad spoluzakladateľom Bienále ilustrácií Bratislava či Bienále animácie Bratislava, pôsobil ako člen porôt výtvarných súťaží doma i v zahraničí.

Vďaka tomu získal možnosť cestovať do mnohých krajín sveta a rok pracoval ako výtvarný expert vo vydavateľstve pre deti v indickej metropole Naí Dillí. Nikdy však neuvažoval v zahraničí zostať, hoci takú možnosť mal. Ako opakoval, vzťahy a domov boli preňho zásadné.

Keďže Miroslav Cipár nebol človekom, ktorý dával do popredia seba samého, je len málo známe, že práve v jeho dome sa 19. novembra 1989 konalo prvé stretnutie, ktoré napokon viedlo k založeniu Verejnosti proti násiliu a mítingom nežnej revolúcie.

Goetheho Faust bol prvý z trojice veľkoformátových diel svetovej klasiky, ktoré v roku 2018 pre Spolok svätého Vojtecha ilustroval Miroslav Cipár. Ilustrácia: Miroslav Cipár pre Spolok svätého Vojtecha

Rozsiahle dielo

O mimoriadnej usilovnosti a neúnavnosti Miroslava Cipára svedčí jeho rozsiahle a zrejme nezmerateľné dielo – od ilustrácií po veľkorozmerné plátna, od znakov a symbolov po nesmrteľné logá, od vitráží po sochy a pamätníky. Fascinovala ho hmota, materiál, staré predmety, z ktorých vytváral nové veci.

Za symbol jeho tvorby možno považovať čiaru, ktorú stvárnil tisícmi spôsobov, a predsa vždy nanovo. Ku každému novému zadaniu sa staval s absolútnou vážnosťou. Vždy sa začínalo poctivým štúdiom a uvažovaním, štúdiami a skicami.

Pracoval doslova do poslednej chvíle, do jeho ateliéru neustále pribúdali nové diela a pred sebou mal vždy nové plány. Ako maliar bol natoľko jedinečný, že ho nemožno zaradiť do nijakej skupiny či prúdu.

Hoci si po svojej umeleckej ceste vykračoval akoby sám, v osobnom živote to bol človek intenzívnych a živých vzťahov. Napriek nespočetným ponukám ho nezlákala možnosť zastávať významné posty a byť v popredí. Vnútorná sloboda bola preňho dôležitejšia. Miroslav Cipár odišiel, no jeho čiara zostáva.

Posledná večera

Osmička v dátume narodenia i smrti Miroslava Cipára akoby odkazovala na jeho originálnu hru s čiarou. Narodil sa v rovnaký deň i rok ako Elvis Presley, zomrel presne na deň sto rokov po Hviezdoslavovi. Velikáni sa rodia a zomierajú raz za sto rokov. Miroslav Cipár bol múdry, vzdelaný a kultúrny človek.

Nepoužíval mobil ani internet, a teda si nevytváral nijaké virtuálne kontakty. Bol človekom autentických vzťahov. Jeho priateľmi boli ľudia rôznych názorov, politickej orientácie i vierovyznania, ľudia z rozličných spoločenských vrstiev i národov.

Kľúčom k jeho tvorbe bolo premýšľanie, pretože z neho sa zrodili jeho jedinečné diela. Po celý život veľa čítal, často nahlas spoločne s manželkou Vilmou. Vilma bola jeho konštanta. Ako povedal, „bez Vilmy by nebolo Cipára“. Ich celoživotný vzťah je vzácnym svedectvom, že zo sveta nevymizla láska.

Miro sa svojou láskou k Vilme netajil, naopak, s hrdosťou o nej hovoril. A lásku si Cipárovci nenechávali iba sami pre seba, delili sa o ňu s mnohými ľuďmi. Rád som počúval Mirove úvahy. Boli čisté a poctivé ako jeho tvorba. Nepaberkoval, išiel k podstate.

Nikdy som si nevšimol, že by o niekom povedal niečo zlé, a to ani v prípade, ak mal celkom rozdielny názor. Vážil si myslenie i prácu iných, hoci nie vždy s nimi súhlasil. Bol ako tmel, ktorý spájal zdanlivo nezlučiteľné. Myslím, že nikde inde ako u neho sa nemohla začať zmena spoločenských pomerov v roku 1989.

Po mnohých krásnych dielach, ktoré vytvoril, som ho v lete poprosil, či by príležitostne nenamaľoval Poslednú večeru. Bol som zvedavý na jeho interpretáciu.

Urobil to prakticky obratom a po cipárovsky. Všetci apoštoli mali na obraze svätožiaru, všetci mali rovnakú šancu. A práve takto bez posudzovania a škatuľkovania vnímal Miro iných ľudí. Obraz bol jeho rozlúčkou tak ako Kristova Posledná večera.

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.