Nie nadarmo sa hovorí, že sa učíme na omyloch

Ilustračná snímka: unsplash.com/Perrry Grone
Socializácia je vlastne proces a zároveň prostriedok sociálneho učenia. Od útleho detstva sa ňou uskutočňuje začleňovanie jednotlivca do spoločnosti. Prebieha v jasne nastavených fázach - štruktúrach, ktoré dominujú jednotlivým etapám života. Socializácia zabezpečuje človeku fungovať v zložitom systéme ľudskej spoločnosti (Kopecká, Psychologie 3. Učebnice pro obor sociální činnost, 2015).
Prispôsobujeme sa
V priebehu ranej - primárnej socializácie, ktorá sa odohráva v rodine, si osobnosť dieťaťa osvojuje materinský jazyk, základné kultúrne návyky a sociálnu komunikáciu, poznatky o prírodnom prostredí, orientáciu v priestore a čase, sociálne roly, základy morálky. V dôsledku toho sa postupne u dieťaťa vyvíja prirodzená sebakontrola a dokáže regulovať vlastné správanie.
Rané detstvo je čas, ktorý by rodičia z pohľadu riadenej socializácie určite mali využiť čo možno najlepšie. V tej chvíli platí známe: „Ohýbaj ma, mamko.“ Stáva sa však, že rodičia tolerujú zníženú schopnosť dieťaťa ovládať sa odkazom: Veď je ešte dieťa! V tejto situácii treba jednoznačne povedať, že pre dieťa je to nešťastné konštatovanie. Schopnosť v budúcnosti prevziať za seba a svoje správanie zodpovednosť dostáva vážne prielomy.
„Ocko, vidím, že si dnes veľmi unavený! Viem, že s mamou musíte stále pracovať, aby sme mali čo jesť. Niekedy sa hanbím, keď sa správam zle“(Bosco, Dominik Savio, 2002) - to sú slová asi päťročného Taliana z oblasti Piemontu Dominika Sávia v roku 1847. Sú výpovednou hodnotou o tom, čo znamená excelentne zvládnutá primárna socializácia.
Chudobní, ale zbožní a statoční rodičia vštepili svojmu dieťaťu tie najdôležitejšie zásady na ďalší jeho život. Naučili ho vedieť sa správne pozrieť na svoje konanie a prijať vlastnú zodpovednosť v prostredí, ktoré ho obklopuje, pretože je jeho súčasťou.
Postupne sa proces a pôsobenie socializácie rozširujú na okolité prostredie. Jej sekundárna podoba prebieha v atmosfére predškolského zariadenia a ešte intenzívnejšie nástupom do školy. Začína externý proces preberania špecifických vzorcov správania, nadväzovania kontaktov a vzťahov.
Buduje sa koncept seba samého, vytvára sa vzťah k budúcemu povolaniu a postupným získavaním zručností prechádza do dospelosti. Zamestnanie, manželstvo a rodičovstvo prinášajú novú skúsenosť osobnej zodpovednosti.
Socializácia sa nekončí
Tento proces prebieha kontinuálne po celý život. Dostáva sa do svojej takzvanej terciárnej fázy. Proces rozvoja osobnosti sa teda v dospelom veku nekončí. Čoraz viac a rýchlejšie sa menia situácie a vplyvy sociálneho prostredia okolo nás. Nutnosť neustáleho zdokonaľovania, meniace sa vzťahy a úlohy v sociálnej skupine alebo v širšej komunite nás nútia adekvátne reagovať.
V socializácii platí axióma: Nie vždy robíme to čo chceme, ale mali by sme robiť, čo je žiaduce. Je to dôležité, aby sme nestratili kontakt s realitou a neizolovali sa v svojom svete. A k tomu práve napomáha terciárna socializácia. Neznamená to stotožnenie a identifikáciu s dobou či prostredím, ale ich „ovládnutie“ pre naše osobné dobro.
Učenie sa novému poznaniu jednoducho človek 21. storočia potrebuje neustále. Pomáha mu adaptovať sa. Bez pozitívne nastavených a chápavých ľudí okolo nás sa však môže socializácia zadrhávať.

