Nie nadarmo sa hovorí, že sa učíme na omyloch

Ľudia zvyknú hovoriť, že sa učia na svojich chybách. A niektorí dodajú: šikovnejší na omyloch druhých. V podstate naznačujú, aký dôležitý pre život človeka je jeden zo základných sociálnych procesov - a tým je socializácia.  
Peter Slovák 03.02.2020
Nie nadarmo sa hovorí, že sa učíme na omyloch

Ilustračná snímka: unsplash.com/Perrry Grone

Socializácia je vlastne proces a zároveň prostriedok sociálneho učenia. Od útleho detstva sa ňou uskutočňuje začleňovanie jednotlivca do spoločnosti. Prebieha v jasne nastavených fázach - štruktúrach, ktoré dominujú jednotlivým etapám života. Socializácia zabezpečuje človeku fungovať v zložitom systéme ľudskej spoločnosti (Kopecká, Psychologie 3. Učebnice pro obor sociální činnost, 2015). 

Prispôsobujeme sa 

V priebehu ranej - primárnej socializácie, ktorá sa odohráva v rodine, si osobnosť dieťaťa osvojuje materinský jazyk, základné kultúrne návyky a sociálnu komunikáciu, poznatky o prírodnom prostredí, orientáciu v priestore a čase, sociálne roly, základy morálky. V dôsledku toho sa postupne u dieťaťa vyvíja prirodzená sebakontrola a dokáže regulovať vlastné správanie.

Rané detstvo je čas, ktorý by rodičia z pohľadu riadenej socializácie určite mali využiť čo možno najlepšie. V tej chvíli platí známe: „Ohýbaj ma, mamko.“ Stáva sa však, že rodičia tolerujú zníženú schopnosť dieťaťa ovládať sa odkazom: Veď je ešte dieťa! V tejto situácii treba jednoznačne povedať, že pre dieťa je to nešťastné konštatovanie. Schopnosť v budúcnosti prevziať za seba a svoje správanie zodpovednosť dostáva vážne prielomy.

„Ocko, vidím, že si dnes veľmi unavený! Viem, že s mamou musíte stále pracovať, aby sme mali čo jesť. Niekedy sa hanbím, keď sa správam zle“(Bosco, Dominik Savio, 2002) - to sú slová asi päťročného Taliana z oblasti Piemontu Dominika Sávia v roku 1847. Sú výpovednou hodnotou o tom, čo znamená excelentne zvládnutá primárna socializácia.

Chudobní, ale zbožní a statoční rodičia vštepili svojmu dieťaťu tie najdôležitejšie zásady na ďalší jeho život. Naučili ho vedieť sa správne pozrieť na svoje konanie a prijať vlastnú zodpovednosť v prostredí, ktoré ho obklopuje, pretože je jeho súčasťou.  

Postupne sa proces a pôsobenie socializácie rozširujú na okolité prostredie. Jej sekundárna podoba prebieha v atmosfére predškolského zariadenia a ešte intenzívnejšie nástupom do školy. Začína externý proces preberania špecifických vzorcov správania, nadväzovania kontaktov a vzťahov.

Buduje sa koncept seba samého, vytvára sa vzťah k budúcemu povolaniu a postupným získavaním zručností prechádza do dospelosti. Zamestnanie, manželstvo a rodičovstvo prinášajú novú skúsenosť osobnej zodpovednosti. 

Socializácia sa nekončí

Tento proces prebieha kontinuálne po celý život. Dostáva sa do svojej takzvanej terciárnej fázy. Proces rozvoja osobnosti sa teda v dospelom veku nekončí. Čoraz viac a rýchlejšie sa menia situácie a vplyvy sociálneho prostredia okolo nás. Nutnosť neustáleho zdokonaľovania, meniace sa vzťahy a úlohy v sociálnej skupine alebo v širšej komunite nás nútia adekvátne reagovať.

V socializácii platí axióma: Nie vždy robíme to čo chceme, ale mali by sme robiť, čo je žiaduce. Je to dôležité, aby sme nestratili kontakt s realitou a neizolovali sa v svojom svete. A k tomu práve napomáha terciárna socializácia. Neznamená to stotožnenie a identifikáciu s dobou či prostredím, ale ich  „ovládnutie“ pre naše osobné dobro.

Učenie sa novému poznaniu jednoducho človek 21. storočia potrebuje neustále. Pomáha mu adaptovať sa. Bez pozitívne nastavených a chápavých ľudí okolo nás sa však môže socializácia zadrhávať.