Niekedy nevieme označiť, kde nás tlačí topánka

Pri riešení manželských problémov rezonuje otázka: Dá sa rozuzliť väčšina problémov, s ktorými prichádzajú klienti za odborníkom? Existujú špecifické hranice, ktoré prekročiť a zvládnuť je veľmi ťažké. Lenka Rušarová vysvetľuje: „Problémy sa vyriešiť dajú, aspoň teda väčšina z nich. To, čo omnoho ťažšie ide napraviť, je vzťah, vzájomná emócia, rešpekt a túžba. Pocit intimity a bezpečia vo vzťahu je podkladom, na ktorom sa problémy relatívne ľahko riešia.“

Rešpekt či dešpekt

Názory či postoje sa menia, avšak nie vždy sa ľudia objektívne pozerajú na možnosť riešenia manželských problémov psychoterapeutom. Existuje akási predpojatosť, niekedy až dešpekt. Potvrdzuje to aj sympatická terapeutka. „Stretávam sa s dvoma typmi zábran. Niektorí ľudia si chcú vyriešiť všetko sami, myslia si, že cudzí človek im nemá čo ponúknuť.

A potom sú tu ďalší, ktorí zaznávajú čokoľvek, čo sa týka prežívania, emócií, psychológie – také tie strnulo racionálne typy. Psychoterapeuti nemajú patent na rozum, ale sú trénovaní, aby porozumeli ľuďom, aby im vedeli pomôcť vyznať sa v sebe a poznať pasce, do ktorých sa často chytajú a komplikujú im život.“

Párová alebo rodinná terapia

Určite treba vidieť rozdiely medzi párovou a rodinnou terapiou. Každá má svoj okruh pôsobenia, zmysel a zameranie. „V párovej terapii chodí na stretnutie iba pár, pomáham iba vzťahu medzi manželmi. V rodinnej terapii sa pozeráme na celý systém, ako je vyvážený, na vzájomné súvislosti.

Rodinná terapia je komplexnejšia.“ Medzi najčastejšie manželské problémy, ktoré vo svojej praxi klinická psychologička rieši, patria opakované hádky, konfliktné situácie, ale aj vzájomné odcudzenie. „Niektorí to pomenujú: nežije sa nám spolu dobre. Témy, na ktorých sa to láme, sú rôzne: peniaze, výchova, intimita, nevera. Pod povrchom sú veľmi osobné postoje, ktoré im bránia citlivo a s rešpektom k sebe pristupovať.“

Dôležité je mať záujem riešiť 

Zdá sa, že v súčasnosti to manželia príliš rýchlo vzdávajú. „Niektorí áno. Iní nevzdali síce manželstvo, ale vzdali sa nádeje na lepší život, kvalitnejší vzťah. Prídu, a keď im poradím, povedia - to sme už skúšali. Platí zásada - treba skúšať znova. A zároveň poznať hranicu, kedy dosť je dosť. Niekedy manželia sami nevedia označiť problém. Hovoria: Niečo v našom vzťahu nie je v poriadku. Nevedia ako ďalej.

Páry, ktoré chodia ku mne na terapiu, sa spolu rozprávajú, riešia nezhody a ja som pri tom s nimi. Pomáham otázkami, aby pochopili, čo prežívajú, čo je v tom dôležité, čo hovoria. A sledujem, čo sa deje medzi nimi. Ako na seba reagujú. Tak sa mi podarí často vidieť skutočnosti, ktoré oni sami nevidia, lebo sú súčasťou systému, zahltení emóciami.

Najčastejšie manželom komplikujú vzťah mocenské boje medzi nimi, precitlivenosť na seba, rôzne rany na duši. Mnohí partneri dokonca vôbec nevedia spolu otvorene hovoriť. Všetko to roztáča skazonosnú špirálu. Hromadí sa nepochopenie, krivdy, zatrpknutosť, hnev, sklamanie. Príde obyčajná životná udalosť a manželia už neriešia aktuálnu situáciu, ale hovoria spolu z pozícií, ktoré sú poznačené minulými krivdami. Nič si nedarujú.“

Podľa skúseností psychologičky iniciátorom stretnutia s odborníkom je väčšinou ten, kto sa viac trápi.  V manželstve neexistuje problém ja a ty. Je to rovnica ja, ty, rovná sa my. „Rodina je systém, manželský pár je jeho súčiastkou. Ak to zadrháva medzi manželmi, problém má celá rodina. Deti sú ako špongie. Aj keď nerozumejú, sú vnímavé a skvelo sa prispôsobujú.

Na rozdiel od dospelých, nemajú moc zmeniť situáciu, tak menia seba. Prispôsobujú sa nefungujúcemu systému, stávajú sa symptómom jeho poruchy, priamo ho stelesňujú. Chlapec, ktorý z prebytku napätia sa bije v škole, je opakovane svedkom vážnych domácich hádok. Rieši sa problémové správanie chlapca, lebo je viditeľné. Nik nerieši ťažkosti, ktoré rodičia ukrývajú doma.“

Viera v systéme psychoterapeutickej pomoci 
 
„Z môjho pohľadu môže človek veriť v Boha viac alebo menej zrelým spôsobom. Zrelá viera dáva človeku pocit zmyslu, podrží ho v ťažkých chvíľach. Nezrelá viera ho brzdí, je  rigidná. Nevníma človeka v celej jeho komplexnosti a vzniká neúmerné napätie.

Presvedčenia typu nesmiem mať pochybnosti, nesmiem prežívať závisť, žena musí nasledovať muža - nie sú v súlade s tým, čo popisuje psychologické poznanie. Napríklad ak žije žena v manželstve s mužom, ktorý ju týra, ubližuje to okrem nej aj deťom. Ja ako terapeutka neviem dopredu, čo je pre ňu dobré riešenie v tejto situácii. Treba spolu s ňou zvážiť pohnútky a dôsledky. Ak jej niekto dá jednostrannú odpoveď - musíš to vydržať, to je tvoj kríž, tak môže priťažiť.“

Problémy začínajú eskalovať, keď manželia už nedokážu racionálne a dôstojne komunikovať. Majú problém načúvať potrebám druhého a vinu hádžu na protistranu. „Keď sa stráca dôstojnosť a prestávam partnerovi prejavovať úctu, najviac škodím vzťahu a rodine. Podľa Gottmanových výskumov je to jeden z najsilnejších predpokladov rozpadu vzťahu. Moja skúsenosť je, že niektorým ľuďom pomôže, keď im ukážem partnera v jeho ľudskej podobe. Jednoducho, že má logiku ako koná a reaguje, i keď odlišne. Ale sú ľudia, ktorí pre osobnú nezrelosť odmietajú akúkoľvek odlišnosť. Za správne považujú iba svoje presvedčenia a rozhodnutia.“ 

Je potom možné prostredníctvom intervencie psychológa obnoviť vzájomnú dôveru? „Závisí od toho, ako veľmi je vzájomná dôvera pošramotená. Ak škodlivé správanie trvá dlho, tak je to často nemožné. Dlhodobo ponižovaná alebo aj fyzicky týraná žena sa možno rozhodne kvôli strachu, deťom, financiám alebo náboženskému presvedčeniu zotrvať vo vzťahu, ale lásku a úctu k manželovi už pravdepodobne nezíska. Dopredu nikdy nevieme, kedy vzťah prekročil rubikon, bod za ktorým už niet návratu. Dôvera sa ľahšie stráca, ako získava späť.“