Nik mu nemohol vziať túžbu srdca

Viac ako štyri dekády pôsobenia zhubnej ideológie, ktorej pád si pripomíname 17. novembra treba poznať aj prostredníctvom jednotlivých ľudských osudov, ktoré sú súčasťou pestrej mozaiky obrazu trpiacej Cirkvi. Katolícke noviny sa rozhodli, že čitateľom priblížia jedinečnú životnú cestu muža túžiaceho po kňazstve.

Zmena politického režimu mu načas zahatala cestu k oltáru. Keďže však zostal verný Bohu, nenápadným spôsobom sa približoval k cieľu. A tak sme sa vybrali za ním. Jozef Sliepka nás privítal vo svojom dome v Novej Dubnici a už pri prvom podaní rúk bolo jasné, že je to človek, ktorý veci okolo seba berie s nadhľadom, humorom a dôverou v Božiu prozreteľnosť. 
 

Keď ešte netušil čo napíše život 

Malý Jozef prišiel na svet 19. marca 1927 v Bánovciach nad Bebravou. Zbožní rodičia vlastným príkladom života viery nenútene rozvíjali jeho chlapčenskú a neskôr mladícku túžbu, ktorá sa upevňovala pri miništrovaní vo farskom kostole rodného mesta. Po absolvovaní ľudovej školy nastúpil v roku 1938 na štátne gymnázium v Trenčíne, neskôr prestúpil na gymnázium do Nitry a zároveň do formačného takzvaného malého seminára, kde mladí muži rozpoznávali pravosť svojho povolania. „Odmalička som mal túžbu stať sa kňazom, na iné som nemyslel, hoci ma zaujímala aj medicína“, hovorí kňaz Jozef.

Stredoškolské štúdia boli poznačené vojnovými udalosťami. Cítil, že okrem študentských povinností, duchovné vedenie, modlitba, sviatostný život a blízkosť pri Ježišovi je to, čo ho napĺňa šťastím. Na prelome rokov 1944 – 1945 sa pre študenta septimy Vianočné prázdniny kvôli vojnovým nepokojom predĺžili. Pokračuje: „Septimu sme urobili za dva mesiace.  Nechodili sme pravidelne do školy, rodičia sa o nás báli, pretože sa blížil front a tak sme v škole boli len v novembri a decembri.“

Po oslobodení v roku 1946 ukončil gymnaziálnu etapu života maturitnou skúškou. Bol hudobne a tanečne nadaný. Hral na husliach a klavíri či organe a počas adolescentného veku pôsobil aj v jazzovej kapele.

Príprava na kňazstvo
 
V tom istom roku nastúpil na teológiu do kňazského seminára v Nitre, kde absolvoval šesť semestrov. Keďže dokončiť teologické vzdelanie mohol v Bratislave, Nitriansky arcibiskup Eduard Nécsey neváhal a nádejného kňaza tam poslal. „Po prvých dvoch rokoch štúdia boli prvé štátnice z biblických vied, po štvrtom ročníku štátnica z cirkevných dejín a cirkevného práva a nakoniec z morálnej teológie.

Keď prebrali komunisti moc v roku 1948 ešte sme nič extra nepocítili a fakulta fungovala zaužívaným spôsobom. Študoval som na nej aj v akademickom roku 1949/1950. O barbarskej noci sme sa dozvedeli až neskôr. Dokončili sme si ročník a riadne odišli na posledné prázdniny.“ V septembri v roku 1950 to vyzeralo, že mladý Jozef prijme o niekoľko mesiacov kňazskú vysviacku.

Márne však čakal pozvánku na nástup do posledného ročníka. Miesto toho prišlo predvolanie na vojenské odvody. Myslel si, že je to omyl, pretože opakované zápaly pľúc vystavili stopku jeho vojenskej povinnosti. Nič z toho však neplatilo a spolu s ďalšími bohoslovcami a kňazmi, ktorých ešte neinternovali, povolali do armády. 

PTP bola odmenou za vernosť Cirkvi 

V známych pomocných technických práporoch (PTP) pod zámienkou vojenskej služby chceli predstavitelia štátu ťažkou, namáhavou prácou a politickým presviedčaním preorientovať verných Kristovi, pretože ich považovali za skrytú hrozbu pre režim. Jozef Sliepka si prešiel PTP tábormi v Libavej na Morave, v Šenove u Nového Jičína v Bruntále, v Jihlave či Olomouci.

Vysvetľuje: „Zrazu sme boli všetci schopní bez akejkoľvek zdravotnej nespôsobilosti. Prvotný zámer mocných bol odsunúť bohoslovcov, kňazov a iných nepohodlných ľudí na Sibír do gulagov v Rusku, ale Božím riadením skrsla komunistickým predstaviteľom štátnej moci myšlienka, že by to bola škoda, pretože aj doma potrebujú lacnú pracovnú silu pri budovaní socializmu a tak sa našimi zbraňami stali krompáč a lopata, nič viac. Ako mužom nám to však nevadilo. Bol som zvyknutý na fyzickú prácu z rolí mojich rodičov. Dokonca mozoľnatými a doráňanými rukami sme hrávali hudobné koncerty a súťažne aj volejbal. Páni sa chceli nami pochváliť. Najhoršia bola neistota, vôbec sme nevedeli čo s nami bude.

Prežívali sme to však s pocitom darovania utrpenia pre dobro Cirkvi. To nás posilňovalo. Spočiatku sme boli spojení s kňazmi aj inými bohoslovcami a tak sme tajne mávali aj sväté omše. V Bruntáli nás však oddelili. Vzdor bol v nás, a ťažko mohli medzi nami prebudiť lásku k režimu. Aj keď sme pochodovali bol cítiť v našich spevoch odpor, najmä potom keď generál Alexej Čepička vyhlásil: ,nové semináre budeme viesť my'. 
 

Chceli ich preškoliť

Protináboženské školenia boli doslova smiešnym kabaretom. Živý svedok PTP objasňuje: „Filozofiu marxizmu sme mali v malíčku a tu zrazu príde zástupca pre veci politické vo vojenskej hodnosti slobodník bez adekvátneho vzdelania s jednou brožúrou a začne nám rozprávať, že Boha niet. Hoci v debatách sme ho vždy dostali a pritlačili k múru, nakoniec sme to museli prehltnúť. To čo nás výraznejšie poznačilo, bola udalosť pred koncom vojenskej služby.

Po dvoch rokoch sme mali odísť do civilu. Z domu mi mama poslala civilné oblečenie. My sme svedomito odovzdali všetky veci a pripravení na odchod čakali na posledný rozkaz. Zrazu prišiel nadporučík so slovami: ,Kluci pojdte ješte do politickej svěťnice'.“ Chcel im prečítať rozkaz ministra národnej obrany. Domnievali sa, že im poďakujú za službu vlasti, ale slová vojaka zneli nekompromisne: „Z rozhodnutia ministra národnej obrany sa vám vojna predlžuje na neurčito.“

Pridali im rok aj tri mesiace a odvelili do krásneho prostredia Českomoravskej vrchoviny v okolí Jihlavy. Až keď zomrel diktátor Stalin a prezident Klement Gottvwald v roku 1953 a prišlo mierne politické uvoľnenie, v posledný deň kalendárneho roka mohli konečne odísť.


 

Nádej sa strácala 

Návrat domov pre Jozefa Sliepku bol na jednej strane radostný, no na druhej postupne zisťoval, že sa mu nepodarí doštudovať a byť vysvätený v riadnom seminári. „My sme mali zahatanú cestu. Učitelia a kňazi, ktorí nás viedli už neboli na svojich pozíciách. Ja som nemal vedomosť a styky, žeby som sa mohol dať vysvätiť tajne.

Predsa len rehoľníci boli na túto situáciu lepšie pripravení, ako napríklad známy jezuita Jozef Porubčan, s ktorým som nejaký čas strávil v službe vlasti“, hovorí kňaz pamätník. Po návrate domov dostal „lukratívnu“ ponuku pracovať v bani, stavebníctve alebo jednotnom roľníckom družstve. Rozhodol sa pre novovzniknutú spoločnosť Stavoindustriu, ktorá mala na starosti obnovu budov zničených vojnou a už pôsobila v Dubnici nad Váhom.

„Aj tu sme však boli neustále pod dozorom a s nejakou výnimočnou pozíciou som nemohol počítať. Navyše vedúci kádrového oddelenia prišiel za mnou a žiadal ma, aby som si vzal počas pracovnej zmeny politickú desaťminútovku. Chcel som hovoriť o umení. On mi však ponúkol knižku zameranú proti náboženstvu. Nezľakol som sa a ponúkol som porovnanie filozofie tomizmu a marxizmu. Nesúhlasil a jediné čo odo mňa chcel, aby som predniesol pár slov podľa knihy.

Odmietol som a čakal na najhoršie. Riaditeľ podniku s celou komisiu si ma o pár minút zavolali. Prebral som s nimi celý Dekalóg, Vyznanie viery a nakoniec som im dokázal, že aj oni musia zachovávať rovnaké morálne pravidlá, len s tým rozdielom, že ja mám pred sebou Krista na kríži a oni päťcípu hviezdu. A predstavte si, že hoci už zmierený, že tam končím, nechali ma na pokoji a ešte mi zdvihli aj plat.“ Zostal tu až do dôchodku v roku 1987. 
 

A čo ďalej

Možno mohol skúsiť emigráciu, ale Pán Boh mal pre neho pripravenú inú cestu. Popri práci navštevoval aj hudobný súbor. Dokonca chodil po Slovensku a zbieral ľudové piesne. Vyznáva sa: „nemal som žiadnu nahrávaciu techniku a tak mi zostávala notová osnova. Interpret mi zaspieval a ja som to musel zaznamenať na notový papier. Keď som prišiel domov sadol som za klavír a skúsil či som to zachytil tak ako mi spievali.“

V súbore sa stretol aj so svojou budúcou manželkou. Padli si do oka a rozhodli sa založiť si rodinu. Postavili si dom v Novej Dubnici a prežili spolu harmonických 37 rokov manželstva, ktoré Boh požehnal tromi synmi. V roku 1992 manželka náhle vážne ochorela a zomrela. Jozef Sliepka zvyknutý na manželský život zrazu zostal sám. Deti boli dospelé a mali vlastné rodiny. Znovu ožila jeho túžba: „Čo teraz? Mám takmer kompletné štúdium teológie.“

A keďže bol opäť slobodný rozhodol sa tlmočiť prosbu kardinálovi Jánovi Chryzostomovi Korcovi, ktorý bol naklonený tejto myšlienke. V 68 rokoch života sa znovu pustil do štúdia a po svedomitom dokončení všetkých potrebných skúšok bol 1. októbra 1995 vysvätený za kňaza. Svätiteľ bol symbolicky ordinár ozbrojených síl a ozbrojených zborov František Rábek.

Prvá kaplánka v takom veku vo Varíne pri Žiline bola skutočne raritou. Neskôr pomáhal vo farnostiach, kde bolo treba. Hoci v súčasnosti je už na plný úväzok dôchodca, pastoračne pôsobí v zariadení pre seniorov v Novej Dubnici a ak sa dá rád vypomôže kňazom v okolí.  
 

Na svedomí to má mama

„Na budúci rok ak Boh dá budem mať jubileum 25 rokov kňazstva, to som si nikdy ani vo sne nepomyslel“, hovorí Jozef Sliepka. „Niečo ešte prezradím: raz prišla za mnou istá žena, ktorú som nepoznal. Hovorí mi: ,Ja som na istý čas bývala u vašej mamy. Vždy sme sa akosi míňali, keď ste prichádzali za ňou.

Chcela som vám len povedať, že na vlastné uši som počula ako sa mama každý večer modlila za vaše kňazské povolanie, hoci ste už boli ženatý a mali ste rodinu.' Nepredstaviteľné sú Božie zámery a spôsoby, ako nás vedie k sebe. Jedno je však isté, láska a modlitba matky sú Bohu veľmi blízke. Kňaza Jozefa po celý život sprevádzala hlboká viera, nábožnosť, ale tiež láska k národu.Ako si spomína: „To mám po otcovi, ktorý bol vždy národne orientovaný“.

Nikdy neprepadol zúfalstvu a aj v najťažších chvíľach si povedal, musím jednoducho trpieť. Vnútorný pokoj a vyrovnanosť z neho vyžaruj aj dnes.  
Jozef Sliepka je aj dnes výborný rečník, má dar viesť rozhovor, možno aj preto, že je bratrancom športového komentátora Gaba Zelenaya a majú to jednoducho v génoch.

No je aj láskavý poslucháč a vie načúvať ľuďom. „Aj napriek snahám mocných Katolícke noviny v akejkoľvek dobe prinášali zrnká viery do našich domovov. Vždy som ich rád čítal a dokonca moji rodičia ich mali predplatené.“ Dnes ich s radosťou prináša medzi ľudí v zariadení pre seniorov. Muž ocenený Ústavom pamäti národa pre čitateľov odkazuje: „Našou úlohou je milovať Boha, svojho blížneho, láskou premáhať všetko zlo a nenávisť, ktorá je vo svete, okolo nás. A samozrejme zostať verný národu.“