Nikdy som nebol na tribúne (archívny rozhovor)

V pondelok 8. novembra 2021 odišiel do večnosti Miroslav Cipár. Verejnosť ho poznala predovšetkým ako renomovaného všestranného výtvarníka. Miroslav Cipár však patril aj k ľuďom, ktorí dali do pohybu udalosti spoločenských zmien po 17. novembri 1989. Pred dvoma rokmi, pri príležitosti 30. výročia nežnej revolúcie, sa Katolícke noviny porozprávali s Miroslavom Cipárom o týchto dramatických a historických chvíľach. Pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu (17. 11.) a aby sme si pripomenuli výnimočnú osobnosť Miroslava Cipára, vám prinášame rozhovor, ktorý vznikol v novembri 2019.

Zuzana Artimová 15.11.2021
Nikdy som nebol na tribúne (archívny rozhovor)

Miroslav Cipár použil logo VPN na novoročenkách – pozdravoch, ktoré svojim priateľom a známym posielal k novému roku 1990. Snímka: Erika Litváková

Udalosti 17. novembra 1989 sa hlboko dotkli aj slovenských výtvarníkov. V nedeľu 19. novembra 1989 Rudo Sikora telefonoval Miroslavovi Cipárovi, že by sa mali stretnúť a poradiť sa, čo by mohli urobiť. V obývačke u Cipárovcov sa zišlo jedenásť mužov činu. Pripravili vyhlásenie a zorganizovali stretnutie v Umeleckej besede. Katolícke noviny sa s MIROSLAVOM CIPÁROM porozprávali o nežnej revolúcii, ale aj o tom, prečo sa komunisti báli ilustrácií pre deti.

Pripomíname si tridsať rokov od nežnej revolúcie. Keby sa niečo také dialo dnes, opäť by ste do toho išli a angažovali sa?

No, verme, že už sa nič také nestane; je demokracia, ľudia si môžu presadiť svoje názory slobodne, ak nájdu tých, ktorí s nimi súhlasia. Vlastne o to išlo – aby bola sloboda slova a aby ľudia mohli slobodne realizovať svoje sny; ak neprekročia spoločenské normy, je všetko v poriadku. Aj moja účasť v nežnej revolúcii je iná ako iných revolucionárov, lebo ja nie som typ na revolúcie. Dostal som sa do tohto súkolia zhodou okolností, lebo ma v roku 1986 zvolili za prvého bezpartajného predsedu umeleckého zväzu - Mestskej organizácie Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. Išlo o najväčšiu a najvplyvnejšiu mestskú organizáciu na Slovensku, lebo mala asi 1 200 členov. Napriek tomu, že na každom zasadaní sedel chlapík z komunistickej strany, ktorý dával otázky a pokyny, teda boli sme kontrolovaní - predsa len sme dokázali vytvoriť komunity ľudí, ktorí boli v opozícii voči existujúcemu stavu, čiže voči vtedajšiemu totalitnému režimu.

Mali ste vo funkcii predsedu – ako sa hovorí – vytýčené aj nejaké ciele?

Uskutočňovali sme to krok po kroku, lebo inak sa za totality ani nedalo. Napríklad sme robili všetko preto, aby sme navrátili členstvo vylúčeným členom zväzu výtvarníkov, čo sa takmer stopercentne podarilo, až na tých, ktorí boli odsúdení súdmi, a to už bolo mimo našej kompetencie. Urobili sme aj nový spôsob rozdeľovania výstavných príležitostí, ktoré boli vždy obmedzené počtom výtvarných priestorov. A tieto priestory zase potrebovali financovanie. Dokázali sme však vytvoriť fungujúci systém, a tak každá solídna výstava dostala priestor, čas i peniaze. Okrem toho sme sa spájali s opozičnými postojmi iných umeleckých zväzov a spoločne sme uvažovali o tom, ako na to ísť, aby sme dokázali existujúcu totalitnú situáciu určitým spôsobom opraviť, to znamená dostať do akéhosi optimálneho stavu. Na to, aby sme sa to pokúsili zvrátiť, sme sa necítili.

Podkladom bola pozvánka Základnej organizácie KSS pri Mestskej organizácii Zväzu slovenských výtvarných umelcov na výročnú členskú schôdzu 6. novembra 1989. Snímka: Erika Litváková

Nakoniec ste sa však do historického zvratu s názvom nežná revolúcia predsa len zapojili.

Na Svetový deň ľudských práv 10. decembra 1989 sme plánovali prvé verejné vystúpenie spolu s ďalšími umeleckými zväzmi. Keďže udalosti po 17. novembri 1989 nastali trošku skôr, boli sme pripravení. Vedeli sme, že sme silní, lebo sme boli kompaktní, držali sme pohromade. To vlastne bolo to najlepšie, čo bolo, lebo ono sa to potom začalo triediť. Opozícia sa totiž po zavŕšení revolúcie začala ihneď diferencovať – na tých, ktorí boli viac vľavo; vpravo; národne či sociálne orientovaní atď. Tam sa začali rozpory a tie pokračujú dodnes, všetko sa rozpadáva na drobné celky, dokonca až na jednotlivcov, ktorí si už nevedia nájsť priestor na rozhovor; nie na zhodu, ale ani na rozhovor. Výsledkom rozhovoru nemusí byť zhoda, výsledkom rozhovoru je rozhovor, teda tolerancia k inému názoru.

Za čo sa vylučovalo zo zväzu výtvarníkov?

To boli celkom jednoduché veci, ktoré sa vymykali socialistickému realizmu, ktorý nebol ani poriadne definovaný; hovorilo sa, že socialistický realizmus je hocičo, ale nie od hocikoho. Vylúčení zo zväzu boli napríklad ľudia, ktorí uvažovali o iných spôsoboch vyjadrenia, nehovoriac o tom, že niektorí do svojho umeleckého prejavu vkladali posolstvá, ktoré boli pre režim nepríjemné. A režim sa tieto posolstvá snažil odhaľovať. Ak niečo také našli, potom bol tento umelec kritizovaný, obmedzovaný a niekedy aj vylúčený zo zväzu.

V publikácii Počmáraný život spomínate na rozhovor s vtedajším ministrom kultúry Miroslavom Válkom, v ktorom tvrdil, že umelec nemôže byť zodpovedný sám za seba, za svoju tvorbu; že zaňho je zodpovedná strana, čiže komunistická strana. Dnes to vyznieva úsmevne, ale vtedy to asi také humorné nebolo, však?

Dokonca si dodnes pamätám konkrétnu situáciu, lebo ako mestská organizácia zväzu výtvarných umelcov sme mali tendenciu prevziať zodpovednosť za výstavy, teda aby boli v našom krytí. Keď som to povedal ministrovi, zareagoval, že som sa zbláznil, lebo len strana musí vedieť, aká je tá výstava.

Ale to bolo postavené na hlavu!

Áno, veď práve to! Napríklad bol vtedy najmä v grafike populárny fantazijný realizmus, ale bol nepríjemný v tom, že bol zložitý vo výrazových prostriedkoch, teda ťažko čitateľný, takže predstavitelia strany nás podozrievali zo zašifrovaných odkazov. Radšej, aby to zistili, tak to zakázali. Robili to preventívne, snažili sa eliminovať problémy.

Ako vlastne došlo k tomu, že ste nikdy neboli v komunistickej strane, ale napriek tomu vás v roku 1986 v Bratislave zvolili za predsedu Mestskej organizácie Zväzu slovenských výtvarných umelcov?

Toto treba tiež spresniť: zaujímavé je, že rozhodujúci čin urobili práve komunisti, členovia strany vo zväze výtvarných umelcov, ktorí už nechceli na tieto funkcie nominácie starých, teda predvojnových komunistov. Hľadali teda niekoho mladšieho, pravdaže, komunistu. To sa im však nedarilo. Myslím si, že som bol azda siedmy v poradí. Naťahovalo sa to až tak, že pár hodín pred voľbou nebol nijaký kandidát. Napokon za mnou prišiel výtvarník Mišo Jakabčic (člen komunistickej strany),  že bol za ministrom Miroslavom Válkom, ktorý si myslí, že by som sa mal rozhodnúť a kandidovať. Dali mi ultimátum do desiatej večer. Povedal som, že im dám vedieť až ráno. S mojou ženou Vilmou sme o tom rozmýšľali celú noc. Viete si predstaviť, aká bola nervozita na ústrednom výbore komunistickej strany, kde vedeli, že ešte nie je nominant? A že ja, ak budem kandidovať, som nestraník – to by bolo prvý raz v histórii zväzu! Po voľbe mi aj hneď vmietli do tváre, čo pre nich znamenám: „Teda opozícia!“ Ono to vyzeralo nevinne, no zrazu to bol prvok, z ktorého sa vyvinula nežná revolúcia.

A tá sa začala aj u vás v obývačke...

Nedávno som sa rozrušil, lebo som čítal jeden text, že to prvé stretnutie zorganizovali ľudia z neoficiálneho umenia. To znamená, že tí, čo boli disidenti. A to nebola pravda. Aj keď jeden z nich bol akoby na hranici disentu, no obrátil sa na mňa. A prečo sa obrátil na mňa? Lebo som bol predsedom mestskej organizácie zväzu výtvarníkov a bol som nestraník. To, že sme sa potom zorganizovali a 19. novembra 1989 sa zišli vo veľkom počte v Umeleckej besede, bol vlastne dôsledok – nebola to príčina, že sme sa zbláznili a išli sme tam robiť revolúciu.

O udalostiach v novembri 1989 rozpráva Miroslav Cipár aj v knihe rozhovorov Počmáraný život; autorkou publikácie je Martina Grochálová. Erika Litváková

Pred stretnutím a prečítaním vyhlásenia v Umeleckej besede ste sa však stretli so svojimi priateľmi u vás doma. Bolo vás jedenásť.

Zábery z policajného zákroku proti študentom 17. novembra v Prahe sme videli v rakúskej televízii o deň neskôr. Výtvarník Rudo Sikora mi telefonoval v nedeľu 19. novembra 1989, aby sme sa stretli a poradili sa, čo by sme mohli urobiť. Zavolali sme kamarátovi, ktorý bol v Devínskej Novej Vsi, kde je celá skupina výtvarníkov, takže k nám prišli viacerí. Ľubo Feldek vzal po ceste filmového režiséra Martina Hollého. Sochár Karol Lacko býval na Slavíne, teda blízko; a Vlado Kompánek bol v ateliéri Na hrebienku, takže tiež blízko. Vytvorili sme skupinu, ktorá uvažovala o spôsobe, ako zareagovať. Dohodli sme sa na vyhlásení, ktoré prečítame verejne na stretnutí v Umeleckej besede v Bratislave. A tak sa aj stalo.

Mohlo sa stať aj inak, aj skôr?

Emócie už boli vybičované. Oproti iným krajinám sme hanebne meškali. Dávno sme už mali urobiť nejaké kroky. Ale dozrelo to takto a takto sa to aj odohralo. Moment nášho rozhodnutia bol veľmi dôležitý preto, lebo iné skupiny, napríklad intelektuáli, ktorí sa stretávali inde, len debatovali, nespravili nijaký čin, nijaké vyhlásenie. Keď sme my spravili vyhlásenie, oni sa k nám potom pridali, ale prvý krok vyšiel nepochybne z našej strany.

Každý z vašej obývačkovej jedenástky potom obtelefonoval svojich známych, a tak prišlo 19. novembra 1989 popoludní o piatej do Umeleckej besedy okolo päťsto ľudí. To vás muselo povzbudiť, že konáte správne.

Nebolo to asi celkom až päťsto ľudí, ale bolo nás dosť. Tam Ľubo Longauer prečítal vyhlásenie, ktoré s nami skoncipovala a napísala moja žena Vilma na svojom písacom stroji. (Tento písací stroj je teraz na výstave Cesta k slobode na Bratislavskom hrade.) Na druhý deň sa tam stretlo už veľmi veľa ľudí. Na Malej scéne, oproti Umeleckej besede, sme ustanovili koordinačné centrum a definovali názov tohto nášho hnutia – Verejnosť proti násiliu. A, pravdaže, pridali sa študenti. Zástupcovia študentov patrili – okrem umelcov, katolíckych disidentov a ochranárov - do trinástky, ktorá vytvorila koordinačné centrum VPN.

Vytvorili ste koordinačné centrum VPN, ale tieňovú vládu ste nemali pripravenú.

Celé to je zvláštne v tom, že keď je nejaké povstanie, nejaká opozícia, obyčajne predtým zorganizuje aj tieňovú vládu. Zvalíme režim, ale už máme svojich ľudí na ministerské posty, na predsedu vlády atď. V prípade nežnej revolúcie to tak nebolo. Dalo sa dokopy mnoho skupín, ktoré museli nájsť spoločnú reč.

Ale vy ste nikdy nešli do politiky. Prečo?

To už som povedal mnohokrát, ale zopakujem to aj teraz. A spomeniem tu niečo iné. Dostal som trikrát ponuku pôsobiť ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení. Trikrát, ale nie po sebe. Boli to rozličné posty – najskôr ako asistent na monumentálnej maľbe, potom ako asistent na grafike. A potom prišla ponuka, keď sa zakladala škola grafického dizajnu. Každá ponuka na inom oddelení, čo hovorí o tom, že som univerzálny výtvarník. Jednu ponuku po druhej som odmietol so slovami, ktoré často opakujem: Akoby som ja také niečo mohol prijať; akoby som ja mohol viesť nejakých ľudí, keď nedokážem viesť ani sám seba?! A toto isté stanovisko sa u mňa stále opakuje.

Mnohí tvrdia, že sviečková manifestácia veľmi pomohla nežnej revolúcii.

Teraz, ako to hovoríte, mi napadlo, že takéto aktivity boli už dávno pred nežnou revolúciou, aj pred sviečkovou manifestáciou, aj keď, samozrejme, nie tohto rozsahu. Keď som bol na gymnáziu, napríklad nám nariadili, že musíme prísť do školy 6. januára, hoci bolo Troch kráľov. No my sme do školy nešli, ale zhromaždili sme sa na námestí. A to sme boli študenti, ktorí sme mali 12 - 13 rokov. Fakt, že nás chce niekto obmedzovať v našich názoroch či zvyklostiach, bolo pre nás neprijateľné. Do textu, o ktorý ma požiadali z ÚPN, som napísal, že najkonzekventnejší boli kresťania, ktorí išli proti režimu so sviečkami. Tam je práve krásna po prvé kompaktnosť, že boli schopní sa stretnúť, a po druhé, že nepoužili nijaké násilie, nerozbíjali výklady a podobne. Len sa ticho so sviečkami v rukách modlili. I to však bolo pre totalitný režim zlé. Sviečková manifestácia bola veľkou oporou a istotou pri nežnej revolúcii.

„Emócie už boli vybičované. Oproti iným krajinám sme hanebne meškali,“ povedal Miroslav Cipár o atmosfére v spoločnosti pred nežnou revolúciou. Erika Litváková

Už sme spomenuli vašu pani manželku Vilmu. Veľmi vás počas udalostí po 17. novembri 1989 podporovala? Je pani Vilma typ revolucionára?

Áno, veľmi mi pomáhala. Ona je jasne mysliaci človek. Dokonca mi niekedy dávala nepríjemné otázky typu: Prečo toto robíš?! Nie je typ revolucionára. Je to bojovníčka, a len tak ľahko sa nevzdáva.

Keď boli masové zhromaždenia na Námestí SNP v Bratislave, štrngali ste kľúčmi a vytvárali koridory?

Pravdaže, na tieto stretnutia na námestí sme prichádzali spoločne ako členovia koordinačného výboru VPN z Mozartovho domu. No vždy som zostal stáť pod tribúnou, nikdy som nešiel na tribúnu.

Neboli ste ani raz na tribúne?

Ani raz. Vždy som bol dole.

Ani raz?! Nikto vás nevolal, aby ste vyšli na tribúnu a prehovorili k davu?

Samozrejme, že ma volali, ale vždy som odmietol. To nie je môj štýl.

Mali ste niekedy strach počas totalitného obdobia?

V istom období áno, keď nás aj s mojou ženou zavolali na výsluch k „dvom levom“, čo bolo za totality povestné eštebácke miesto v Bratislave, ktoré vzbudzovalo strach. Presviedčali nás, že niekto nás chce vykradnúť a že oni nás budú chrániť a zavedú nám nejaké ochranné zariadenie. Odmietli sme to. Odvtedy, ako sme to odmietli, na kopčeku pred naším domom pravidelne stálo auto, v ktorom sedel chlapík, fajčil a sledoval nás. A mal čo robiť, lebo my sme boli veľmi exponovaná adresa. K nám často chodili naši priatelia zo zahraničia, najmä počas BIB-u (Bienále ilustrácií Bratislava), teda výstavy ilustrácií pre deti. Bol som jedným zo zakladateľov BIB-u, takže každé dva roky, keď sa podujatie konalo, k nám domov chodili desiatky ľudí – ilustrátori z celého sveta. Pred naším domom zastavovali taxíky a ľudia, ktorí z nich vystupovali, hovorili po anglicky, nemecky, španielsky, francúzsky, rusky... Ten chlapík musel mať z toho zmätok a musel si myslieť, že sa u nás niečo pripravuje.

To vyzeralo na rozsiahlu konšpiráciu kvôli ilustrácii pre deti. Takže komunisti sa báli detskej ilustrácie.

Dobre to hovoríte, komunisti sa báli ľudí, ktorí by mohli cez detskú ilustráciu niečo urobiť. (Smiech.)

Splnil vývoj spoločnosti a súčasná situácia vaše očakávania, ktoré ste mali počas nežnej revolúcie? A mali ste nejaké očakávania, ako by to malo vyzerať?

Nemám takú predstavu, ako by to malo vyzerať. Ale mám predstavu, ako by to nemalo vyzerať a čo by sa nemalo diať. Pre mňa je nepochopiteľné, ako môžu existovať vnútrostranícke boje, ktoré vedú až k rozpadu strán, ktoré potom vypadnú z hry, lebo tam nastane prevaha inej strany...

Ale súčasnosť je v istom zmysle v poriadku vrátane slobody slova – že sa práve teraz môžeme takto rozprávať a môžeme to aj zverejniť a nikto nás za to nezavrie. Síce niekto môže písať blogy, čo si o nás myslia, ale to s tým súvisí.