Obetavý pastier hlbokej modlitby

Celý svoj život prežil aktívne a zapálene pre svoju službu. Okrem tejto najpodstatnejšej črty spomína rožňavský biskup Stanislav Stolárik aj pastoračné aktivity Alojza Tkáča a jeho lásku voči veriacim, ktorú prejavoval v každej situácii.

„A to nielen verejnou, za totality ‚dovolenou‘ činnosťou, ale aj tajným vedením jednotlivcov i skupiniek. Jeho tajné duchovné aktivity pokračovali, aj keď mu bol odobratý štátny súhlas a musel sa civilne zamestnať.“

Vysvätením za biskupa 17. marca 1990 v práci pre Cirkev a veriacich pokračoval ďalej v podmienkach slobody. Všetky svoje podnety a aktivity starostlivo zvažoval v modlitbe.

„Patrí mu moja vďaka za veľa, aj za to, že som jediný biskup, ktorého vysvätil. Navždy ostáva pre mňa príkladom obetavého pastiera hlbokej modlitby, vernosti Svätému Otcovi a Cirkvi. Prosím Pána, aby arcibiskupa Alojza čo najskôr pričlenil k zboru biskupov v nebi.“

DO POSLEDNEJ CHVÍLE

Lenka Kľúčiková, CJ, jedna z rehoľných sestier, ktoré sa o arcibiskupa starali a nosili mu jedlo, má na zosnulého biskupa tiež mnoho pekných spomienok.

„Samostatnosť a sebestačnosť si zachoval až do poslednej chvíle napriek zdravotnému stavu a celkovej slabosti. Som vďačná, že služba cez víkend pred jeho smrťou pripadla mne.“

Ešte pár dní pred smrťou dokonca aj spolu žartovali. „Na moju poznámku, že to vyzerá, že ho tam hore ešte nechcú, len s úsmevom dodal, že čo by tam ešte robil celú tú večnosť.“

Rád si vraj vychutnal bielu kávu, klobásku, ale aj hrozno a jablká či pivo na pretrávenie.

„Rád sa vracal do rodinných spomienok, zvlášť z mladosti. Deň pred smrťou urobil rozhodnutie, že prijme pobyt v geriatrickom centre, čo dovtedy odmietal. Túžil ešte nabrať silu a chcel, aby mu spevneli nohy,“ zaspomínala si rehoľná sestra Lenka.

POLSTOROČIE SPOLUPRÁCE

So životom Alojza Tkáča sa spájal aj život profesora katolíckej teológie a bývalého rektora kňazského seminára v Spišskom Podhradí Jozefa Jaraba.

Poznali sa od sedemdesiatych rokov, keď pôsobili na biskupských úradoch – Tkáč v Košiciach a Jarab v Spišskej Kapitule.

„Úrady boli miestami konzultácií kňazov s ordinárom, ale aj miestami, kde sa prejavoval záujem cirkevných tajomníkov a zložiek ŠtB.“

V totalitných rokoch 1980 – 1990 boli už obaja na farách, ale na popud tajnej Cirkvi vytvorili jadro okolo biskupov Korca a Dubovského.

„Stretávali sme sa s cieľom lepšej informácie o živote v diecézach a tiež kvôli koordinácii života Cirkvi.“

Jozef Jarab, ktorý bol od januára 1990 rektorom spišského seminára, rád spomína aj na biskupské časy Alojza Tkáča.

„Ešte pred biskupskou vysviackou sme sa stretli v Spišskej Kapitule, kde otcovia biskupi Tondra, Kojnok a Tkáč rozhodli o zriadení kňazského seminára pre svoje tri diecézy. Boli to nádherné chvíle obnovy múrov, ale ešte viac ducha.“

Poslednou spoločnou etapou Alojza Tkáča a Jozefa Jaraba boli roky ich emeritúry.

„Rád som ho stretol v Košiciach či inde pri rôznych príležitostiach. Naposledy na pohrebe kardinála Tomka. Dve veľké osobnosti viery a lásky budú spočívať vedľa seba a upozorňovať nás i budúcich na cestu nádeje.“

ŽIL PRÍBEHOM ANKY KOLESÁROVEJ

„Vďaka nemu je blahorečená,“ hovorí kňaz Pavol Hudák o Alojzovi Tkáčovi, ktorý začal proces jej blahorečenia a duchovne aj finančne ho podporoval.

Pri ich poslednom stretnutí na Arcibiskupskom úrade v Košiciach zažil úsmevnú príhodu.

„Keď ma zbadal, vykríkol: ,Ako vedel páter Potocký, že dáva papiere budúcemu košickému arcibiskupovi?‘“

Práve jezuita Potocký šiel totiž za Tkáčom, vtedajším farárom v Červenici, a akoby prorocky mu odovzdal zozbierané svedectvá o mučeníckej smrti a živote blahoslavenej Anny.

V roku 1997 sa na diecéznych kňazských rekolekciách hovorilo o  možných adeptoch na blahorečenie. Medzi nimi bola i Anka Kolesárová.

„Vtedy som o nej z úst arcibiskupa Alojza Tkáča počul prvýkrát,“ spomína Pavol Hudák, rektor Domčeka bl. Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom.

Prijal od neho Ankino posolstvo a bral to ako výzvu, keďže už v tom čase prednášal mladým o vzťahoch, láske a čistote.

„Jej príbeh mladých nadchol a začali sme sa chodiť modliť k jej hrobu. Otec arcibiskup bol rád, že to žije, otcovsky ma povzbudzoval, aj keď som nevládal, a v júli 1999 prišiel na druhú púť radosti.“

Doteraz si pamätá na slová jeho homílie, keď povedal, že „diamant v zemi nezhnije“.

„Ďakujem, otec arcibiskup, že ste nám ukázali vzor Anky Kolesárovej pre mladých, ale aj rodiny ako posilu pre túto dobu. Sú to pevné základy čistej, úprimnej lásky.“

KOLENAČKOVÉ RAŇAJKY

Hlavný kurátor a lektor Dómu sv. Alžbety v Košiciach Tomáš Harbuľák hovorí o zosnulom arcibiskupovi ako o mužovi presvedčivej viery. Od roku 2005 bol jeho miništrant, neskôr šofér a asistent na pastoračných cestách.

„Ľudia vnímali svedomitosť a precíznosť otca arcibiskupa možno ako prísnosť, no bola to skôr jeho oddanosť a vernosť Cirkvi, a to až do posledných dní života.“ 

Bol veľmi skromný, „časť svojho bytu na arcibiskupskom úrade mal zariadený nábytkom ešte z čias pôsobenia vo farnosti Červenica“. Často vraj žartoval, že jeho raňajky sú kolenačkové, „pretože ak by s ním niekto raz raňajkoval, druhýkrát by išiel pod oknami arcibiskupského úradu po kolenách, aby si ho otec arcibiskup nevšimol a nepozval ešte raz“. 

Spomína ako arcibiskup Tkáč pri svätých omšiach vo farnostiach rozdal asistencii na pamiatku kartičky s modlitbou miništranta a adresou košického bohosloveckého seminára. „Ktovie? Možno aj takto oslovil niektorého z dnešných kňazov arcidiecézy," zamýšľa sa Tomáš Harbuľák. 

Aj v čase emeritúry sa zaujímal o mladých a poznal ich slang. „Často sa ma pýtal ako žijú, čo ich zaujíma a ohrozuje. Keď som sa mu trochu bál priznať k vodičskému preukazu na motorku, zistil som, že tiež v mladosti jazdil na motorke a predal ju až keď videl strach v očiach svojej matky.“

Od arcibiskupa sa mnohému naučil. „Ako veľmi osobnú spomienku si chcem uchovať to, že mal možnosť rozprávať a stretávať sa s ním v menej formálnom prostredí, a to boli otcovské časy.“