Obišovce majú búrlivú históriu

Podľa etymológie názvoslovia obišovského návršia sa jeho pomenovanie Putnok mohlo používať už v 13. storočí. Význam slovanského toponyma Putnok odkazuje na púte a pútnikov.

Počiatky mariánskej úcty sa tam spájajú s azda prvým umeleckým znázornením Panny Márie, ktoré do pôvodného kostola z polovice 13. storočia mohli priniesť miestni zemepáni, drienovskí Abovci, v úzkej spolupráci so spišskými Mariášiovcami (Máriássy) a nemeckými osadníkmi Obišoviec, ktorí na naše územie importovali vkus a štýl umelcov zo vzdialených kultúrnych centier západnej Európy.

Z pôvodného obrazu či sochy sa však nič nezachovalo.

Počas reformácie bola tradícia pútí prerušená. Miestna kultová pamäť a pútnický charakter kostola sa obnovili počas prvej vlny rekatolizácie v 60. rokoch 17. storočia za výdatnej pomoci poľských mecenášov a františkánov z Nižnej Šebastovej, ktorí asistovali pri výstavbe nového Kostola sv. Martina na obišovskom vrchu v roku 1662.

Na bočnom oltári kostola bol vtedy osadený obraz Čenstochovskej Madony.

Ničili ho epidémie moru aj spory medzi konfesiami
K zničeniu prvého známeho novovekého mariánskeho obrazu došlo počas Tököliho povstania v roku 1682. Obišovský kostol zostal s malými prestávkami v správe katolíkov do povstania Františka II. Rákociho, počas ktorého bol sakrálny priestor v roku 1705 znovu vyplienený.

Kostol chátral aj preto, že región postihol mor (1707) a Obišovce sa takmer vyľudnili. Až v roku 1715 kostol obsadil protestantský kazateľ Ján Keder.

Obišovská svätyňa sa do rúk katolíkov dostala až v roku 1729 po odchode predikanta Kedera, ktorý konvertoval na katolícku vieru. Keď katolíci kostol opravili (1730), priniesli doň nový mariánsky obraz.

Obraz Panny Márie Kráľovnej Uhorska, Imago Magnae Hungarorum Dominae, je teda druhým podstatnejším duchovno-umeleckým výjavom Panny Márie v dejinách obišovského kostola. Zrejme bol darom košických jezuitov, keďže nad obrazom dominoval ich typický monogram s iniciálami IHS.

Na svojom mieste na oltári vydržal 22 rokov. V roku 1752 ho dal z drevených dosák zoškrabať luteránsky kazateľ Ján Pruni, ktorý obišovský kostol nanovo vytrhol z rúk katolíkov. Tento jeho čin vyvolal veľké pohoršenie na celom okolí.

„Liek“ na choleru
Pre zlepšenie postavenia katolíkov sa v Obišovciach zriadila samostatná farnosť v roku 1743. Jej prvým farárom bol v rokoch 1743 – 1746 Ján Horvát. Farnosť fungovala iba do roku 1752 s malým pokusom obnovy v roku 1770.

Potom sa obišovskí katolíci na celých 138 rokov pričlenili k Drienovu. Trvalo 38 rokov (1731 – 1769), kým sa obišovský kostol po nekonečných sporoch a vyšetrovaniach, do ktorých zasiahla aj cisárovná Mária Terézia, dostal definitívne do vlastníctva katolíkov. Prvá svätá omša v kostole s novým patrocíniom Panny Márie Ružencovej sa slávila v nedeľu 1. októbra 1769.

Netrvalo dlho a obnovili sa aj mariánske púte. Drienovský farár Ján Golský dosiahol 5. decembra 1773 u jágerského biskupa Karola Esterháziho potvrdenie odpustkových privilégií pre obišovský kostol.

V nasledujúcom roku (1774) pre kostol zaobstaral aj kópiu už korunovaného milostivého obrazu Panny Márie Trnavskej z košického kostola práve zrušenej rehole jezuitov.

Tento v poradí tretí obraz visí v obišovskom kostole dodnes.

Obraz sa preslávil počas veľkej epidémie cholery v roku 1831. Drienovský farár Ján Mišlinský si všimol, že orodovanie Panny Márie má podobné účinky ako v Trnave počas morovej epidémie v roku 1710.

V Obišovciach akýmsi nevysvetliteľným spôsobom zomrelo na choleru až nápadne málo ľudí, dokonca najmenej z celej farnosti, v ktorej boli Obišovce druhou najväčšou dedinou. Pohyb vďačných i zvedavých pútnikov na obišovskom Putnoku sa zintenzívnil.

Cestopisné zápisky Ernsta Theodora Kriegera z roku 1841 opisujú každoročnú veľkú púť v Obišovciach, na ktorej sa schádzalo dobrých 6 000 ľudí.

Rekolekčné zasadnutie kňazov solivarského dekanátu riešilo v roku 1846 otázku, ako zvládnuť nápor pútnikov prichádzajúcich aj z gréckokatolíckych lokalít.

Aj 20 000 pútnikov
Farár Mišlinský nezanedbal tieto okolnosti. V roku 1854 už opísal obišovský obraz Panny Márie ako výslovne milostivý a spolu s veriacimi i veľkostatkármi z celého okolia vycítil, že obraz si zaslúži väčší priestor, honor i dekor.

Stavba nového, v poradí tretieho kostola bola dokončená v roku 1865. Milostivý obraz, ktorý počas výstavby uchovávali vo farskom kostole v Drienove, sa tak v slávnostnej procesii vyniesol naspäť do Obišoviec, čo čiastočne zachytili tradované naratívne fragmenty.

Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie na začiatku 20. storočia rozhodol, že Obišovce, kde sa na odpuste schádzalo 4 000 až 7 000 veriacich, si zaslúžia samostatnú duchovnú správu.

Preto tam v roku 1908 zriadil vysunutú kaplánku (capellania exposita) a v roku 1916 lokálnu kaplánku (capellania localis), čím Obišovce osamostatnil ešte viac.

Dovtedy azda najvyšší počet veriacich sa v Obišovciach zišiel počas púte 4. a 5. októbra 1947, keď tu bolo evidovaných do 20 000 pútnikov. Ich počet presiahol účasť na júlovej púti v Gaboltove, kde košický biskup Jozef Čársky zasvätil diecézu Ježišovmu Božskému Srdcu.

Tento fakt už vtedy signalizoval veľkú výhodu geografickej polohy v prospech Obišoviec.

Ani počas totality sa kontinuita pútí neprerušila. Pútnici prichádzali hlavne vlakmi z celého Šariša, z priľahlých častí Spiša, Abova i Zemplína.

Prvá porevolučná ružencová púť (1990) presiahla účasť z povojnového obdobia.