Obnova kasární Švajčiarskej gardy
Švajčiarska garda v audienčnej Aule Pavla VI. Snímka: wikimedia commons/Paul Ronga/ CC BY-SA 3.0
Svätá stolica v stredu uzavrela dohodu s Nadáciou na obnovu kasární Švajčiarskej gardy vo Vatikáne. Memorandum o porozumení podpísal štátny sekretár kardinál Pietro Parolin a predseda a podpredseda nadácie Jean-Pierre Roth a Stephan Kuhn.
Na slávnostnom podpise bol prítomný aj Denis Knobel, švajčiarsky veľvyslanec pri Svätej stolici, a veliteľ Švajčiarskej gardy Christoph Graf. Podľa tlačovej správy Švajčiarskej gardy sa dohoda vzťahuje na projekt renovácie vo fáze získavania finančných prostriedkov a plánovania. Druhá dohoda bude podpísaná neskôr a bude upravovať fázu obnovy.
Štruktúra Švajčiarskej gardy
Švajčiarska garda je malý vojenský oddiel, ktorého úlohou je ochraňovať pápeža a Vatikán. V súčasnosti má 110 členov, teda vojenskú silu približne jednej roty. Považuje sa za najmenšiu armádu na svete. Jej súčasným veliteľom je od 1. mája 2015 plukovník Christoph Graf.
Do Švajčiarskej gardy od roku 1998 patrí päť dôstojníkov, 27 poddôstojníkov, 77 halapartníkov a jeden vojenský duchovný.
Medzi základné podmienky na prijatie do jej služieb patria nasledovné požiadavky: byť švajčiarskym občanom, praktizujúcim katolíkom s dobrou povesťou a absolvovanie vojenskej služby vo Švajčiarsku.
Vek vojaka by mal byť od 19 do 30 rokov, výška aspoň 174 centimetrov. Mal by mať ukončenú strednú školu alebo odborné vzdelanie a byť slobodný.
Dejiny
Švajčiarska garda vznikla 22. januára 1506, keď na pozvanie pápeža Júliusa II. do Ríma dorazilo 150 švajčiarskych mužov pod vedením kapitána Kaspara von Silenena.
Jedna z najznámejších udalostí, pri ktorej sa bojovníci Švajčiarskej gardy vyznamenali, bolo vyplienenie Ríma - Sacco di Roma 6. mája 1527 armádou Svätej rímskej ríše. Počas útokov bol zabitý veliteľ gardy, kapitán Kaspar Röist a zo 189 gardistov prežili len 42.
Práve oni sprevádzali pápeža Klementa VII. do Anjelského hradu, ktorý je s Vatikánom spojený tajnou chodbou v hradbách. Armáda Svätej rímskej ríše spôsobila v Ríme nenapraviteľné škody na budovách, umeleckých dielach a cennostiach. Pápež bol v ňom väznený do 5. júna a následne ho prinútili vzdať sa. Zároveň musel rozpustiť Švajčiarsku gardu.
V roku 1870 zase Švajčiarska garda bránila Vatikán pred útokom talianskej armády. Počas útoku zomrelo 147 jej príslušníkov.
Pápež Ján Pavol II. po dlhoročnej službe v roku 1998 vymenoval za nového veliteľa gardy Aloisa Estermanna známeho tým, ako vlastným telom bránil pápeža Jána Pavla II. počas atentátu v roku 1981.
Niekoľko hodín po vymenovaní ho však zavraždil 23-ročný Cedric Tornay po tom, ako ho Estermann disciplinárne napomenul za neskorý návrat do kasárne.
Uniformy
Príslušníci Švajčiarskej gardy môžu nosiť dva druhy uniforiem: pracovnú a slávnostnú. Pri nepriaznivom počasí nosia gardisti cez uniformu prehodený tmavomodrý plášť.
Pracovná uniforma sa používa pri bežnej stráži. Je tmavomodrej farby so širokým bielym golierom. K nej sa nosí čierna baretka.
Pri slávnostných príležitostiach nosia gardisti pre nich takú typickú žlto-modro-červenú (farby šľachtického rodu Mediciovcov) uniformu s bielym okružím na krku a moriónom (vojenskou prilbou) na hlave.
Pri zvláštnych príležitostiach, ako je napríklad skladanie prísahy, majú aj kyrys (ochranný kryt trupu tela). Morión je ozdobený pštrosím perom – u veliteľa a jeho zástupcu bielym, u dôstojníkov fialovým, poddôstojníci a halapartníci majú perá červené a bubeníci čierno-žlté.
Terajšie uniformy navrhol švajčiarsky profesor práva, plukovník Jules Repond, slúžiaci v garde v rokoch 1910 až 1921. Stalo sa tak po dôkladnom skúmaní Raffaelových fresiek, na ktorých boli zobrazení gardisti v 16. storočí.
Nákrčníky nahradil bielym okružím a klobúky na pracovnej uniforme nahradil baretkou. Podobne kyrys prepracoval podľa pôvodného dizajnu. V súčasnosti sa nákrčníky a kyrys nosia len pri slávnostných príležitostiach.