Olympijský príklad života

„Šport dokáže ľuďom, športovcom i fanúšikom, vytvoriť ostrovček, na ktorom môžu zabudnúť na negatívne veci aj bežné starosti,“ hovorí Matej Tóth, zlatý olympijský medailista z Ria de Janeiro v roku 2016, dnes riaditeľ Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica.

ZVLÁDANIE EMÓCIÍ

Aj keď sa športovec venuje vysoko individuálnemu športu, nepreteká sám. Tlačenica na štarte neprechádza do osobných útokov, urážania či osočovania.

„Sú síce viaceré športy, kde súperi spolu kontaktne zápasia, ale po zápase uznajú svoje víťazstvo či prehru a prejavia si rešpekt, lebo vedia, že aj porazený si ho za mnoho driny zaslúži.“

Mohli by sme sa mnohému naučiť z toho, ako dokážu športovci zvládať svoje emócie. Aj preto, že vedia, ako veľmi sa zápasové emócie líšia od pozápasových.

„Uvedomujú si to častejšie než ostatní ľudia v iných oblastiach života. Alebo aj v samotnom športe – fanúšikovia na rozdiel od športovcov málokedy dokážu na prehru svojho obľúbenca zabudnúť. Preto sa aj my športovci snažíme vyslať fanúšikom zmierlivé gestá: keď si so súperom podáme ruky, objímeme sa, prejavíme si úctu na stupňoch víťazov,“ hovorí Matej Tóth.

Pritom sklamaní zažívajú oveľa viac ako my v  bežnom dni. „Bol som veľakrát svedkom veľkého sklamania športovca, ktorý mal od seba vysoké očakávania, túžil niečo dosiahnuť. No nie vždy sa to podarí. A čo ešte disciplíny, kde môžu víťazstvo ovplyvniť rozhodcovia a športovec má pocit krivdy, neférovosti...“

FAIR PLAY

No drvivá väčšina športových súťaží sa odohráva pod prísnymi pravidlami a rozhodcovia sa snažia objektívne posudzovať všetky výkony, zdôrazňuje Matej Tóth. Pripomína, že každý športovec, ktorý je mentálne vyspelý, by to mal rešpektovať.

A predovšetkým by mal v prvom rade uvažovať o sebe, prečo mu to nevyšlo. „Nemôže hádzať vinu za svoj výkon na súpera alebo rozhodcu. Nie je správne obracať svoje negatívne emócie, smútok a sklamanie smerom k iným.“

Pápež František hovorí, že šport je škola života, učí nás dodržiavať pravidlá, mať disciplínu a vytrvalosť, prijímať víťazstvo s pokorou a prehru s dôstojnosťou. Mladým dáva nádej, lebo s vierou a vytrvalosťou môžu dosiahnuť ciele, ktoré predtým považovali za nemožné.

NAJLEPŠIA ŠKOLA

Aj Matej Tóth tvrdí, že šport vedie k sebadisciplíne, zodpovednosti a cieľavedomosti. „Každý športovec na vlastnej koži spozná, že to, čo oklame v tréningu, čo neurobí zodpovedne a cieľavedome, sa mu vráti na súťažiach, pretekoch a zápasoch. Vtedy pochopí, že bez práce, teda tréningu a úsilia, nie sú koláče.“

Málokedy je možné dosiahnuť niečo skratkou, zľahčovaním. „To je podľa mňa najlepšia škola, akú môže šport poskytnúť pri výchove detí a mládeže. Čím je športovec starší a čím naberá viac skúseností, tým viac sa mu to potvrdzuje.“

Vlastnosti, ku ktorým šport vedie už malé deti, sú využiteľné v každej oblasti života. Bez ohľadu na to, v akej profesii sa neskôr budú chcieť presadiť, šport ich naučí dávať zo seba to najlepšie – budovať spoločenstvo, šíriť hodnoty ako obetavosť, oddanosť, začlenenie a tímový duch. V tomto smere je šport nenahraditeľné výchovné i sociálne dobro.

Matej Tóth so zlatou olympijskou medailou v auguste 2016 v Riu de Janeiro. Snímka: profimedia.sk

VŠETCI SPOLU

K mottu olympijských hier „rýchlejšie, vyššie, silnejšie“ – citius, altius, fortius, ktorého autorom je francúzsky dominikán Henri Didon, sa pred pár rokmi pridalo ešte jedno dôležité slovo – spolu. Podľa Mateja Tótha to v dnešnej dobe veľmi pekne vystihuje a dopĺňa prvotnú myšlienku zakladateľa moderných olympijských hier Pierra de Coubertina.

„Nielen dosiahnuť čo najlepší výsledok, ale už samotnou účasťou a súťažením v duchu fair play sa vrátiť k  podstate – že výsledok a  úspech nie sú najdôležitejšie. Olympiáda je aj o spájaní odlišností, o tom, že výkony môžu podávať aj športovci utekajúci pred vojnou alebo z krajín tretieho sveta, kde nemajú také luxusné podmienky na tréning ako európski či americkí športovci.“

Aj preto šport buduje mosty, rúca bariéry a podporuje mierové vzťahy. Na olympiáde v Paríži bude opäť súťažiť i tím utečencov. „Bol to veľmi dobrý nápad, ktorý sa rokmi osvedčil,“ prízvukuje Matej Tóth.

„Pre mnohých utečencov totiž šport predstavuje jediné svetielko na konci tunela, jedinú nádej, že ich život môže byť lepší. Nevieme si predstaviť, aké náročné pre nich bolo, že museli opustiť domov a vlasť, preto ich treba povzbudiť aj týmto spôsobom.“

IDEÁL SVETA

Olympijská dedina je podľa Mateja Tótha v tomto ohľade akoby zrealizovaná predstava ideálu, utópie o tom, aký krásny by svet mohol byť. „Všetci v nej majú rovnaké podmienky. O nikom sa nedá povedať, že je tam privilegovaný, preferovaný alebo má niečo navyše.“

Pridáva aj zážitok zo svojej prvej olympiády v roku 2004 v Aténach. „V rade na stravu stál vedľa mňa austrálsky plavec Ian Thorpe. A v rade na akreditáciu som čakal s Ronaldinhom, vtedy najväčšou hviezdou brazílskeho futbalu. Takže tam človek naozaj vidí a zažíva, že všetci sme si rovní. Je to veľmi pekný príklad pre celý svet.“

Športovci majú v  olympijskej dedine rovnaký štandard vo všetkom: spia na rovnakých posteliach, jedia rovnaké jedlo, pričom kuchári vychádzajú v ústrety všetkým.

„Napríklad v Tokiu boli na výber nielen jedlá z ázijskej kuchyne, ale podávali sa aj európske i arabské jedlá, takže každý – či kresťan, alebo moslim – si mohol vybrať bez obmedzení.“

OLYMPIJSKÝ DUCH

Hoci sa zemeguľa počas olympiády neprestane točiť a vojnové či iné konflikty sa nezastavia, v olympijskej dedine i na športoviskách je snaha o prímerie – vonkajšie i vnútorné.

„Každý si uvedomuje, že žiaden športovec sám osebe nemôže za vojnový konflikt. Preto sa preteky a súťaže nevyhrocujú do osobných sporov. Vždy je úžasné, keď sa športovci zo znepriatelených krajín vnímajú v prvom rade ako súperi a rešpektujú sa. Neopovrhujú sebou len preto, že ten druhý má na drese vlajku, ktorú jeho krajina pokladá za nepriateľskú.“

Matej Tóth na olympiáde nikdy nezažil otvorenú nenávisť, opovrhovanie alebo huckanie ostatných proti niekomu. „Vyčleňovanie ani separácia tu nemajú miesto.“ Azda všetci by sme si želali, aby sa toto správanie prenieslo aj do reálneho života. „Kiežby to niečo zmenilo. Nikto však nie je taký naivný, aby uveril, že sa celý svet odrazu otočí,“ hovorí Matej Tóth.

Bolo by však veľmi pekné, keby olympijský duch aspoň o malý kúsok pohol vrcholných predstaviteľov štátov, ktoré sú v konflikte, že s porozumením a rešpektom sa žije lepšie. „Určite stojí za to šíriť tieto myšlienky pred olympiádou i po nej, aby si ich ľudia osvojili a sami sa stali pre druhých olympijským príkladom života.“