Pacienti mi bežne nedajú dohovoriť
„Keď pacienti neveria lekárom, výsledok liečby môže byť až o tretinu horší,“ konštatuje Viliam Dobiáš. Snímka: Erika Litváková
S akými dôsledkami súčasnej krízy autorít sa stretávate?
Kedysi boli na smiech tzv. malomeštiaci, ktorí sa snažili pripodobniť vyššej triede, malej šľachte a bohatým mešťanom, ale bolo to nedokonalé a gýčovité. Vždy bola snaha sledovať životný štýl celebrít, či už skutočných, ako v kráľovských rodoch, alebo domnelých. Keď dnes známe osoby, nie osobnosti, napríklad politici, ukazujú svoju duševnú slabosť, povýšenectvo, hrubosť, osočovanie, vyhrážky, tak občan podobne ako kedysi vidí: „malomeštiaci“. Dnes je skoro každý z jedného i druhého brehu hlupák hodný poľutovania. Nevážia si prezidentský úrad, novinári sú prirovnávaní k nepríjemným živočíchom, seriózni vedci, lekári s medzinárodnou reputáciou sú doma osočovaní, sudcovia sú úplatní. Guľatosť zeme je päťsto rokov neodškriepiteľný fakt – a už ani tomu na Slovensku neveríme? Pokrok vo vede, technike a v živote, tiež tolerancia k iným názorom, úcta k pravde boli považované za prejav dobrej výchovy. Dnes sa už nedá nikomu veriť, žijeme v hneve a nenávisti voči druhým. Toto semeno nenávisti a sváru zasiali politici tak, ako pokrivili význam slov, a ľudia to zobrali nie ako odstrašujúci príklad, ale ako vzor.
Keď dnes už nikto nie je autorita, je aspoň lekár ešte autorita pre pacienta?
Keď ľudia neveria nikomu a ničomu, tak voči lekárom sú pocity zmiešané. Pamätajú si, že niektorí lekári niekedy v minulosti autoritami boli, lebo ich vedomosti vynikali nad priemerom. Dnes si mnohí myslia, že po prečítaní článku o chorobe, aj keď môže byť vedecky správny, vedia všetko. Bez šiestich rokov štúdia medicíny a ďalších piatich rokov špecializačnej prípravy však nemôžu vnímať súvislosti. Nevedia pochopiť, že keď tridsať rokov robili svojmu telu zle a dostali civilizačnú chorobu, nikto na svete ich nevylieči. Keď ich bolí vpredu v oblasti srdca, nemôže to byť z chrbtice, lebo tá je vzadu. Lenže môže. Nepochopia, že vysoký tlak je aj choroba, aj neškodný príznak nervozity či prípadnej bolesti, lebo každá bolesť tlak krvi zvyšuje. Kto má od zdravotníctva a lekárov nereálne očakávania, nebude ich brať ako autoritu. Nehovoriac o tom, že niektorí demagogickí lekári si ňou ani byť nezaslúžia, čo sa bežnou generalizáciou prenesie na všetkých. Aj novinárov, politikov, migrantov...
Ako sa zmenilo správanie pacienta voči lekárovi počas päťdesiatich rokov vašej lekárskej praxe?
Kedysi boli farár, notár a lekár prirodzenými aj skutočnými autoritami. Aj preto, že ich bolo málo, ale tiež preto, že vedomosťami a charizmou prirodzene vynikali. Zvyšovaním počtu študovaných ľudí sa vzdelanostný rozdiel zmenšoval. Zhoršené vnímanie lekárov dnes má za následok horšie výsledky liečby. Keď pacienti neveria lekárom – lebo dnes neveria nikomu –, výsledok liečby môže byť až o tretinu horší. Už v Biblii stojí: viera ťa uzdravila, dcéra sionská. Zjednodušene sa dá povedať, že liek od dôveryhodného lekára je o tretinu účinnejší. To je o tretinu menej doplatkov, o tretinu lepší zdravotný stav. Ale o dôveryhodnosti lekára rozhoduje subjektívny dojem pacienta. Ak neverím lekárovi, budem viac chorý. Nedôverou voči lekárom ľudia škodia sami sebe.
Stretávate sa dnes zo strany pacientov aj s neakceptovaním predpísanej liečby?
Sú štatistické údaje, že až polovica pacientov nerešpektuje dávkovanie liekov. Osemdesiat percent pacientov nie je ochotných dodržiavať životný štýl zodpovedajúci chorobe. Naši ľudia dostávajú rovnaké choroby ako vo vyspelých krajinách, len o 12-15 rokov skôr.
Prichádzajú ľudia k lekárovi s vlastnou diagnózou, podopretou informáciami z internetu?
Je to časté. Ja s tým mám trochu menej problémov ako kolegovia, lebo som vďaka päťdesiatim rokom praxe známejší a odporujú mi miernejšie. Ale bežne mi nedajú dohovoriť a moje poučenie prerušia svojimi pseudoteóriami.
Učíte budúcich lekárov; kto je pre mladých ľudí autorita?
Mladí vedia vycítiť, ktorý pedagóg pozná a robí to, čo učí, a ktorý si obsah prednášky včera prečítal na internete. Počas štúdia majú nadšenie a ideály, kriticky hodnotia vzťahy v zdravotníctve. No, žiaľ, po promócii sa v praxi mnohí prispôsobia sivej realite.
Keď ste študovali medicínu, boli pre vás pedagógovia autoritami?
Určite viacerí áno, ale autority z praxe boli pre mňa cennejšie. Menoslov by bol dlhý a riskoval by som, že na niekoho zabudnem. Na lekársku prax ma pripravili počas štúdia v nemocniciach v Šaci, v Handlovej a v Bratislave na Kramároch. Nesmierne veľa mi dali kolegovia a sestričky na prvom pôsobisku v Skalici. Do tajov pedagogickej praxe ma zasväcoval doktor Haľko. Cítil som dôveru nadriadených a spolupracovníkov ako mladý 30-ročný primár v nemocnici ministerstva vnútra. Umenie záchranárstva mi ukázali záchranári, ktorí nemali také vzdelanie ako dnes, ale boli veľmajstrami praxe v bratislavskej záchranke.
Aké je podľa vás východisko zo súčasnej situácie?
Každý z nás by mal vedieť, že hnev, nenávisť, nedôvera je jed, ktorý otravuje nielen dušu, ale ničí aj telo formou dlhodobého stresu. Sťažujeme sa na stres z okolia, ale sami sebe ho zbytočne dopriavame podstatne viac. Pribúda psychických porúch. V dĺžke života zaostávame päť až sedem rokov za porovnateľnými krajinami a nie je to nedostatočným zdravotníctvom, je to naša vlastná chyba. Kde je kresťanské „miluj blížneho“? Úsmev – aj na cudzích – robí divy; keď pridáme pozdrav, poďakovanie, milé slovo, odľahne nám na duši aj na tele.