Pamätať si treba, čo nás posúva vpred

Dalova pyramída graficky naznačuje, že si zapamätáme približne 10 percent z toho, čo sme čítali; 20 percent - čo sme počuli; a 30 percent - čo sme videli. Z toho, čo sme súčasne počuli aj videli, si dokážeme uchovať v pamäti približne polovicu. Ak sa zapojíme do diskusie, naša kapacita pamäti narastie na podiel 70 percent; a ak si to vyskúšame alebo situáciu prežijeme, je 90-percnetná pravdepodobnosť, že si to v pamäťovom priečinku nášho mozgu uchováme natrvalo. 

Milan Nakonečný vo Všeobecnej psychológii (2015) vysvetľuje, že ide o vrodenú kapacitu mozgu uchovávať a používať informáciu. To, že zabúdame, je pre nás ambivalentná správa. Určite nikoho nepoteší, ak zabudne na dôležité stretnutie, vykonanie dôležitej povinnosti, či v menej závažných situáciách zavrieť okno alebo vyniesť smetnú nádobu.

Zabúdanie nás najmä chráni pred neustálym tlakom informačného prílivu, ktorý je v súčasnosti obrovský. Tlak na vedomosti, informácie môže byť zničujúci. Človek v snahe neustále byť „in“, stráca postupne zdravý pohľad na to, čo je pre neho nevyhnutné, čo potrebné a čo úplne zbytočné. Nie nadarmo sa hovorí, že čas je najlepší liek. Súvisí to viac-menej práve s procesom uchovávania si v pamäti napríklad bolestných situácií. Po určitom čase aj tie najostrejšie spomienky blednú.

Niečo fragmentárne v pamäti zostane, ale skôr len ako individuálne posolstvo pre seba či druhých. A je dobre, že to takto funguje. V opačnom prípade by to bolo pre psychiku človeka zničujúce.
 

Nie je pamäť ako pamäť

Najčastejšie rozlišujeme senzorickú, krátkodobú a dlhodobú pamäť. Z časového hľadiska sa senzorická pamäť označuje ako ultrakrátka. Zlomok sekundy trvajúci vnem je odsúdený na rýchle zabudnutie. V opačnom prípade, ak sa zakóduje, čiže priradí k určitému obsahu, zostáva v pamäti oveľa dlhšie. Spomenuli by ste si na konkrétnych ľudí, ktorých ste dnes náhodne stretli na ceste do práce?

Asi nie. Možno však si spomeniete na človeka, ktorý sa nápadne podobal vášmu známemu, ale keď ste sa k nemu priblížili, zistili ste, že je to niekto iný. Napriek tomu sa zážitok spojený so senzorickou pamäťou uložil hlbšie do vášho mozgu ako iné prežité vnemy. Krátkodobá pamäť dokáže zabezpečiť uchovanie informácie, napríklad telefónneho čísla alebo vnemu interiéru novej haly na niekoľko sekúnd až minút.

Ak máme záujem o udržanie si tejto informácie v pamäti, využívame na presun do dlhodobej pamäti napríklad artikulačné opakovanie. Dlhodobá pamäť je komplexný systém vytvorený uskladnením dojmov, mentálnych obsahov, vedomostí, myšlienok, ale aj pocitov, a to ikonickým (obrazným) alebo verbálnym (slovným) spôsobom. 

Pamäť sa neponáhľa

Celý proces uchovania určitej informácie alebo zručnosti prechádza prirodzeným spôsobom nasledovnými fázami pamäti: Ide o etapu zapamätávania, čiže vštepovanie do pamäti. Pôsobením vonkajších alebo vnútorných podnetov sa utvárajú pamäťové stopy a dočasné spoje v mozgovej kôre. Napríklad prežitá bolesť žalúdka na konkrétnom mieste nám vždy pripomenie túto situáciu aj okolnosti, ktoré ju sprevádzali.

Druhá fáza sa nazýva pamätanie, to znamená podržanie v pamäti. Ide o časovú etapu, ktorá uplynie od zapamätania po vybavenie minulých zážitkov. Časť z nich zotrváva v psychike bez toho, aby boli prítomné v našom vedomí. V tejto etape intenzívne pôsobí proces zabúdania. Mení sa charakter a aj náš vnútorný vzťah k zapamätanému obsahu. Zmenšuje sa istota v presnosti vybaveného materiálu a pohotovosť pre vybavovanie.

Poslednou fázou je vybavovanie, čiže aktivizácia minulej skúsenosti. Uvedomenie si toho, že prítomné prežívanie, alebo jeho časti nie sú vo vedomí nové a že sme ich už raz prežili. 

Niekedy sa môžeme stretnúť aj s takzvaným znovupoznaním, keď vedomie minulého prežívania vzniká iba pri opätovnom pôsobení pôvodných podnetov.  
Možno ste mali na škole spolužiaka, ktorý keď si pozrel text učebnej látky, o krátku chvíľu ho dokázal doslovne zreprodukovať, pričom vy ste sa s obsahom trápili oveľa dlhšie. Laicky povedané, mal fotografickú pamäť.

Z pohľadu psychológie to bol človek, ktorý disponoval výborným  zrakovým typom pamäti. U dobrého hudobníka nemôže chýbať sluchový typ pamäti, a teda schopnosť aktualizácie akejkoľvek poznanej melódie. Tanečník vlastní kvalitný pohybový typ pamäti. Hovoríme aj o procedurálnej pamäti, ktorá nám pomáha pri obnovení psychomotorických zručností. Deklaratívna, sémantická pamäť pomáha aktualizovať fakty a čísla. Slovno-logický typ pamäti slúži človeku, aby si dobre vybavil  pojmy, súdy a úsudky. Emocionálny alebo citový typ sa prejavuje v ľahšom a rýchlejšom zapamätaní citov a citovo podfarbených zážitkov. 

Úspešné vybavovanie

Pre nás je najdôležitejšie, aby sme našu pamäť mali vždy aktualizovanú. To znamená pripravenú na úspešné vybavovanie. Nemalú úlohu v tom zohráva momentálny telesný a psychický stav človeka. Sviežosť, telesné zdravie a psychická pohoda. Naopak, únava, choroba, neuspokojenie potrieb, tréma či strach pôsobia kontraproduktívne.

Pri formovaní kvalitného osvojenia pomáha využívanie logickej pamäti a myslenia, ako aj opakovanie, aplikácia osvojených poznatkov v praxi, osvojovanie si učiva „natrvalo“ (neučím sa len noc pred skúškou) a využívanie individuálnych osobitostí poznávacích procesov, najmä predstavivosti. Odborníkmi je dokázané, že pamäť sa zhoršuje s každou pribúdajúcou dekádou života. Začína sa dosiahnutím približne 30. roku života. Tento proces sa dá vhodnými technikami pribrzdiť.

Niektoré atribúty to môžu, naopak, urýchliť. Problémy spôsobuje nedostatok spánku, fajčenie, ktoré spôsobuje problémy s okysličovaním mozgu, stres, nedostatok vitamínu B12, bohatá strava na tuky, prežívané úzkostné a depresívne stavy a mnohé iné.

Z pohľadu duchovného života je rovnako dôležité, aby naša pamäť bola svieža. Pamätať si duchovné kotrmelce neznamená, že budeme úzkostne riešiť svoju minulosť, ale práve naopak, sú výzvou, aby sa už v našich životoch neopakovali, a tak sme sa mohli posunúť dopredu.