Pán najlepšie presvetlí aj vyvetrá

Svetlo možno označiť za najlacnejší a zároveň vzácny stavebný materiál. „Áno, to je výstižné pomenovanie,“ potvrdzuje akademická architektka Mária Sabová.

„Jeden môj kolega architekt si dodnes spomína na základné ponaučenie od svojho vysokoškolského pedagóga, že Pán Boh najlepšie presvetlí aj vyvetrá,“ pridáva ideu, ktorú mali naši predkovia na zreteli.

„Nemali také technické vedomosti a možnosti ako my, napriek tomu dokázali vybudovať sakrálne priestory s jedinečnou atmosférou, ktorá priťahuje aj v dnešných časoch. Nebolia nás oči, vieme sa sústrediť a dá sa tam dobre dýchať.“

Ťažisko budovateľov chrámov spočívalo v pozorovaní prírody, ročných období a ich vplyvu na ľudskú vnímavosť. „Snažili sa prinášať veriacim pocit pravého domova už tu na zemi, ako odlesk žiarivého nebeského Jeruzalema.“

Práve to nám podľa architektky dnes už tak veľmi nejde, prestali sme byť vnímaví na jemné odtiene hry svetiel. Môže za tým byť narastajúci svetelný smog, dokonca aj v kostole, ranný zhon, ktorý nám bráni kochať sa vychádzajúcim slnkom, ale aj málo prechádzok v prírodných zákutiach či večerná únava, pre ktorú sledujeme západ slnka klipkajúcimi očami.

VÝCHOD NIE JE URČUJÚCI

Kedysi sa modlitebne a  chrámy stavali tak, aby boli orientované na východ. V kresťanstve išlo o symbol Zmŕtvychvstalého, slnka spravodlivosti.

Už cirkevný otec a  spisovateľ Tertulián z prelomu 2. a 3. storočia odporúčal, aby sa bohoslužby konali na vyvýšených priestranstvách s dostatkom prirodzeného svetla.

Mária Sabová však hovorí, že s orientáciou hlavného vstupu na západ a presbytéria na východ to nie je také jednoznačné. Ako príklad uvádza Lateránsku baziliku, matku všetkých kostolov na svete, či Baziliku sv. Petra, ktoré majú presne opačnú orientáciu voči svetovým stranám.