Pandémia spojila rodiny

V modernej dobe, ktorá dáva do popredia úspech a oddanosť kariére, sa rodina akoby vytláčala do úzadia. Obraz súdržnej rodiny vystriedal jednotlivec obklopený povinnosťami. Či už je to žiak s mnohými školskými a mimoškolskými aktivitami, pracujúca matka alebo zaneprázdnený otec. Všetci sa venujú svojim úlohám a spoločný čas obmedzujú na nevyhnutné odovzdanie si informácií. 

Hodnota sa (ne)meria úspechom

Cyril Slíž upozorňuje, že naša spoločnosť je posadnutá úspechom. „Už malým deťom vštepujeme dôležitosť úspechu. Od každého žiaka sa očakávajú samé jednotky. Diplomy, pochvaly, medaily sú len za úspech.“ 

Podstatnú úlohu tu podľa jeho slov zohrávajú rodičia, ktorí sú často premotivovaní a túžia viac po úspechu dieťaťa, po jeho budúcej kariére ako po ňom samom. „Neustále mu komunikujú (často nevedome), v čom sa ešte má zlepšiť: ‚Poriadne sa napapaj, aby si mal silu a dal už nabudúce konečne gól.‘“ Treba však pamätať na to, že rodina znamená prijatie a rast. „Prijatie každého dieťaťa a každého člena rodiny takého, aký je, teda bezpodmienečné prijatie. Toto je základ na tvorbu zdravého sebavedomia, sebaprijatia a identity,“ vysvetľuje salezián. Zdôrazňuje, že rodina je prostredie, ktoré dieťaťu umožňuje rast (najmä ten osobnostný) a pomáha mu v ňom, „a to, ako dieťa vidí svet a seba samého v ranom veku, mu často nastaví optiku, akou bude vidieť svet a seba po zvyšok života“.

Na druhej strane sa ale mnohí rodičia snažia dať deťom maximum a akoby ich ochrániť od všetkého, čo by pre ne mohlo byť náročné. Sestra Dária Miezgová to však nepovažuje za správne, „pretože vyrastajú adolescenti, ktorí nie sú schopní zvládať ani potrebnú mieru frustrácie, a keď narazia na nejaký problém, zaseknú sa a nevedia zabojovať“.

A tak aj deti z funkčných rodín trápia depresie, pocity menejcennosti či sklamania z neúspechu, na ktorý neboli zvyknuté. „Výchova by mala viesť aj k určitému prekonávaniu ťažkostí. Niesť si dôsledky za svoje činy a rozhodnutia. Chápem, že rodič chce pre deti to najlepšie, len deti nemôžu byť centrom života. Rodičia sú stále k dispozícii potrebám detí, ale zabúdajú na to, že deti musia niečo prekonávať aj samy,“ pripomína. 

Robiť všetko za deti a odstraňovať všetky prekážky ešte viac zvyšuje tlak na rodičov, ktorí sú už aj tak preťažení. A niektorí rodičia práve takýto postoj – aj keď omylom – pokladajú za venovanie sa svojim deťom. Ale dieťa v prvom rade potrebuje prítomnosť rodiča a nie množstvo krúžkov, na ktoré ho musí mama voziť autom.

Cyril Slíž nabáda rodičov, aby boli citliví na to, „do akej miery ich vlastná kariéra a pracovný úspech slúžia rodine a budujú ju a kedy jej začínajú škodiť“. Vysvetľuje, že je to o rozoznaní hodnôt: „Keď deti dorastú a budú čeliť požiadavkám spoločnosti, mali by byť už pripravené a mať z rodiny skúsenosť, že ich hodnota sa nemeria úspechom a výkonom. Mali by mať pozitívny vzťah k sebe a žiť zodpovednosť, ktorá ich otvára pre výzvy spoločnosti.“

Malý svet vo veľkom svete

V rodinnom prostredí sa učíme žiť, navzájom spolu vychádzať a fungovať. Je to akoby malý kúsok sveta, ktorý nás od detstva formuje a pripravuje na život vo veľkom svete, za múrmi nášho domáceho spoločenstva. Pred tým ozajstným svetom sa však uzatvárať netreba.

Práve naopak. „Pre mladé kresťanské rodiny je dôležité, aby mali zdravé spoločenstvá alebo aspoň z času na čas chodili na akcie, kde sú aj iné rodiny s deťmi. Pretože deti potrebujú mať vnem, že nielen my toto žijeme doma, ale aj moji kamaráti to žijú podobne,“ vyzdvihuje malé spoločenstvá rodín sestra Dária Miezgová. Sú totiž dôležité pre deti aj pre ich rodičov. „Navzájom sa delia o svoj spôsob života. Pomáha im to nabrať nový dych. Vidia, že v tom nie sú sami. Obohatí ich to ľudsky aj duchovne.“

Kňaz a psychológ zdôrazňuje, že rodina by mala byť pozitívnym a povzbudivým prostredím. „Rodina sú vzťahy, ktoré vychovávajú, tvoria, odovzdávajú hodnoty - a je to najmä láska, ktorá nie je ničím podmienená. V rodine sa učíme vnímať svet ako bezpečné miesto, ktorému možno dôverovať a realizovať sa v ňom.“

Pozor by si preto mali dať rodičia na to, ako s deťmi komunikujú. Každá komunikácia rodiča s dieťaťom ho totiž utvára. „Každé slovo z úst otca a mamy by malo byť pre dieťa požehnaním, ktoré tvorí. Rodičia spolupracujú s Bohom na tvorbe osobnosti dieťaťa a mali by na to pamätať. Každá znevažujúca, negatívna komunikácia plná hnevu či irónie zraňuje a vplýva negatívne na dieťa.“ 

Apeluje najmä na všetky mamy, ktoré sú do prenatálneho vývinu a výchovy v skorom detstve podstatne zapojené, pretože „svojimi postojmi, správaním, láskou tvoria v dieťati programy, ktoré majú tendenciu neskôr usmerňovať jeho život“.

Viac spolu

O problémoch dnešných rodín by sa dali napísať množstvá strán. Obaja psychológovia sa zhodujú, že jedným z nich je problém jednoty, ktorú môžeme chápať v dvoch kontextoch – jednota rodiny a jednota s Bohom. 

Psychologička a sestra z Komunity blahoslavenstiev vníma v rozhovoroch s manželmi ich túžbu žiť vieru s Bohom, ale popri všetkých starostiach, práci, starostlivosti o deti a obrovskému tlaku zo strany spoločnosti sa im to však nedarí vždy zosúladiť. Dôležité je pre ňu, „aby viera, ktorú chceme žiť, nebola oddelená od bežného života, ale akoby impregnovala život, prenikla do života a premieňala ho. Nemôžeme byť totiž veriaci kresťania a žiť naše vzťahy ako neveriaci“.

Objasňuje, že viera nemá byť iba v kostole, ale treba ju hľadať aj v najbežnejších veciach. „Mnoho ľudí delí čas na ten, ktorý venujú dobrému Pánu Bohu, a na profánny čas, ktorý denne žijú. Potom im vychádza, že majú málo času pre Pána Boha, čo je úplne samozrejmé, lebo tých povinností je príliš veľa. Iste, treba mať čas pre Boha aj taký intenzívny, ale následne to prepojiť s celým svojím životom, so vzťahmi a s prácou, aby všetko bolo preniknuté tým, čo v modlitbe žijem, a to obvykle býva náš problém.“

Rodinnú jednotu aspoň na chvíľu priaznivo ovplyvnila prebiehajúca pandémia. Rodinám totiž dala možnosť byť viac a hlavne intenzívnejšie spolu. „Deti majú často svoj nabitý program a rodičia zase svoj a vidia sa len ráno a večer. Komunikácia sa veľakrát obmedzuje na pokyny, rozvrh a výsledky, s akými sa zvláda program. Teraz paradoxne ‚vďaka‘ epidémii vznikol priestor na hlboké vzájomné poznanie sa, uvedomenie si vzťahov, prežívanie a prijatie v rámci rodiny,“ hovorí Cyril Slíž o azda jedinom pozitíve v týchto mesiacoch trvajúceho vírusu.  

Prevažuje virtuálny svet

Nielen rodiny, ale i samotné deti a neskôr tínedžeri sú vystavení rôznym nebezpečenstvám sveta a čelia mnohým problémom. Za jednu z najväčších výziev neskoršieho tínedžerského veku považuje saleziánsky kňaz budovanie vlastnej identity. „Tínedžeri sú dnes vystavení mnohým nárokom a podnetom. Rozlíšiť ich, spracovať a odpovedať na každý je ťažké.“ 

Upozorňuje, že z veľkej časti vyrastajú a formujú sa vo virtuálnom priestore a nerozlišujú offline a online svet, pretože sa im prelínajú. „Rodičia mnohokrát netušia, čo všetko tam prežívajú. Sociálne siete, online hry, informačné portály, youtuberi - to je svet, ktorý ich formuje. Často do toho vstupujú nevhodné obsahy a pornografia. To je svet, ktorý ich modeluje, v ktorom budujú svoju identitu, kde sa im dostáva ocenenie a každý ‚like‘ nahrádza otcovskú či materinskú pochvalu. Tam nachádzajú svoje vzory. Mnohí mladí trávia vo virtuálnom svete viac ako 30 hodín týždenne. Majú problém byť bez internetu, bez online hry či bez mobilu ako nástroja interakcie,“ vysvetľuje tienistú stránku prežívania života dnešných adolescentov. 

Mladí potrebujú diskutovať

Saleziánsky psychológ sa odvoláva na americký dokument Journeyman, ktorý sa zaoberá dospievaním chlapcov. Podľa neho trávi 15-ročný chlapec v priemere za týždeň približne 30 minút v rozhovore s otcom a až 44 hodín na internete. „Chlapec potrebuje prítomného otca alebo prítomný vzor chlapa, ktorý s ním vedie dialóg, bezpodmienečne a s láskou ho prijíma, ale vyžaduje aj zodpovednosť za jeho činy. Priatelia na facebooku nenahradia vzťahy, zážitok prírody, úsilia, iniciačnú skúsenosť chlapa.“ Zdôrazňuje, že ak v rodine otec chýba, chlapcom sa budovanie identity muža značne komplikuje. 

Identita ženy je podľa neho jasnejšia, je viac naviazaná na rolu matky a manželky. „Dievčatá tak zase stoja pred výzvou objaviť, aká je ich identita bez kontextu týchto rolí, kým sú v svojej hĺbke a v spoločnosti,“ ozrejmuje Cyril Slíž. Dodáva, že „pre veriacich mladých ľudí je budovanie identity spojené so vzťahom k Bohu, s obrazom Boha, čo možno vyjadriť otázkou, ako ma vníma Boh, kým som pre neho“.

O dôležitosti diskusie hovorí aj psychologička sestra Dária. A nielen v rodine, ale i v školách, aj tých cirkevných. Pri práci s dospievajúcimi si uvedomuje absenciu dialógu o vážnych témach, ktoré rezonujú v spoločnosti. Napríklad aj o homosexualite. „Dozvedia sa niečo na hodinách náboženstva,  doma, v spoločnosti, ale nikdy sa napríklad v škole neodvážia povedať iný názor, neučia sa počúvať argumenty a dávať ich. Žijú teda viac z toho, čo počujú vonku. Nevedia to zdôvodniť, nevedú dialóg. Hoci nejakú informáciu v cirkevnej škole dostanú, nerozprávajú sa o tom a viac ich ovplyvňuje názor mainstreamu. Síce skončia cirkevné gymnázium, ale nie sú si istí v otázkach viery. Potom vyjdú z bubliny a nevedia žiť,“ hovorí o potrebe argumentovať mladým postoj Cirkvi v citlivých otázkach. „Sú to veci, s ktorými sú konfrontovaní denne - a nevedia, prečo je napríklad postoj Cirkvi taký, aký je.“

Ach, tá výchova

Výchova detí dnešných rodičov v porovnaní s ich rodičmi je v mnohých prípadoch zásadne odlišná. Mladí rodičia sa dnes usilujú dobre pripraviť na úlohu otca a matky.

Psychológ tvrdí, že nestavajú len na skúsenostiach vlastnej rodiny a výchovy, ale snažia sa niečo si aj naštudovať, aby svojim deťom lepšie porozumeli. 
Pripomína však, že výchova a postoje našich rodičov nás ovplyvňujú: „Je potrebné si uvedomovať, aj vo výchove seba samých, vlastné postoje, emócie, myšlienky. Nepodliehať automatizmom. Niekedy sú v nás mylné presvedčenia - ‚mňa trestali, aj ja budem trestať‘, ‚mňa otec zbil remeňom a neuškodilo mi to‘.“

Tieto stereotypy totiž nemusia byť pravdivé. „Mnohé zranenia sme ako deti vytesnili. Chránime si pozitívny obraz rodičov v nás, ale aj oni robili chyby. Je dôležité si uvedomiť, čo v mojej vlastnej výchove bolo dobré a čo zlé, aký obraz a sebavnímanie mi rodičia vštepili.“ 

Našich rodičov v niektorých prípadoch pripodobňuje chudobnej vdove z evanjelia, ktorá dala do pokladnice dve drobné mince. „Nebolo to veľa, ale dala všetko, čo mala. Tak aj naši rodičia nám dali všetko, čo mali, aj keď toho nemuselo byť veľa a máme byť za to vďační,“ vraví a dopĺňa, že sa však treba oslobodiť od (mylných) prevzatých návykov a presvedčení.

Pomáha si Svätým písmom, kde sa v Prvom Petrovom liste píše: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 - 19). Výrok z Biblie prepája s otázkou výchovy, „čo môže znamenať, že nemusíme opakovať chyby našich rodičov. Ak chcú rodičia dobre vychovávať svoje deti, musia byť pripravení vychovávať seba a dať sa vychovávať aj deťmi“. 

Domnieva sa, že dnešní mladí rodičia viac zohľadňujú osobnosť svojich detí, viac ich rešpektujú a vedú s nimi dialóg. „Predtým sa viac kládol dôraz na poslušnosť, disciplínu, zodpovednosť. Oba tieto postoje treba viac skĺbiť,“ odporúča psychológ a saleziánsky kňaz Cyril Slíž.