Pápež František encyklikami reflektuje dobu

„Pápežovo myslenie je tradícia otvorená premýšľaniu. Svätý Otec sa drží tradícií, ale snaží sa načúvať znameniu časov,“ hovorí Miloš Lichner, SJ. Vyvracia tak mýty o pontifikových liberálnych názoroch či odvracania sa od učenia Katolíckej cirkvi.

Každý z jeho dokumentov je totiž založený na učení a myšlienkach cirkevných otcov či mysliteľov, vníma však súčasnú situáciu Cirkvi na celom svete. Všetky tri encykliky spája základná téza: Viera, ktorá sa prejavuje v skutkoch a láske.

O svetle viery

Prvú encykliku Lumen fidei pápež František vydal v roku 2013 počas Roka viery. Je dielom spolupráce emeritného pápeža Benedikta XVI. s pápežom Františkom, ktorý ho prevzal a doplnil svojimi myšlienkami.

„Spolu s predchádzajúcimi dvomi encyklikami Benedikta XVI. tvorí trilógiu o teologálnych čnostiach – viere, nádeji, láske a vychádza najmä z učenia sv. Augustína, ktorý je obľúbeným autorom emeritného pápeža.“

Hovorí o svetle viery: „Svetlo, ktoré nás sprevádza v tme, je Ježiš Kristus a viera je Boží dar. Samozrejme, aj kresťania v minulosti zažili výčitky o viere ako o iluzórnom svetle, preto sa aj Svätý Otec snaží vysvetliť, aby viera nebola chápaná ako tmárstvo, ale ako skutočné svetlo, ktoré osvetľuje. A tento dar podľa pápeža treba živiť a posilňovať.“

V prvej kapitole píše hlava Cirkvi o ceste Abraháma vo viere a pripomína vieru Izraela. Druhá kapitola rozvíja tému viery ako počúvania, „lebo viera je z počutia, ako nám hovorí List Rimanom, a zároveň aj z videnia, lebo apoštoli videli zmŕtvychvstalého Krista.

Ďalej rozpracováva tému dialógu medzi vierou a rozumom, ktorý je veľmi dôležitý, lebo viera nemôže byť iba slepým aktom. Vychádza z učenia sv. Augustína, ktorý je obľúbeným autorom najmä emeritného pápeža – ,verím, aby som chápal, a chápem, aby som veril‘.

V tretej kapitole Svätý Otec hovorí o odovzdávaní viery z generácie na generáciu. Je však podstatné, aby sme odovzdávali živú vieru, ktorá vychádza zo živého vzťahu s Bohom, a nie naučené formulky. Táto viera sa prežíva v spoločenstve, preto sú významné malé spoločenstvá.

K tomu prichádza dôležitosť sviatostí, zvlášť Eucharistie, ktorá nám pomáha na ceste viery. Koniec kapitoly hovorí o odovzdávaní viery v Cirkvi prostredníctvom apoštolskej postupnosti. Tu môžeme pripomenúť učenie sv. Ireneja z Lyonu, že viera sa odovzdáva neporušená a neprerušená z biskupa na biskupa vkladaním rúk pri svätení. Je zárukou toho, že my dnes máme tú istú vieru, ktorú dal Kristus apoštolom a oni ju odovzdávali ďalej biskupom.

Záverečná, štvrtá kapitola rozpráva o tom, že svetlo viery sa chce dávať do konkrétnych služieb spravodlivosti, práva a pokoja. Utvára to tak postupnosť a nadväznosť aj na ďalšie dve encykliky, lebo viera nemôže človeka vzďaľovať od života. Viera sa musí prejavovať v skutkoch, ktoré vychádzajú zo živej viery,“ pripomína Miloš Lichner, SJ.

Nakoniec Svätý Otec vyzdvihuje najkrajší vzor viery – nebeskú Matku, ktorá sa v tradícii Cirkvi nazýva prvou veriacou. Táto encyklika podľa slov Miloša Lichnera, SJ, zdôrazňuje základné teologické učenie, že spása je prostredníctvom viery.

„Viera sa prejavuje v skutkoch, ale nie sme spasení skutkami – ako hovorí sv. Pavol, ale vierou v Krista (porov. Ef 2, 8 – 9).“ V skratke zhŕňa základ pápežovho diela: „Najprv si musíme povedať, že viera je cesta; viera musí byť živá, odovzdáva sa v spoločenstve a udržiava sa v živom spoločenstve.

Dáva sa do života, aby sme prekvasovali tento svet. Toto je to východisko, aby sme pochopili ochranu prírody či pomoc slabým. Charitatívna činnosť Cirkvi vychádza zo zážitku so vzkrieseným Kristom.“ Nadväzuje tak na ďalšie dve pápežove encykliky.

„Človek si musí uvedomiť, že sa nemôže nazývať človekom so živou vierou a kresťanom, keď klame, podvádza, devastuje. Rád by som zdôraznil amerického sociológa Rodneyho Starka. Napísal, ako v prvom tisícročí charitatívna činnosť napomáhala šíreniu evanjelia a rastu počtu veriacich.

V pandémiách pomáhali veriaci sebe aj iným aj za cenu toho, že sa môžu nakaziť, čo veľmi oslovilo aj neveriacich. Charitatívna činnosť teda vychádza z viery,“ približuje Miloš Lichner.

O starostlivosti o náš spoločný domov

Prvá samostatná encyklika pápeža Františka Laudato si’ uzrela svetlo sveta v júni 2015, pár mesiacov pred parížskou konferenciou o klimatických zmenách. „Je to prvá encyklika, ktorá rozoberá špeciálne otázky prepojené s uchovaním stvorenstva a hovorí o integrálnej ekológii.

Vychádza zo slov sv. Františka z Assisi a hovorí o našom spoločnom dome, ktorý je našou sestrou alebo matkou. Boh nám daroval a zveril tento svet, aby sme sa oň starali. Niekedy to nesprávne interpretujeme, že máme svetu vládnuť, ale musíme si uvedomiť, že aj slovo minister je zo slova ministrare, miništrant – služobník.

My sme teda tento Boží dar nedostali preto, aby sme ho zničili, ale aby sme sa oň starali. Vidíme tu prepojenie s prvou encyklikou, že sme pozvaní k tomu, aby sme ďalšej generácii odovzdávali živú vieru, ale zároveň sa musíme snažiť, aby tá nová generácia mala kde žiť tú vieru, aby ju mohla prežívať na živej planéte,“ vysvetľuje základ ekologickej encykliky.

Mali by sme si z nej zobrať zdravú katolícku spiritualitu – žiť zdravo a skromne. „Aby živá viera, ktorú chceme prežívať a odovzdať, bola na živej planéte.“ Pápež František – ako vysvetľuje Miloš Lichner, SJ – nie je prvým pápežom, ktorý sa venuje „sekulárnej“ téme: „Pápež Ján XXIII. písal o nebezpečenstve vojny a predniesol ponuku mieru. Rovnako máme prejavy Pavla VI. či Jána Pavla II., ktorý hovoril o nezodpovednom ekologickom pôsobení človeka.

Tiež Benedikt XVI. vyzval na eliminovanie štrukturálnych príčin nefungovania svetovej ekonomiky.“ Miloš Lichner, SJ, poukazuje na myšlienky nemeckého mysliteľa Romana Guardiniho, ktorý ovplyvnil pápeža Františka a rovnako aj Benedikta XVI.

„Ponúka katolícku tradíciu a varuje pred nárastom nekontrolovateľnej moci technokracie a neblahým dopadom na prírodu a životné prostredie. Svätý Otec František na základe toho rozvíja tému konzumerizmu, ktorý je veľmi likvidačný, a vracia sa ku klasickej kresťanskej spiritualite a tak trochu k asketizmu – žijem a užívam toľko, koľko potrebujem, a to, čo mám navyše, dávam chudobným.

Pripomína nám zabudnuté veci katolíckej sociálnej náuky, že ochrana života nemôže byť iba ochranou pred narodením, ale aj potom. Aby človek, ktorý má právo sa narodiť, mal aj právo dobre žiť.“

O bratstve a sociálnom priateľstve

Posledná encyklika súčasnej hlavy Cirkvi vyšla 4. októbra 2020 na liturgický sviatok svätého Františka z Assisi, ktorého meno si vybral pápež František pri svojom nástupe na pápežský stolec. Fratelli tutti predstavuje bratstvo a sociálne priateľstvo.

„Svätý Otec František sa stavia hlavne proti dogmatickému neoliberalizmu, ktorý je veľmi chudobným myslením. Mnohí túto encykliku považujú za jeho spirituálny testament. Vracia sa totiž k mnohým témam, ktoré rozoberá na iných miestach, a nanovo ich zdôrazňuje. Názov encykliky vychádza z napomenutí sv. Františka z Assisi a pápež František akoby ponúka redefiníciu toho, čo znamená byť kresťanom, katolíkom v 21. storočí,“ načrtáva Miloš Lichner, SJ.

Prvá kapitola sa venuje uzavretému svetu, nedostatočnej ochrane ľudských práv, konfliktom, vojne, pandémii. Kľúčom na pochopenie tejto encykliky je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi z Lukášovho evanjelia (porov. Lk 10, 25 – 37), ktoré rozoberá v druhej kapitole.

„Je vzorom premýšľania kresťanov, pretože Ježiš nechce, aby sme rozmýšľali, či je niekto dostatočne blízko, aby bol naším blížnym, ale aby sme sa my stali blížnymi pre všetkých. Starý zákon jasne hovorí o ochraňovaní siroty a vdovy. Nemáme teda odvracať zrak od tých, ktorí to potrebujú.

A nemusia to byť len napríklad ľudia bez domova, ale možno aj susedná rodina, ktorá trpí a hladuje, a my si ju nevšímame, či naši rodičia, unavený manžel alebo manželka.“ V tretej kapitole hlava Cirkvi túži po spoločnosti, ktorá by integrovala slabých a chorých.

„Štvrtá kapitola sa venuje otvorenému srdcu pre celý svet a poukazuje na zlú situáciu migrantov, ktorých krajiny boli zničené nielen vojnami, ale tiež nenásytnými spoločnosťami, ktoré ich vykorisťovali. V prvom rade im máme pomôcť v ich domovských krajinách, ale keď už prídu sem, máme sa obzrieť, aby nezomierali od hladu a smädu.

Keď sa bojíme, že nám zničia vieru, aká silná je potom naša viera? Majú nám vôbec čo zobrať?“ pýta sa Miloš Lichner, SJ. Mali by sme ich teda skôr evanjelizovať naším prístupom a životom.

Ústrednou témou piatej kapitoly je nebezpečenstvo politického populizmu, individualistických liberálnych politík. Pápež František vychádza z perónizmu, ktorý zažil v Argentíne. Varuje pred zneužívaním náboženstva na dosiahnutie politických a ekonomických cieľov.

„V šiestej kapitole je podstatný dialóg a priateľstvo v spoločnosti. Pápež je človekom, ktorý hľadá zmierenie. V siedmej kapitole si pápež uvedomuje konflikty, ktoré sú nevyhnutné, ale zdôrazňuje dôležitosť odpúšťania a ponúka chápanie k trestu smrti, ktorý odmieta, lebo nič nerieši.

V závere hovorí o význame náboženstiev v službe bratstva v tomto svete. Jasnou tézou je, že koncept náboženských vojen je historicky neudržateľný. Náboženstvá majú hľadať to, čo ich spája s tými druhými a nie rozdeľuje,“ uzatvára Miloš Lichner, SJ.