Pápežove právomoci

Vieme z mnohých pápežových právomocí určiť tie najpodstatnejšie?

Existujú tri základné úlohy Krista, v ktorých pokračuje Cirkev. Sú to úlohy viesť, vyučovať a posväcovať. Trom úlohám zodpovedajú rovnaké tri právomoci: viesť, vyučovať a posväcovať.

Právomoc posväcovať veriacich znamená právomoc vysluhovať sviatosti a sväteniny: moc rozhrešovať od hriechov, moc premeniť chlieb a víno na Eucharistiu a podobne. Právomoc ohlasovať evanjelium v mene a z poverenia Krista a Cirkvi sa má vykonávať v súlade s cirkevnými predpismi.

O čo ide v prípade právomoci viesť?

Tejto právomoci sa pravdepodobne najmenej rozumie. Ide o to byť z poverenia Cirkvi hlavou cirkevného spoločenstva, ktoré má cirkevná autorita viesť do Božieho kráľovstva. Táto právomoc sa nazýva aj cirkevnou jurisdikciou – kánon 129 v Kódexe kánonického práva.

Cirkevná autorita takto koordinuje, zosúlaďuje a usmerňuje veriacich, ktorých vedie k spáse. Do rámca cirkevnej jurisdikcie patrí aj súdna moc. A patrí tam i právomoc korigovať veriacich napomínaním alebo trestaním. Na to slúži trestné kánonické právo.

Niektoré z týchto kompetencií majú aj biskupi. V čom sa tie pápežove líšia?

Pápež nemá vyššiu právomoc napríklad pri vykonávaní právomoci posväcovať, než majú iní biskupi. Ale v oblasti cirkevnej jurisdikcie je jeho právomoc najvyššia a pápež ju môže vykonávať slobodne a bezprostredne voči všetkým členom Cirkvi, voči pastierom – biskupom, kňazom, diakonom – i ostatným veriacim.

V akom postavení je teda Svätý Otec voči kardinálom a biskupom?

Svojou jurisdikciou stojí pápež nad biskupmi aj kardinálmi a túto svoju jurisdikciu môže vykonávať slobodne a bezprostredne voči každému jednému, či ide o kardinála, alebo hociktorého biskupa, kňaza či veriaceho.

Ak som povedal, že právomoc viesť môže vykonávať slobodne, neznamená to, že to môže robiť svojvoľne. Ak to urobí, musí mať na to dôvody a nie iba preto, aby sám sebe niečo dokazoval.

V prípade kardinálov a biskupov to je ešte zložitejšie tým, že môže ísť o „pastierov Cirkvi“, ktorí majú svoje cirkevné spoločenstvá viesť, koordinovať a usmerňovať, aby vo svojom živote kráčali do nebeského kráľovstva. Robia to tým, že vykonávajú úlohy svojho úradu, ktorý im pápež zveril.

Cirkevná jurisdikcia sa však vykonáva prostredníctvom cirkevných verejných úradov. Ide napríklad o úrady diecéznych biskupov, ktorí sú sami koordinačným princípom v im zverených diecézach.

„Celá naša dokonalosť spočíva v pripodobňovaní sa Kristovi,“ hovoril pápež Ján Pavol II. Od jeho slávnostného uvedenia na pápežský stolec prešlo 44 rokov. Výročie tejto udalosti si pripomíname 22. októbra. Snímka: flickr.com/Dennis Jarvis/cc

Za akých podmienok môže niekoho z cirkevných predstaviteľov pozbaviť funkcie?

Vždy to závisí od úsudku pápeža. Ak by sme však chceli hľadať podobnosť, poukázal by som na úrad farára: „Keď sa služba niektorého farára z nejakého dôvodu aj bez jeho ťažkej viny stane škodlivou alebo aspoň neúčinnou, diecézny biskup ho môže z farnosti odvolať“ (kánon 1740).

Som presvedčený, že to, čo platí o farárovi, rovnako platí aj o kardinálovi alebo biskupovi. 

Kto pomáha Svätému Otcovi s výkonnou stránkou pápežského úradu? Zohrávajú v tom úlohu jednotlivé vatikánske úrady alebo sú iba poradnými orgánmi?

Pri vykonávaní pápežskej úlohy mu pomáhajú vatikánske dikastériá. Pápež František zaviedol pomenovanie „dikastérium“, keď zreformoval rímsku kúriu apoštolskou konštitúciou Praedicate evangelium z 19. marca 2022.

Ide o úrady, ktoré konajú v mene a z poverenia pápeža. Pápež sa, samozrejme, môže rozhodnúť inak, ako mu radia.

Pápež rozhoduje aj o blahorečeniach a svätorečeniach. Opiera sa pritom vždy o skúmanie zodpovedných vatikánskych úradov alebo môže rozhodnúť aj bez nich? Môže prípadne nejaký krok, napríklad potvrdenie zázraku, vynechať?

Práca vatikánskych dikastérií je pomoc, ktorú poskytujú pápežovi pri vykonávaní pápežského úradu. Na jednej strane má teda Svätý Otec inštitucionalizovanú pomoc svojich úradov, no „posledné slovo“ vždy prináleží jemu.

A k druhej časti otázky – pokiaľ si pamätám, keď pápež Ján Pavol II. svätorečil 2. júla 1995 pri návšteve Slovenska blahoslavených košických mučeníkov, využil pritom svoju právomoc a oslobodil tento prípad od povinnosti zázraku.

Má pápež kompetenciu zmeniť, upraviť alebo zrušiť rozhodnutie niektorého zo svojich predchodcov v pápežskom úrade?

Odpoveď na túto otázku je zložitejšia. Závisí od toho, o aké rozhodnutie predchodcu ide. Platí, že disciplinárne normy svojich predchodcov môže rušiť či meniť. Ale ani pri disciplinárnych normách nemusí ísť o jednoduchú záležitosť, ak je to povedzme starobylá tradícia, napríklad kňazský celibát v Latinskej cirkvi.

V princípe je možné rozhodnutie predchodcu meniť, ak ide o cirkevné ľudské právo. No ak ide o vieroučné a mravoučné magistérium, každý pápež musí pokračovať v línii predchodcov.

V prípade Svätej stolice ide podľa vás o efektívnu štruktúru a systém fungovania?

Neprináleží mi hodnotiť efektivitu práce vatikánskych dikastérií. Pravdupovediac, ani to neviem posúdiť, lebo tam nepracujem. Ale ak sa pýtate na môj názor, vo svete existuje určitý trend „schovávať“ osobnú zodpovednosť za rozhodnutie inštitúcie, čiže za kolektívne rozhodnutie.

Myslím si, že hoci sa takýmto rozhodnutiam úplne nedá vyhnúť, lebo niekedy sú potrebné a vždy sú pohodlné, je potrebné ich minimalizovať.

Čo môže v tejto veci priniesť reforma rímskej kúrie, ktorú začal pápež František?

Reformu rímskej kúrie robí azda každý pápež, lebo každý pápež nejakým spôsobom pracuje, preto v jej fungovaní niečo pozmení.

Pravda však je, že po Druhom vatikánskom koncile prvú veľkú reformu kúrie urobil pápež Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae universae (1967), druhú pápež Ján Pavol II. apoštolskou konštitúciou Pastor bonus (1988) a pápež František apoštolskou konštitúciou Praedicate evangelium (2022).

Pri každej veľkej reforme sú aj veľké očakávania. Ide o to, aby nebola iba presypaním kamenia z jedného vedra do druhého za veľkého hrmotu, ale aby sa cirkevným inštitúciám vlial nový, dynamický duch a evanjelizačná sviežosť. Mám nádej, že reforma rímskej kúrie vykonaná pápežom Františkom práve toto prinesie.

Poznáte nejaké zaujímavé právomoci, ktoré pápeži nezvyknú, ale môžu použiť?

Málokto v Katolíckej cirkvi vie, že pápež je – v sile svojho primátu duplicitným – diecéznym biskupom v každej diecéze na celom svete, a to aj v prípade, keď diecéza má svojho biskupa.

Svätý Otec totiž právomoc viesť, čiže svoju najvyššiu cirkevnú jurisdikciu, môže slobodne a bezprostredne uplatniť voči každému v Cirkvi – voči cirkevným pastierom i veriacim.

Teoreticky môže teda preložiť farára z jednej farnosti do inej. A farár, ak by dostal dekrét od pápeža a nie od svojho diecézneho biskupa, bol by povinný sa podľa toho zariadiť a poslúchnuť.

Ján Pavol II. bol pápežom takmer 27 rokov. Aké právomoci využíval najčastejšie?

Keďže bol pápežom dlho, musel menovať veľa biskupov a určite vyhlásil veľmi veľa blahoslavených a veľa blahoslavených kanonizoval, čiže vyhlásil za svätých. Vydal aj veľa encyklík a iných pápežských dokumentov, riešil mnoho cirkevných ťažkostí a problémov. Rád by som sa však podelil o jednu zaujímavosť.

Od zosnulého kardinála Zenona Grocholewského, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Jána Pavla II., viem, že Ján Pavol II. mal ako pastoračnú metódu rád veľké zhromaždenia kresťanov – Svetové dni mládeže, Svetové dni rodín a podobne.

Dalo by sa to vyjadriť výrazom „je nás mnoho“. V tom čase to bola veľmi účinná metóda, ktorá prispela aj k pádu bývalého režimu a v radoch cirkevných odporcov budila rešpekt. Ale nebolo to iba o kvantite – Ján Pavol II. prispieval svojimi osobnými charizmami. Čiže menil kvantitu na kvalitu.