Po dobrodružnom živote misionára netúžil

„Prežil som úplne obyčajné detstvo jednoduchého dedinského chlapca,“ hovorí o sebe rodák z Chorvátskeho Grobu don Vladimír Fekete. Ako najstaršieho zo štyroch detí ho rodičia odmalička viedli k zodpovednosti za mladších súrodencov.

Popri manuálnej práci doma a na poli rád trávil čas čítaním kníh a hrami s kamarátmi na ulici.

„Príklad živej viery mojich rodičov i starých rodičov, ich pracovitosť a zmysel pre plnenie povinností vo mne odmalička formovali zodpovednosť pred Bohom i pred spoločnosťou za moje konanie. A určite mali vplyv aj pri rozhodovaní sa o budúcnosti.“

Geológ a salezián

Od detstva miništroval, v rodine ho viedli k duchovnému životu, no na túžbu po kňazstve si nespomína. „Keď sa ma raz ako trinásťročného pubertiaka cestou z kostola pani Urbanová spýtala, či by som sa nechcel stať kňazom, veľmi ma to prekvapilo a rezolútne som odpovedal, že nie.“

Neskôr popri miestnom farárovi spoznal aj iných kňazov a otázka kňazstva zarezonovala. „Viedla ma k hlbšiemu zamysleniu, čím chcem naplniť svoj život.“

Od svojho duchovného vodcu, stredoškolského profesora dona Ivana Grófa sa dozvedel, že okrem diecéznych kňazov tajne fungujú aj rehole, hoci komunistami zakázané.

„Že pán profesor Gróf je saleziánsky kňaz, som sa dozvedel, až keď som bol saleziánom.“ On sám sa rozhodoval medzi jezuitmi a saleziánmi. „Napokon to vyhral don Bosco.“ Pre jeho nasledovanie sa rozhodol ako sedemnásťročný.

Po maturite v roku 1973 na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Senci teda kroky Vladimíra Feketeho smerovali do tajného noviciátu. Vo februári 1975 zložil v Kongregácii saleziánov dona Bosca prvé sľuby.

Popritom študoval matematiku a geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Chcel sa stať stredoškolským učiteľom. „Ak Pán Boh dá, tak i saleziánskym kňazom.“

Snímka: Anna Stankayová

Univerzita života

Po ročnej základnej vojenskej službe pracoval dva roky v Geofonde v Bratislave. Dokončil tajné teologické štúdiá a v roku 1983 prijal v súkromnej kaplnke kardinála Joachima Meisnera v Berlíne kňazské svätenie.

Zamestnal sa na Geologickom prieskume v Spišskej Novej Vsi, kde pôsobil až do marca 1990. Prácu geológa vnímal ako veľmi dôležitú a obohacujúcu skúsenosť.

„Bola to akási univerzita života, počas ktorej som vystupoval ako veriaci laik a od svojich kolegov som bez obalu dostával otázky a námietky proti Cirkvi, s ktorými by sa na kňaza asi neobrátili.“

Pre tajného mladého kňaza bolo najväčšou výzvou odhadnúť, do akej miery prejavovať vieru verejne. Chcel urobiť čo najviac dobra pre Božie kráľovstvo, zároveň však musel byť opatrný, aby na seba nepritiahol pozornosť Štátnej bezpečnosti.

„Aj predstavení nás v tom čase viedli skôr k tichej, nenápadnej práci s  jednotlivcami a  malými skupinami, aby sme sa príliš skoro neprezradili a mohli účinkovať v skrytosti čo najdlhšie.“

O jeho rehoľnom a kňazskom povolaní sa aj rodičia a príbuzní dozvedeli až po zmene režimu.

Učil sa od velikána

Už počas profesie geológa pracoval tajne s mládežou, čo od roku 1989 zužitkoval ako direktor saleziánskej komunity študentov teológie v Levoči. „Mojou úlohou bolo dopĺňať ich saleziánsku formáciu a sprevádzať ich pri apoštoláte s mládežou.

Po dvoch krásnych rokoch sa však saleziánski predstavení rozhodli presunúť nás do Bratislavy, kde sa práve otvoril zrekonštruovaný saleziánsky dom na Miletičovej ulici.“ V rokoch 1993 – 1999 pôsobil don Fekete ako provinciálny vikár.

„Boli to roky búrlivého rozvoja a veľkého nasadenia pri otváraní nových saleziánskych diel doma i v zahraničí. Roky hľadania súladu medzi saleziánskymi tradíciami spred totality a skúsenosťami nášho života v podzemí s hľadaním odpovedí na nové výzvy v rýchlo sa sekularizujúcej spoločnosti.“

Prežil ich po boku najbližšieho spolupracovníka a zástupcu provinciála a duchovného velikána dona Ernesta Macáka. „Mohol som obdivovať a učiť sa jeho saleziánskemu optimizmu, pokoju a múdrosti aj v nečakaných a mimoriadne komplikovaných situáciách.“

Ak bolo pre neho civilné zamestnanie univerzitou života, roky strávené po boku dona Ernesta boli zase školou duchovného sprevádzania spolubratov a akadémiou diplomacie pri kontakte s cirkevnými a  svetskými vrchnosťami.

„Keď som sa stal v roku 1999 provinciálom, ďakoval som Pánu Bohu za prípravu, ktorú mi pre túto službu pripravila Božia prozreteľnosť.“ 

Don Fekete počas osobnej audiencie náboženských predstaviteľov Azerbajdžanu u Svätého Otca 13. januára 2022. Snímka: Archív Vladimíra Feketeho

Pri novicoch

Ďalšie poslanie prišlo v roku 2006, keď sa don Fekete stal magistrom novicov v Poprade. „Bola to asi najkrajšia etapa môjho saleziánskeho života.

Veľmi mi vyhovovalo, že popri formácii budúcich saleziánov bolo aj dosť manuálnej práce, výlety do krásnej prírody a sprevádzanie spolupracovníkov a mladých kresťanských rodín.“

Hoci vedel, že tento „raj na zemi“ sa raz skončí, nemyslel si, že to bude tak skoro. „To, že ďalšou epochou môjho saleziánskeho povolania budú misie v zahraničí, mi nenapadlo ani vo sne.“

Veľké sťahovanie

Rok 2009 znamenal pre Vladimíra Feketeho veľkú životnú zmenu. „Nikdy som sa na misie nepripravoval a ani som po dobrodružnom živote misionára, tobôž v moslimskej krajine, netúžil. Mal som pocit, že Pán Boh ma chce tu doma, na Slovensku.“

Po tom, čo direktor saleziánskej komunity v Baku don Ján Čapla v roku 2008 ochorel, provinciál don Karol Maník po dlhom hľadaní jeho nástupcu oslovil dona Feketeho, hoci sa na to veľmi necítil. Napokon pristal.

Myslel si, že to bude iba na prechodnú dobu, kým nájdu niekoho vhodnejšieho. „Mal som 54 rokov a človek v tom veku už skôr zúročuje vedomosti a kontakty, ktoré si dovtedy budoval. Do Baku som však pricestoval ako školáčik, ktorý musí začínať od abecedy.“

Pápež Benedikt XVI. ho v roku 2009 po príchode do Baku vymenoval za predstaveného missio sui iuris a o dva roky neskôr sa stal prvým apoštolským prefektom novozriadenej Apoštolskej prefektúry. Prvé dva-tri roky neboli ľahké.

Pri kostole sa začínalo s budovaním pastoračného centra a on dúfal, že ho čoskoro niekto vystrieda. Nestalo sa. Po deviatich rokoch v Azerbajdžane prišla v roku 2018 ďalšia životná a prekvapivá výzva. Biskupská vysviacka.

Daj mi duše

„Keď mi po návšteve pápeža Františka v Azerbajdžane zatelefonoval nuncius, že Svätý Otec ma chce vymenovať za biskupa v Baku, reagoval som prekvapene. Naša misia bola v začiatkoch, nemali sme personálne ani materiálne predpoklady na vznik diecézy.

Nuncius ma ale upokojil, že Svätý Otec to vie, že zostaneme naďalej Apoštolskou prefektúrou, ale aby mala Katolícka cirkev v krajine väčšiu autoritu, bude na jej čele stáť biskup.“ Vypýtal si čas na premodlenie a zváženie. Dostal tri dni.

„Počas nich som dospel k presvedčeniu, že okrem vedomia svojich limitov a nepripravenosti nepoznám iný vážny dôvod, pre ktorý by som mal povedať Svätému Otcovi nie. Po celý dovtedajší život som sa usiloval spoznávať a plniť Božiu vôľu.

Teraz bola Božia vôľa veľmi jasne vyjadrená cez prianie pápeža Františka.“ Ako biskupské heslo si zvolil prvú časť saleziánskeho motta: Da mihi animas – Daj mi duše.

„Opäť raz sa potvrdilo, že z dočasných riešení sa veľmi ľahko stávajú dlhodobé. Takýmto nečakaným spôsobom sa Azerbajdžan stal mojím druhým domovom.“ Znamenalo to však zrieknutie sa návratu na Slovensko. „Ak Pán Boh čosi ponúka, vždy od nás aj čosi žiada.“

Koníčkov je pomenej

Z roka na rok ostáva donovi Feketemu menej času na záľuby. Z čítania kníh, vysokohorskej turistiky, lyžovania či hry na gitare zostali dnes iba knihy a príležitostná turistika.

„Tým, že azerbajdžanské hlavné mesto sa nachádza v polopúšti, nato, aby som sa dostal do lesa, mi treba cestovať aspoň 150 kilometrov. S pribúdajúcimi rokmi a s precestovanými státisícami kilometrov je to čoraz namáhavejšie.“

O to častejšie si preto spomína na slová dona Jozefa Cafassa, ktorý mladému Jánovi Boscovi hovorieval: Záľubou či koníčkom kňaza by mala byť najmä modlitba a dôstojné slávenie liturgie. „A na to, vďaka Bohu, sú zatiaľ i sily, i možnosti.“

Celú fotogalériu k článku si môžete pozrieť TU.