Pohostinnosť rozvíja službu blížnemu
V čase chladu a zimy ani strom neponúka svoju "pohostinnosť". Ilustračná snímka: Peter Slovák
K patriotickému koloritu vymenovania našich „národných“ vlastností akosi patrí, že radi opakujeme klišé o slovenskej pohostinnosti.
Svojím spôsobom to môže byť pravda, i keď značne determinovaná vplyvmi doby a spoločnosti, v ktorej žijeme. Aj preto je niekedy dobré pozrieť sa pod povrch tohto stereotypu.
Nasledujúce riadky azda naznačia, ako to v skutočnosti s nami je - a možno budeme prekvapení.
Lacná zámena
Súčasná situácia zužujúca medziľudskú interakciu na online priestor odkryla u niektorých z nás nepravú percepciu pohostinnosti zredukovanej na rozmer zábavy.
Ako možno označiť konanie ľudí, ktorí sa napriek odborným faktom „v utajení“ schádzajú na veselých nočných stretnutiach a užívajú si „slobodu“ bez ohľadu na následky?
A to neplatí len na čas pandémie, i keď teraz pribudlo ďalšie riziko. Pohostinnosť sa v tomto prípade stotožňuje len s neviazanosťou a „sladkým“ nerešpektovaním pravidiel.
Do podnikov sa predsa prichádza zadným vchodom. Veď ide o zachovanie družnosti a spolupatričnosti. Čo na tom, že ohrozujeme seba aj iných.
Žiaľ, to nie je služba blížnemu a pohostinnosť v zmysle obety, ale exemplárny egoizmus a sebectvo.
Ako reprezentatívny paradox pritom súčasne zaznievajú hlasy aktivistov, ktorí tvrdia, že mať dieťa je pre planétu problém, pretože zanecháva značnú uhlíkovú stopu. Aké pokrytectvo.
Iným problémom svojsky chápanej pohostinnosti je podvedome očakávaná reciprocita.
Ponúkneme svoje ruky, občerstvenie, priestor domova pre iného, a tak trochu očakávame, že niečo z toho budeme mať, respektíve oplatia nám to mincou podobnej hodnoty. Žiaľ, to je nedostatočné meritum cnosti.
Pohostinnosť srdca
Niekedy si zase myslíme, že sa musíme rozdať, aby sme naplnili cnosť pohostinnosti. No v tom prípade je potrebné dávať pozor, aby sme nestratili samých seba.
Zámer svätého Norberta spojiť život v kláštore spolu s vonkajšou apoštolskou činnosťou sa u rehoľníkov prejavoval pohostinnosťou, službou chudobným a núdznym.
Pohostinnosť preto otvára srdce i ruky ľudskej núdzi, nielen tej zjavnej fyzickej. Od človeka, ktorému chýba táto cnosť, len ťažko možno očakávať, že porozumie tiesnivej situácii blížneho, o ktorej sa z pocitu zahanbenia neodváži rozprávať.
Ibaže priamo v tom spočíva kresťanská pohostinnosť. Dokázať za každých okolností ponúknuť vlastný čas a priestor na slová, ktoré veľakrát stačí len prijímať. Postačuje darovať našu prítomnosť.
Osamelosť aj z dôvodu absencie cnosti
Vzťah k pohostinnosti sa mení aj v dôsledku pribúdania menejgeneračných rodín a kontinuálneho rozvoja individualizmu.
Mnohých nedávno zaujala správa, že premiér krajiny vychádzajúceho slnka vymenoval koordinátora na boj s osamelosťou. Aj preto, že v krajine výrazne stúpol počet suicidálnych skutkov.
S najväčšou pravdepodobnosťou sa vina nedá hľadať len v ekonomických a sociálnych dôsledkoch súčasnej doby, i keď na to štatistické čísla upriamujú pozornosť.
Problém je oveľa spletitejší. Odborníci vnímajú, že ľudia v ekonomicky vyspelých krajinách západného sveta dlhodobo strácajú zmysel vlastnej existencie, života.
Uzurpujeme si právo na slobodu, nemusíme sa nikomu prispôsobovať, no na druhej strane prichádzame o vzťahy, ktoré sú v kritických chvíľach oporou. Nuž, nečudujme sa, že sa čoraz viac vytráca pohostinnosť srdca.