Pomáha poruzumieť metanoii

Zazvonili sme a o krátku chvíľu vo dverách vrátnice kláštora sa objavil nefalšovaný úsmev mladého kapucína Jakubrafaela Blahoslava Patayho OFMCap (39), ktorý nás okamžite odzbrojil. Bez predsudkov sme vstúpili za múry dýchajúce históriou rehole. Príjemné prostredie kvadrumu posúvalo stretnutie do roviny priateľského rozhovoru.

Nie je to titul, ale služba
Ak sa rozprávame o misionároch milosrdenstva, jednoznačne môžeme hovoriť o špecifickej forme služby v rámci Cirkvi, prostredníctvom ktorej sa Božie milosrdenstvo ohlasuje a  približuje veriacim. Toto posolstvo šíria po celom svete v jednotlivých krajinách vybraní kňazi, ktorých do tejto služby menoval Svätý Otec.

Vo svojej kompetencii majú rozhrešenia hriechov, ktoré za iných okolností by museli byť postúpené penitenciárii Svätej stolice. Tento proces misionári milosrdenstva skrátia. Brat Jakubrafael naznačuje, ako je to so situáciou na Slovensku.

„Momentálne je na Slovensku osem misionárov milosrdenstva. V súvislosti s mimoriadnym Svätým rokom milosrdenstva v roku 2016 som bol pre túto službu vybratý a Svätým Otcom Františkom menovaný aj ja.

Pápež František zdôraznil potrebu nielen šírenia pravdy evanjelia, ale najmä postoja Boha ako milosrdného Otca ľuďom, ktorí potrebujú milosrdenstvo Boha a túžia žiť jeho ovocím v hĺbke tohto tajomstva.“

Aj preto vybraní kňazi dostali dočasnú subdelegáciu na rozhrešenia od hriechov, ktoré sú rezervované len Svätej stolici. Medzi misionármi milosrdenstva sú prevažne rehoľníci, ale aj diecézni kňazi. Najväčší počet kňazov pochádza z františkánskej duchovnej rodiny, a to najmä menší bratia kapucíni.

Čerpajú zo stretnutia s pápežom
V minulom roku Svätý Otec predĺžil vybraným kňazom delegáciu pre túto službu na dobu neurčitú. Aj preto, že táto špecifická pastoračná starostlivosť má zostať bližšie k penitentom. „Stretnutie so Svätým Otcom vždy býva krásne a duchovne obohacujúce. V mojom prípade to bolo aj z dôvodu, že som dostal práve toto poslanie.“

Po dvoch rokoch ich pôsobenia sa chcel s každým stretnúť osobitne. „Čo teda pôvodne nebolo v pláne, ale on sám mal túžbu podať nám ruku, pozrieť sa nám do tváre a požehnať nás.“

Pôvodná myšlienka bola, aby takýmto spôsobom kňazi prežili duchovnú obnovu v náročnej službe. Prefekt Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie arcibiskup Rino Fisichella ich do Ríma povolal na Nedeľu Božieho milosrdenstva.

Pri tejto príležitosti vytvoril sériu vzdelávacích a duchovných stretnutí na pôde Lateránskej univerzity a tiež priamo vo Vatikáne. Misionári absolvovali prednášky s viacerými významnými osobnosťami.

„Spomenieme napríklad populárneho kardinála Roberta Saraha, prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, alebo arcibiskupa Grzegorza Ryśa známeho aj svojou knihou Škandál milosrdenstva.“

Misionár lásky realizuje mandát
Nutnosť osobného vzťahu s Bohom je to, čo chcú misionári odovzdať ľuďom, s ktorými sa stretávajú. Služba je o otvorenosti ľuďom, ktorí sú v ťažkej životnej situácii a majú potrebu riešiť stav duše.

Výsada špeciálnych fakúlt, a teda rozhrešenia ťažkých hriechov je dočasná. „Pôvodne nám mandát mal skončiť s koncom Svätého roka milosrdenstva. Ale pápež František nám ich zatiaľ ponechal.

Dostali sme dekréty na neurčitý čas. Naša úloha je počúvať, poradiť, prijať. Nie je to vyslovene len o spovedaní. Je to aj o stretnutí s ľuďmi; o zážitku ľudskosti.“

V Cirkvi sa stretávame s hriechmi, na závažnosť ktorých sa vzťahuje cenzúra. Rozhrešiť ich nemôže ktorýkoľvek kňaz, dokonca ani biskup. Označujú sa aj ako rezerváty Svätej stolice.



Výnimočne zaúčinkovala nekonečná Božia láska
Pri svojom poslaní sa stretávajú s rôznymi situáciami. „Mal som prípad vedomého zneuctenia Eucharistie. Istá mladá osoba sa zaplietla so satanizmom. Neskôr, po obrátení prišli výčitky svedomia a uvedomila si svoje vážne zlyhanie.

Preto sa rozhodla v mieste bydliska ísť na svätú spoveď. Kňaz jej, samozrejme, nemohol dať rozhrešenie, ale keďže vedel o misionároch milosrdenstva, jej cestu správne nasmeroval. Priznávam, že to bola veľmi dlhá spoveď, v ktorej bolo cítiť hlboké vnútorné obrátenie.

Penitent ňou vydal úžasné svedectvo nekonečnej Božej lásky. Táto osoba svedčila o tom, ako Boh miluje človeka, že ide úplne za hranice všetkých našich predstáv, aby ho získal späť.“

Aj veľký hriech obrátil na dobro tohto človeka. Nechal sa zraniť, aby si tento človek uvedomil, aký je Pán a čo pre neho z lásky robí. S penitentom som plakal, bolo to veľmi silné a rovnako to povzbudilo moju vieru v obrovské more Božieho milosrdenstva.“

Nesedí len v spovednici
„Isteže, nerozhrešujeme len ťažké hriechy. Ľudia sa potrebujú stretnúť  najmä s prijatím a nie s odsúdením. Bez pocitu istej taxativity zo strany kňazov.“ Niekedy majú strach, že ich kňaz bude akurát vypočúvať a direktívne poučovať.

Preto na spoveď nepôjdu. Hoci misionár milosrdenstva má dispozíciu na riešenie vážnych záležitostí duchovného života, môže za ním prísť ktokoľvek s túžbou porozprávať sa aj o celkom bežných veciach. Nemusia sa ho ľudia báť.

Chodia za ním aj kňazi, ktorí potrebujú blízkosť spolubrata, najmä ak prežívajú určitý problém, krízu, ktorú cítia, že presahuje ich sily a možnosti.

Najdôležitejšia je pokora
Keď sme boli v Ríme, Svätý Otec nám povedal: „Bratia, zapamätajte si, že ste vyvolení hriešnici, nie ste o nič viac výnimoční ako iní kňazi. Dostali ste túto službu, aby ľudia zakúsili veľké Božie milosrdenstvo.

Zakúsili lásku Cirkvi.“ Myslím, že tohto sa misionári pri svojom poslaní držia. „Mnohým veriacim chýba povedomie, že Cirkev je aj matka a bohužiaľ neraz aj cez jej služobníkov je v ich očiach len takou macochou.“

Vyplýva to zo skutočnosti kladených požiadaviek. Treba splniť normu, požiadavky a vec je vyriešená. Ale zabúda sa, že Ježiš prišiel bez podmienok na tento svet, aby nám daroval pravidlo pre život a spásu.

Boh ide za všetky hranice, aby dušu získal a priviedol na cestu života. „My kňazi musíme mať pokorné srdce, aby sme ich pre Krista  získali a potvrdili, že Pánovi na nich záleží. My sami musíme byť otvorení pre Božie pôsobenie. Vidíme, že ľudia  často neprichádzajú len z vlastnej vôle, ale Boh nám ich sám posiela.“

Aké sú to rezervované hriechy?

Svätý Páter Pio je pre nás darom
Akými očami sa pozerať na tohto svätca? Jakubrafael Patay naznačuje, že duchovné povolanie sa začalo u neho prebúdzať niekedy už v detstve v rodnom Hlohovci. „V našej rodine, u mojich rodičov a starých rodičov svätý Páter Pio požíval vždy zvláštnu úctu. Pamätali na neho, keď ešte žil a pokiaľ bolo možné, chceli získať o ňom čo najviac informácií.

Navyše v meste pôsobili františkáni. Pravdepodobne aj vzory vzácnych rehoľníkov  pátra Dionýza Tomašoviča OFM či brata Zefyrína Boroša OFM sa veľkou mierou podpísali na mojom duchovnom povolaní.“

Na začiatku vôbec nerozlišoval. A hoci je duchovný základ spoločný, až neskôr vnímal, že má rád tri vetvy a každá má svoje špecifikum. Dokonca vstúpil do františkánskej kandidatúry a aj vďaka štúdiu františkánskej spirituality sa viac priblížil kapucínom.

Za patróna svojho povolania si zvolil práve svätého Pátra Pia. „Možno aj preto, že vďaka jeho príhovoru je na tomto svete. Napriek tomu, že mama prežívala rizikové tehotenstvo s možným ohrozením života, všetko zverila do Božej prozreteľnosti a nedala na „rady“ lekárov. Hoci som sa narodil predčasne,  život a zdravie moje i mamy boli zachované.“

San Giovanni Rotondo priťahuje
Keďže toto miesto je spojené so životom svätca, má pre veriacich osobitný význam. „Dnes sa pozerám a vnímam aj iné jeho rozmery. Je už svetovým pútnickým miestom. Na to, aby sa tam človek vžil do čias, keď tam pôsobil svätec, je dosť náročné. Ale to je problém takmer všetkých veľkých pútnických miest.“

Starý kláštor sa snažia bratia zachovať v autentickej podobe. Výnimkou je múzeum. Veľmi silné miesto je cela, kde žil svätec 30 rokov  predtým, ako sa musel presťahovať pre chorobu a návštevy. Nachádza sa v klauzúre, je „zakonzervovaná“.

Perličkou je, že v tejto cele strávil noviciát svätý Kamil de Lellis. Svätý Páter Pio si robil žarty: „Vidíte, svätý Kamil tu žil jeden rok a stal sa svätým. Ja tu žijem 30 rokov a svätý ešte nie som.“ Dnes by sme s ním už nesúhlasili.

Oproti cele je malá kaplnka, kde páter Pio strávil tri roky, keď nemohol verejne slúžiť. Obyčajne to nebýva prístupné širokej verejnosti a z laikov sa tu dostane malý počet ľudí. Je to premodlený priestor spojený s heroickými čnosťami svätca.

Ale najmä poslušnosťou, ako pri vyhlásení za svätého zdôraznil svätý Ján Pavol II. „Poslušnosť tu vníma človek úplne inak. Neznamená to, že sa podvolí nejakému diktátu, ale svätý páter ju vyjadril intenzívnym počúvaním človeka, prostredníctvom ktorého k nám hovorí Boh. Vedel čítať nevypovedané, ale len vďaka pokore a poslušnosti.“

Nehľadajme senzácie
Mnohí ľudia prichádzajú za zázrakom. Svätý Páter Pio, ktorého 5. výročie smrti si 23. septembra pripomíname, často pomáha nevysvetliteľným spôsobom. Došlo tu k mnohým obráteniam, uzdraveniam, objaveniu povolania k zasvätenému životu a podobne.

A tak iní  prídu zo zvedavosti, lebo o tomto mieste veľa počuli. Mnohí si tu chodia vykonať dobrú svätú spoveď.

Z kresťanského hľadiska je stigmatizácia viditeľný, ale zároveň mystický jav. Pri skúmaní pravosti stigiem sa musí zistiť, či nie sú dielom zlého ducha. Napríklad aj svätý Páter Pio veľmi trpel od diabla.

Ale v jeho prípade pri obdarovaní znakmi Kristovho utrpenia vidieť jednoznačne Božiu vôľu a čin. Svätec sa nimi nechválil a dokonca sa ich snažil skrývať. Známe sú jeho povestné rukavičky s odstrihnutými končekmi prstov, tzv. „Piovky“.

Bol to obyčajný dedinský muž, veľmi skromný, ale tiež s ľudskými vlastnosťami. Boh chcel urobiť z tohto služobníka znamenie vykúpenia, ktoré prišlo skrze Ježiša Krista. Vyvolenie Bohom sa prejavovalo aj tým, že videl svojho anjela strážcu i Pannu Máriu. Nevedel pochopiť, že iní ich nevidia a neroprávajú sa s nimi.

Metanoia pomôže nájsť zmysel
Svätý Páter Pio sa veľmi asketicky stravoval. Lekári nevedeli pochopiť, odkiaľ jeho telo berie energiu. Žil najmä z duchovného pokrmu Eucharistie. Žiaľ, dnes duchovný život akoby strácal na atraktivite.

Naša doba je poznačená túžbou vlastniť matériu, nie duchovné hodnoty. Cez ukrižovaného Krista nám Boh hovorí, že to, čo pre nás podstúpil, je stále aktuálne. Chce s nami žiť. A žiada od nás obrátenie, premenu – metanoiu.

„Nechcem použiť slovo pokánie, ktoré sa často používa aj v litugii. Najmä preto, že za týmto slovom ľudia vidia iba pôst a nutnosť robiť skutky kajúcnosti. Veľakrát to síce robia, ale ich život sa nemení, zostáva v starých koľajách a tam je ten háčik. Prejde Popolcová streda, pôstne obdobie a je koniec.“

Potrebné je ale úplne niečo iné. Zmena životného štýlu, myslenia, úplné prijatie Krista. „Ježiš sa musí stať mojím životným vzorom, slovami mladých, mojou „Supestar“. Jeho podobizeň v izbe má byť pre mňa naozajstným životným vzorom, výzvou, príkladom.“

Ježiš bude niekto, kto ovplyvňuje správanie, skutky, celý život človeka navonok, ale aj v jeho vnútri. To bude pravé pokánie.

Vo vzťahu k svätému Pátrovi Piovi môžeme metanoiu chápať aj ako vyjadrenie pokory pred Bohom. Uvedomenie si osobných vlastností a limitov bolo vždy dôležitým akcentom v jeho živote.

Boh nemá problém odpustiť akýkoľvek úprimne oľutovaný hriech. Platí pravidlo: mať na zreteli, že sme milovaní Bohom, že on nás chce za každú cenu. Boh nakoniec dokáže využiť všetko na dobro človeka, ak s ním človek spolupracuje. To je posolstvo pre tých, ktorí hľadajú zmysel života.