Pontifikáty, ktoré menia dejiny Cirkvi i sveta

Žijeme skutočne v historickej dobe, lebo iba veľmi málo ľuďom bolo dopriate pre žiť niečo podobné. Hodnotiť pontifikáty oboch pápežov nám neprináleží a už vôbec nie ich porovnávať.

Ale krátke obzretie sa za tým, čo sme prežili počas pontifikátu emeritného pápeža Benedikta XVI. a čo žijeme v súčasnom Františkovom pontifikáte, je celkom namieste. Aspoň si pripomenieme niektoré cirkevné udalosti, ktoré aj pre pandémiu koronavírusu už tak trochu upadli do zabudnutia.

A pre štatistiku uvádzame, že pontifikát Benedikta XVI. trval 2 873 dní a 11. januára bol na dôchodku 2 874 dní.

Benedikt XVI. – veľký otec modernej Cirkvi

Benedikt XVI. bol na Petrovom stolci od 19. apríla 2005 do 28. februára 2013, keď odstúpil. V apríli bude mať 94 rokov a napriek tomu, že má zdravotné obmedzenia primerané veku, stále si uchováva svoj denný program.

Na začiatku ktoréhokoľvek pontifikátu si odborníci často kladú otázku, či to bude pontifikát prechodný alebo niečím nový. Podobnú otázku položila Benediktovi XVI. aj jedna novinárka: „Ste koniec starého alebo začiatok nového?“ A on odpovedal: „Oboje.“

Ak sa to na začiatku javilo ako jednoduchý prechodný pontifikát z dôvodu veku alebo iba ako naplnenie pontifikátu svätého Jána Pavla II., v skutočnosti Benedikt XVI. bol schopný otvoriť nové otázky a riešiť problémy nielen tie, ktoré už zdedil. V tom období urobil zásadný bod obratu v otázke pedofílie v Cirkvi, keď spustil také administratívne procesy, ktoré viedli k riešeniam.

Benedikt XVI., vlastným menom Joseph Ratzinger, je plachý muž s veľkou schopnosťou načúvať. Jeho pontifikát nebol poznačený nápadnými intervenciami, ale zameral sa na každodenný život Cirkvi prostredníctvom magistéria s cieľom priviesť ľudí späť k priateľstvu s Božím Synom.

Svojím nepredvídateľným vzdaním sa úradu, ktoré oznámil v latinčine, vytvoril inovatívny a moderný právny precedens v dejinách Cirkvi.

Benedikt XVI. mal vždy na srdci problémy starého Západu, medzi nimi diktatúry relativizmu s laicistickým fundamentalizmom, ktorý je radikálne nepriateľský voči akejkoľvek spoločenskej a kultúrnej relevantnosti náboženstva a často nerešpektuje právo na náboženskú slobodu, ktoré je základné a univerzálne právo ľudskej osoby.

Benedikt XVI. tiež podnikol dôležité kroky v ekumenických vzťahoch. V roku 2009 podpísal historickú apoštolskú konštitúciu Anglicanorum coetibus, ktorou umožnil prijať do Katolíckej cirkvi anglikánov, laikov i kňazov s rodinami, ktorí si zachovali osobitosti vlastné ich pôvodnej cirkvi.

Otvoril obdobie zmien v rímskej kúrii, začal nové cesty v liturgii a odhodlal sa na diskusiu s lefebvristami. V roku 2009 odvolal exkomunikáciu štyroch lefebvristických biskupov a začal s nimi dialóg o ich návrate do Katolíckej cirkvi, žiaľ, dodnes neuskutočnený.

Naliehavé problémy nie sú ako v živote, tak ani v pápežstve vždy prioritou. Napríklad otázka nájdenia odpovede na krízu viery sa zrodila ako priorita a prejavila sa ako naliehavosť. Kríza sexuálneho zneužívania prepukla ako naliehavý problém na konci pontifikátu Jána Pavla II. a za Benedikta XVI. sa stala prioritou.

Emeritný pápež zároveň patrí medzi špičku teológov a filozofov, má za sebou bohatstvo učenia, ktoré je potrebné ešte poriadne preštudovať a ktoré sa dotýka rôznych oblastí dogiem, viery a života veriacich.

Keďže patrí medzi najvýznamnejších teológov tejto doby, vstúpili s ním do pápežského magistéria všetky jeho teologické vízie, založené na mnohoročných výskumoch a štúdiách, čítaniach a porovnaniach. A okrem pontifikátu bol aj arcibiskupom, kardinálom, prefektom: všetko toto bohatstvo sa nestalo iba teologickou víziou, ale návrhom magistéria.

Preto môže byť považovaný za otca viery alebo učiteľa viery našej doby. Je to človek, ktorého ťažko možno vložiť do schém, do tesných škatúľ. Ukazuje, že je skutočne slobodným človekom, ktorý si je teologicky istý svojimi myšlienkami, a preto môže byť taký tvorivý, ako sa to ukázalo v spôsobe zrieknutia sa pontifikátu.

Svätý Otec František

Súčasný Petrov nástupca bol zvolený na pápežský stolec 13. marca 2013. Od začiatku je tento pápež, ktorý prišiel „skoro z konca sveta“, v mnohých ohľadoch iný.

Je prvým jezuitom, ktorý bol zvolený za hlavu Katolíckej cirkvi, a prvým pápežom, ktorý si vybral meno František, podľa svätca z Assisi.

Je rozdielny oproti svojim predchodcom napríklad aj v tom, že sa rozhodol bývať v Dome sv. Marty a nie vo vatikánskom Apoštolskom paláci, ktorý využíva ako miesto na prijímanie významných návštev a rôzne oficiality.

Snaží sa o čo najbežnejší spôsob života, v rámci Vatikánu chodí pešo. Čo sa týka cirkevnej náuky, tam vládne kontinuita s jeho predchodcami.

Ak by sme chceli krátko a stručne charakterizovať prebiehajúci pontifikát, mohli by sme použiť slová, ktoré pápež František často opakuje ako svoju programovú paradigmu: „Vychádzajúca Cirkev.“ Teda cirkevná inštitúcia ako realita schopná vystúpiť zo svojej autoreferenčnej povahy, pričom uprednostňuje ekonomicko-existenčné periférie planéty.

Chudobní, odstrkovaní, či – ako často vraví – skartovaní – tí všetci sú na prvom mieste jeho záujmu, tak ako o tom hovorí Kristus v evanjeliu. A my veriaci a členovia Božieho ľudu mu v tom máme pomáhať.