Postoj pápežov k médiám sa stáročiami menil
Ján Pavol II. mal s novinármi srdečný vzťah. Takto vyzeral jeho let na Kubu v januári 1998. Snímka: profimedia.sk
Kým v začiatkoch prvých masovokomunikačných prostriedkov sa ich najvyšší predstavitelia Cirkvi trochu báli, postupne sa s nimi spriatelili a dnes pápežove kontá na sociálnych sieťach sledujú milióny ľudí.
Dobrá a zlá tlač
S vynájdením kníhtlače sa v polovici 15. storočia čoskoro objavila aj cenzúra. Na získavanie ovečiek totiž knihy či noviny využívali i rôzne sekty, a tak už v roku 1479 pápež Sixtus IV. zaviedol cenzúru.
Lev X. dokonca v prvej polovici 16. storočia zašiel ešte ďalej – knihy bez schválenia cirkevnej autority prikázal páliť. Silu prvého média si počas ďalších stáročí pápeži i Cirkev čoraz viac uvedomovali. Rovnako aj to, že proti „zlej tlači“ nestačí bojovať len zákazmi.
S prvým pápežským dokumentom o komunikačných prostriedkoch prišiel pápež Gregor XVI. v roku 1832 encyklikou Mirari vos. Hovoril v nej o negatívnych javoch slobody tlače.
V tom čase sa už do Vatikánu pomaly dostávalo nové médium – fotografia. Práve Gregor XVI. bol prvým pápežom zvečneným v roku 1845 na fotografii, avšak snímka sa stratila, a tak prvenstvo patrí jeho nástupcovi Piovi IX.
Za jeho pontifikátu vznikol v roku 1861 denník Svätej stolice L’Osservatore Romano, ktorý dodnes okrem taliančiny vychádza v ďalších siedmich jazykoch, avšak v menšej periodicite. Informoval o úspechoch Cirkvi, vyvracal nepravdy, ktorým Cirkev aj pápež čelili, či poúčal o spravodlivosti.
Pia IX. tak právom možno označiť za otca katolíckej tlače. S denníkom a rovnako i s ďalším pápežom Levom XIII. sa menil aj mediálny postoj Cirkvi. V encyklike Etsi nos z roku 1882 podporuje zriadenie tlačových kancelárií. Učí o slobode publikovania a pripomína jej význam v záujme spoločného dobra.
Umierajúceho pápeža videl celý svet
S pápežom Piom X. naberá začiatkom 20. storočia na sile ďalšie médium – film. Mediálnych pracovníkov povzbudzoval k dôležitej zásade: láske.
Prvým pápežom, ktorého bolo počuť, bol Pius XI. V roku 1931 sa v latinčine svetu ozval z novovzniknutej vatikánskej rádiostanice. Od roku 1948 rozhlas vysielal až v devätnástich jazykoch.
Jeho nasledovník – pápež Pius XII. sa zapísal do mediálnej histórie viackrát a k médiám sa vyjadroval najviac z dovtedajších pápežov. Najprv v roku 1954 oslovil svojím pápežským dokumentom I rapidi progressi priamo biskupov, kde hovoril o potrebe formovania správneho vedomia kresťanských povinností veriacich v oblasti televízie.
V encyklike Miranda prorsus z roku 1957 zdôrazňoval prípravu poslucháčov a divákov, aby nielen chápali spôsob komunikácie médií, ale aj kriticky premýšľali nad ich obsahom a nedali sa uniesť ich mocou.
Pravidelne sa tiež prihováral svetu cez rádio-televízne posolstvá a v roku 1948 vytvoril predchodcu Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky.
Deň pred smrťou sa v novinách dočítal falošnú správu o tom, že už zomrel, a keď si ho na druhý deň 9. októbra 1958 Pán skutočne povolal, fotografia umierajúceho pápeža, ktorú novinárom predal jeho osobný lekár, obletela celý svet a spôsobila rozruch. Odvtedy je zakázané fotografovať pápeža v posledných minútach života.
Všetky oči na pápežovi
Od nástupu pápeža Jána XXIII. bola už Cirkev v centre mediálnej pozornosti. Keď v roku 1962 otvoril Druhý vatikánsky koncil, bolo to prvýkrát, čo svetové médiá sledovali takúto veľkolepú cirkevnú udalosť. Médiám neunikol ani Pavol VI. V roku 1963 talianska televízia zaznamenala jeho prvé televízne posolstvo.
„Pavol VI. otvoril éru apoštolských ciest a odvážneho dialógu Cirkvi s občianskou spoločnosťou, v duchu jeho programovej encykliky z roku 1964,“ pripomína Jozef Bartkovjak, SJ, vedúci slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu, s ktorým sme sa pozreli na vzťahy posledných pápežov s médiami.
Prvej ceste Pavla VI. do Svätej zeme v roku 1964 venoval časopis Paris Match dve celé čísla a táto udalosť nemala dovtedy vo svete tlače obdobu. „Kľúčová pastorálna inštrukcia Communio e progressio v roku 1971 konkretizovala Druhý vatikánsky koncil pre oblasť médií. V druhej polovici pontifikátu ho však sekulárne médiá tvrdo nálepkovali za morálne postoje,“ dopĺňa Jozef Bartkovjak, SJ.
Hoci Ján Pavol I. nesedel na pápežskom stolci dlho, „ako literát a pastoračne založený duchovný pastier s charizmou neformálnej komunikácie, niečo ako dnes pápež František, mal mimoriadne predpoklady na širšie využitie médií“.
Po ňom na Petrov stolec zasadol Ján Pavol II., mediálna celebrita. „V ére televízie a satelitov uplatnil svoju komunikačnú silu aj tým, že docenil profesionalitu novinárov a mal s nimi srdečný vzťah, napríklad pri apoštolských cestách. Voči sekulárnym médiám bol asertívny, nebál sa byť terčom škatuľkovania.
Dával jasne najavo, že mu záleží na dušiach i tých, ktorí boli proti nemu. Bol si vedomý toho, že aj cez médiá formuje mladú generáciu a pripravuje spoločenské zmeny,“ hodnotí mediálne pôsobenie prvého slovanského pápeža dlhoročný člen Vatikánskeho rozhlasu.
Vatikán v digitálnej ére
Benedikt XVI. sa podľa Jozefa Bartkovjaka prejavil voči médiám ako človek intelektuálneho dialógu, avšak tie ho viackrát nemilo prekvapili negatívnym portrétovaním a vytŕhaním výrokov z kontextu.
Na druhej strane otvoril Vatikán širokému spektru ľudí prostredníctvom sociálnych sietí. Začal používať Youtube kanál, Facebook a občasne aj Twitter. Najviac však využíval silu a hodnotu slova trilógiou Ježiš Nazaretský.
Pápež František v tomto trende pokračuje a okrem pravidelných tvítov pridal aj konto na Instagrame, ktoré sleduje viac ako 8 miliónov používateľov. „V záujme zbavovania Cirkvi autoreferenciality vstupuje do sekulárnych a nezávislých médií.
Jeho mediálne rozhovory sú novým spôsobom prístupného vyučovania tých istých podstatných obsahov viery, ktoré paralelne formuluje aj v encyklikách. Vo veľkej miere hovorí spontánne a vystavuje sa tým riziku, ale získava na autenticite. Jeho mediálne výroky boli viackrát dezinterpretované, no neskôr vyjasnené.
Médiá oceňujú jeho priamosť spojenú so skromnosťou, úderný štýl a živé gestá, ako aj dialogický prístup. Cirkevné médiá pápež František využíva najmä na komunikáciu v posvätných veciach, napríklad ranné homílie,“ zakončuje súhrn posledných pápežov a ich vzťah k médiám Jozef Bartkovjak, SJ, z Vatikánskeho rozhlasu.
Médiá nám neškodia. Ubližujeme si sami ich nesprávnym používaním
Masovokomunikačné prostriedky boli a sú v čase pandémie pre mnoho ľudí zväčša jediným zdrojom informácií a socializácie. Najmä v časoch zákazu vychádzania či stretávania sa s príbuznými. Ich úlohu, pomoc i negatívne javy či význam tohtoročného posolstva Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov načrtol vedúci Katedry žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku PAVEL IZRAEL (41).
Zmenila sa úloha médií v porovnaní s predošlým necovidovým obdobím?
Nemyslím, že sa nejako významne zmenila úloha médií, pretože vo všeobecnosti majú funkciu informovať, vzdelávať, zabávať. V čase pandémie sa zrejme zintenzívnila potreba mať dostatok informácií o aktuálnej situácii. Viac sa očakávalo, že budú informovať presne a včas.
Na druhej strane si myslím, že vzhľadom na to, že ľudia mali obmedzené kontakty a prístup ku kultúre a zábave, trávili viac času doma izolovaní, tak ich hlavným spoločníkom boli médiá.
Preto možno narástla aj potreba zábavy a ľudia viac vyhľadávali oddychový obsah. Určite sme mali pridané programy, ktoré vyplývali z nových potrieb – vzdelávací obsah pre deti, ktoré nemohli chodiť do škôl, mimoriadne spravodajské bloky, viac náboženského obsahu pre veriacich, ktorí boli odstrihnutí od bohoslužieb – či už od kresťanských médií, ale aj verejnoprávneho vysielateľa, ktorému to vyplýva zo zákona.
V čom boli ľuďom nablízku a naopak – v čom im možno uškodili?
Ich blízkosť ľuďom spočíva v tom, že boli primárnym zdrojom informácií o pandémii, a tak sa od nich očakávala presnosť, kvalita informácií, a tým sa na ne ľudia vedeli spoľahnúť.
Naopak, vnímam v rozhovoroch s mnohými ľuďmi, že keďže boli plné negatívnych správ, pociťovali, že médiá vytvárajú strach v spoločnosti, lebo často informovali o úmrtiach a nebezpečenstvách spojených s pandémiou. Napriek tomu, že nepríjemných správ bolo dosť, s takýmto postojom sa úplne nestotožňujem.
Nevidím jediný dôvod, prečo by médiá úmyselne šírili strach. Keby nebolo médií, ľudia sa nemajú odkiaľ dozvedieť aktuálnu situáciu – či sa zhoršuje alebo zlepšuje. V princípe môžu médiá škodiť napríklad zverejnením nepravdivých alebo skresľujúcich informácií.
Poškodiť si môžeme však hlavne sami. Tým, že ich budeme používať nezodpovedne, nesprávnym spôsobom a stanú sa pre nás jediným kontaktom s realitou okolo nás.
Ako ich teda filtrovať, aby sme boli v obraze, ale zase neboli príliš napätí z negatívnych správ?
Informácie treba filtrovať, ale nie je to len o tom, že sa chcem vyhnúť napätiu zapríčinenému nepríjemnými správami, ale aj akým informáciám sa vystavím. Je to o selekcii.
Treba si vyberať dôveryhodné zdroje – tradičné, etablované médiá s jasnou redakčnou štruktúrou, s minimálnym rizikom manipulácie, ktoré sa správajú zodpovedne, lebo ide o ich renomé. Rovnako je na strane používateľa – diváka, poslucháča, čitateľa, ktorý sa môže slobodne rozhodnúť, aké a do akej miery bude prijímať obsahy médií.
Či už to budú veci, ktoré sa budú týkať len pandémie, alebo to budú len negatívne správy, alebo sa porozhliada aj po iných druhoch mediálnych výstupov, aby vyvážil tú negativitu.
Témou tohtoročného pápežovho posolstva k Svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov sú slová „Poď a uvidíš!“ (Jn 1, 46) s podtitulom Komunikovať stretávaním sa s ľuďmi takými, akí sú, a tam, kde sú. Čo by si z nej mali zobrať (nielen) kresťanskí mediálni pracovníci?
Výrok z evanjelia vo mne evokuje pozvanie médií pre svoje publikum, aby prostredníctvom nich nazreli do niečoho, čo môže byť pre ľudí obohacujúce a nové.
Ak hovoríme o kresťanských médiách, môže to byť pohľad do bohatstva viery a života Cirkvi aj v tomto pandemickom čase – poďte a uvidíte, čo dobré vám chceme ukázať a ponúknuť.
Podtitul zase nabáda médiá, a to bez rozdielu – či sú kresťanské, komerčné alebo verejnoprávne, aby napríklad vyšli zo svojej bubliny, ktorá pozostáva z rovnakých respondentov, s ktorými sa robia rozhovory, o ktorých sa píše.
Z bubliny starých, ošúchaných tém a ísť za inými príbehmi, novými ľuďmi tam, kde sú – v rozličných sférach života a rôznych životných situáciách.
Súvisiace články
Radosť sa nediktuje, ale pestuje
Pravú radosť dáva Božie vyvolenie
