Potrebujeme viac takýchto Hutyrov

Lazarista Ján Hutyra (12. februára 1912 – 20. februára 1978) vyznával heslo, že „musíme iných šokovať svojou dobrotou“. O tom, v akých podobách ho realizoval vo vlastnom živote, prednášalo 8. apríla desať odborníkov v rámci vedeckej konferencie Osobnosť pátra Jána Hutyru CM, ktorá sa konala v priestoroch Kňazského seminára svätého Gorazda v Nitre. 
Mária Bilá 30.04.2019
Potrebujeme viac takýchto Hutyrov

Páter Hutyra (vľavo) odchádzal z tohto sveta pokojný, vyrovnaný a usmievavý, čo dosvedčujú aj fotografie z jeho posledných chvíľ života. Snímka: archív CM

Otec bez hraníc, duchovný otec tisícich dcér či slovenský Vincent de Paul – aj takto bol počas konferencie nazvaný Ján Hutyra CM. Kňaza z Misijnej spoločnosti svätého Vincenta predstavili v cca dvadsaťminútových príspevkoch (polovica zaznela v doobedňajšom, polovica v poobedňajšom bloku) desiati prednášajúci. 

Vďaka za poklad, ktorý sme v ňom dostali
Nitriansky biskup Viliam Judák sa zameral na „osobnosť Jána Hutyru v kontexte náboženského a spoločenského života Slovenska v 20. storočí“, Ľuboslav Hromják z Teologického inštitútu KU v Spišskom Podhradí predstavil „rodinné prostredie a štúdiá Jána Hutyru“.

Róbert Letz z Katedry histórie Pedagogickej fakulty UK prednášal o vzťahu Jána Hutyru k akademickej mládeži, Martin Bošanský pôsobiaci v Diecéznom archíve Nitra prezentoval „pohľad Jána Hutyru na aktuálne dianie v spoločnosti“.

Rektor Kostola svätej Alžbety v Banskej Bystrici Pavol Noga CM uzavrel doobedňajší blok prednášok príspevkom „Ján Hutyra a sociálna otázka“. 

Peter Jašek z Ústavu pamäti národa odprednášal príspevok (pod ktorým bol podpísaný aj jeho kolega Pavol Pytlík) „Ján Hutyra vo vyšetrovacej väzbe a pred súdom“.

Tomáš Gerboc SVD predstavil „proces s Jánom Hutyrom a spol. v kontexte procesov s inými rehoľníkmi“, Anton Adam z Kňazského seminára v Badíne poodhalil spiritualitu Jána Hutyru.

„Pôsobenie Jána Hutyru a jeho význam v rámci Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul“ priblížil Tomáš Brezáni CM z Misijného domu Bijacovce, o pôsobení a význame Jána Hutyru na ženskú vetvu spoločnosti – Spoločnosť dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul mala prednášku Marianna Bucková DKL z tejto rehole. 

Hoci počas života veľa trpel, nestratil zmysel pre humor. Viacerí spomínajúci to počas konferencie dosvedčili vtipnými príhodami, ktoré s pátrom Hyturom zažili. Snímka: archív CM 

Gro poslucháčov tvoril najmä klérus, predovšetkým členovia duchovnej vincentínskej rodiny. Oživením podujatia bola aj prítomnosť rodinných príslušníkov Jána Hutyru (napríklad neter Alžbeta) a iných pamätníkov (študenti, ktorým sa venoval, kňazi a sestry, ktorí zažili jeho pôsobenie atď.). Tí boli ochotní podeliť sa v rámci diskusných blokov o svoje spomienky na tohto pátra. 

„Potrebujeme viac takýchto Hutyrov,“ zhodnotil na konci svojho príspevku Róbert Letz, ktorý zároveň prítomných vyzval „kráčať v jeho stopách, ale nie v jeho tieni.“ 

„Nech nás výnimočnosť pátra Hutyru napĺňa vďakou za poklad, ktorý sme dostali v jeho osobe,“ zhrnul v rámci svojej prednášky Pavol Noga. 

Povzbudzoval, rozveseľoval
Kto bol vlastne tento inšpirujúci rehoľný kňaz? 

Na začiatku svojej životnej púte prvorodený syn jablonovského richtára Pavla a jeho ženy Kataríny. „Otec bol veľmi vážený a múdry sedliak s ráznou povahou a vodcovskými schopnosťami,“ priblížil Ľuboslav Hromják. „Matka mala veľmi jemnú, tichú, nenápadnú povahu a bola veľmi zbožná.“ Zdá sa, že v Jánovi sa stretlo niečo z oboch. 

Ľuboslav Hromják poslucháčom priblížil aj to, že keď sa matka dozvedela, že jej syn chce vstúpiť do kňazského stavu, celá rodina sa vybrala na levočskú Mariánsku horu modliť sa zaňho. Po úspešnej maturite s vyznamenaním sa „celé letné prázdniny službou vo farnosti zodpovedne pripravoval na kňazské povolanie; pravidelne hrával na organe, nezabúdal na modlitbu“.

"Žil ich problémami a pomáhal im ich riešiť.  Zaujímal sa o ich sociálne a materiálne pomery, radil pri výbere životných partnerov." Róbert Letz

Do seminára v Spišskej Kapitule nastúpil 8. septembra 1931, v druhom ročníku sa však pre zdravotné problémy ocitol v levočskej nemocnici na pľúcnom oddelení, kde sa prvýkrát stretol s dcérami kresťanskej lásky.

Ako sa ukázalo, pre mladíka, u ktorého sa tesne pred ochorením prejavila kríza povolania, bolo toto stretnutie kľúčové – v roku 1933 požiadal o uvoľnenie zo seminára, aby mohol vstúpiť do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta. Bolo mu to umožnené.

V roku 1936 tak prijal diakonskú a kňazskú vysviacku ako lazarista a po primičnej svätej omši v rodnej dedine odišiel na svoje prvé pôsobisko, ktorým bol bratislavský katolícky internát Svoradov. Ten bol podľa Róberta Letza „duchovným a kultúrnym centrom akademickej mládeže“.

Historik pripomenul, že „Ján Hutyra sa usiloval o osobný prístup ku každému študentovi. Žil ich problémami a pomáhal im ich riešiť. Povzbudzoval, rozveseľoval. Zaujímal sa o ich sociálne a materiálne pomery, radil pri výbere životných partnerov“. 

Boj proti dvom režimom
V roku 1942 sa Ján Hutyra stal vicevizitátorom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta a direktorom spoločnosti DKL na Slovensku. Vtedy sa aj odsťahoval do Ladiec, kde v roku 1945 zažil tzv. „ladčiansku tragédiu“ – po tom, čo partizáni zabili dvoch Nemcov, odvetou mala byť smrť dvadsiatich mužov z dediny.

Viacerí prednášajúci uviedli, že páter Hutyra spolu so sestrami ponúkali svoje životy za výmenu väznených; nebolo im však vyhovené. Ján Hutyra dokonca zavraždených pochovával. 

Ján Hutyra pochoval obete ladčianskej tragédie, ktorá bola odvetou za zabitie dvoch Nemcov. Snímka: archív CM 

Viacerí tiež ocenili, že počas vojny dôrazne vyzýval sestry, aby neutekali zo svojich postov, a tak boli vincentky aj počas vojny dostupné pre každého, kto potreboval ich pomoc.

Po vojne, keď sa začali meniť pomery, Ján Hutyra sa radikálne postavil proti nastupujúcemu režimu a odmietal s ním robiť kompromisy. Ako však uviedol Martin Bošanský, „boj proti komunizmu sa, prirodzene, nemal viesť politickými prostriedkami, keďže režim využíval politické konanie ako zádrapku, ale podobne ako za predchádzajúceho zriadenia dôrazne vyzýval sestry, aby sa nedali vyprovokovať k žiadnej politickej aktivite. Skôr mali pracovať tak, aby bolo zrejmé, že sú na svojich postoch nenahraditeľné“. 

Šokoval štát
Odveta za jeho postoje nenechala na seba dlho čakať. V roku 1947 bol prvýkrát zatknutý, vyšetrovaný, mučený. Podľa informácii na stránke vincentínov bol trápený „policajnými obuškami, bičom, lámaním prstov, zauškovaním, pľuvancami, pichaním ihiel pod nechty a pod.“

V roku 1948 bol síce prepustený na slobodu a hospitalizovaný v nemocnici, ale v roku 1950 bol priamo z nej internovaný do tábora v Podolínci, neskôr do sústreďovacieho tábora v Belušských Slatinách, odkiaľ však v roku 1951 ušiel a schovávajúc sa tajne riadil vincentínsku spoločnosť.

„Otec Hutyra sa držal zásady, že spoločnosť musí žiť – aj keď v ilegálnych podmienkach, keď jej znemožňujú legálne pôsobenie,“ uviedla Marianna Bucková. 

"Štát sa rozhodol zošokovať rehoľníkov násilným zásahom. Myslím, že rehoľníci zošokovali štát tým, že ho vydržali, pretrvali, zostali verní svojmu odkazu a pokračovali ďalej." Tomáš Gerboc 

„Veľmi ďakujem Pánu Bohu za to, že som sa narodila v hutyrovskej rodine. Bolo to niečo úžasné. Zvlášť, keď sa ukrýval, všetkých nás povzbudzoval, denne sme mali svätú omšu, ešte v latinčine. Vždy nás vedel všetkých tak povzbudiť, že sme sa doslova spoliehali na Božiu vôľu,“ zhodnotila pátrova neter Alžbeta. 

V roku 1958 bol však znova zatknutý a odsúdený na 10 rokov väzenia. Prepustený bol v roku 1965 z dôvodu udelenia amnestie. 

„Zvykne sa hovoriť, že bol prepustený na slobodu. Myslím, že túto slobodu by som dal do úvodzoviek, pretože fakticky pre politických väzňov komunistického režimu sloboda neexistovala. Dôkazom je aj osud pátra Hutyru, ktorý bol hneď po prepustení sledovaný príslušníkmi ŠtB,“ pripomenul Peter Jašík. 

„Cieľom týchto rokov bolo šokovať. Šokovať slovenský katolicizmus, šokovať Cirkev. Štát sa rozhodol zošokovať rehoľníkov násilným zásahom. Myslím, že rehoľníci zošokovali štát tým, že ho vydržali, pretrvali, zostali verní svojmu odkazu a pokračovali ďalej,“ zhodnotil Tomáš Gerboc.

Zem ho nechcela 
V roku 1969 získal štátny súhlas k pastorácii; opäť sa venoval vysokoškolákom aj formácii mladých sestier. Nie však dlho.

„Keď mu v januári 1974 zobrali štátny súhlas na pôsobenie v Mendrike, musel svoju činnosť medzi sestrami definitívne ukončiť. To sa ho veľmi bolestne dotklo; odvtedy sa stal Božím bezdomovcom. Nepomohlo to ani jeho podlomenému zdraviu a čoraz viac začal chradnúť,“ priblížil Tomáš Brezáni.

Záber z pohrebu Jána Hutyru. Snímka: archív CM 

Svoju životnú púť dokončil v roku 1978 v brnenskej nemocnici. Mal 66 rokov a za sebou 41 rokov kňazskej služby. Svedectvá a fotografie, ktoré ho zachytávajú na smrteľnej posteli, dokazujú, že odchádzal pokojný, vyrovnaný, usmievavý. 

„Pri pohrebe Jána Hutyru došlo k malej nehode. Pre zle vykopanú jamu truhla nedosadla rovno na dno hrobu, ale zostala mierne naklonená doľava. Symbolicky, akoby ho zem nechcela prijať uvedomujúc si, že jej nepatrí. A naozaj; Hutyra bol vždy viac človekom nebeským ako pozemským,“ zhrnul Martin Bošanský. 
 

Aj toto zaznelo o Jánovi Hutyrovi

„Nepublikoval vo veľkom, nebol organizovaný vo veľkých dielach, ale v tichosti a skromnosti stál za mnohými takýmito dielami. Treba si všimnúť jeho úctu a porozumenie k ostatným ľuďom, pretože bol presvedčený, že láska a úcta sú prvými princípmi v dialógu. Ukazoval, že úctivosť nás naučí aj správnemu spôsobu, ako predkladať pravdu.“ 
Viliam Judák 

„Spiritualita otca Hutyru vychádzala nielen z vernosti osobného zasvätenia duchu charizmy svätého Vincenta, ale mala hlboký základ v personalistickom akceptovaní pravdy človeka stvoreného na Boží obraz, ktorý je v takej miere individuálnym stvorením, že je nevyhnutne potrebné k nemu pristupovať ako k jedinečnému originálu. Z tohto dôvodu bol otec Hutyra v svojich postojoch uvážlivý, a predsa rozhodný. Milujúci, a zároveň náročný. Pokorný v svojich slabostiach, a veľkodušný v trpezlivosti so slabosťami iných.“ 
Anton Adam

„Ján Hutyra bol veľkou osobnosťou svojej doby. V každej spoločenskej realite, s ktorou sa za svojho života stretol, upozorňoval na to, čo sa prieči Božiemu zákonu a škodlivé dôsledky týchto javov sa snažil sanovať v duchu evanjelia.“                                                                                                                          Martin Bošanský 

„Bol to človek plný zriekania sa, a predsa bohatý na mnohé poklady srdca. Dokázal v sebe spojiť pevnosť s jemnosťou a rozhodnosťou. Mal ducha s odvahou leva, ale nebeské včely vložili medzi jeho pery plást medu. Život v Božej ilegalite ho naučil nemať strach.“
Tomáš Brezáni

„Sprevádzal túto komunitu v najťažších úsekoch jej dejín. Bol skutočným duchovným otcom tisícich dcér. Svojou veľkou láskou, prezieravosťou, vernosťou a hrdinskou obetavosťou dokázal udržať jednotu, posilňovať sestry až k stupňu hrdinskej odvahy.“  
Marianna Bucková