Považujú ho za patróna prvého kostola na slovenskom území

V životopisných udalostiach sv. Emeráma sa nachádza viacero nejasností. S istotou nevieme, kedy a kde sa presne narodil, či bol alebo nebol biskupom, nepoznáme presný dôvod jeho smrti ani to, či bol ozaj patrónom prvého kostola na našom území. Nečudo, žil totiž pred viac ako 1 300 rokmi. V liturgickom kalendári si na neho spomíname 22. septembra. 

Pochádzal z Francúzska, skončil v Nemecku

Narodil sa do šľachtickej rodiny a na svet prišiel niekedy v prvej polovici 7. storočia. Bolo to v západnej časti Franskej ríše, pravdepodobne v meste Poitiers. Stal sa kňazom a niektoré zdroje uvádzajú, že i biskupom vo svojom rodnom meste, avšak na zozname biskupov mesta Poitiers chýba, preto s určitosťou nevieme, či ním aj skutočne bol.

V rodisku dlho nezostal. Odišiel na misie – najprv túžil ísť šíriť evanjelium do Panónie, pre nepokoje ho však cesty zaviedli do Bavorska. Pôsobil v Regensburgu, kam ho údajne pozval vtedajší vojvoda Teodo I. Tamojších pohanov privádzal k viere a čoskoro sa vďaka nemu obrátilo na vieru veľké množstvo ľudí. 

Do Ríma už nedošiel

Asi po troch rokoch misionárskej činnosti sa vybral do Ríma – chcel putovať k hrobu apoštolov sv. Petra a sv. Pavla i poradiť sa s pápežom. Po pár dňoch cesty však svoju životnú púť krutým spôsobom skončil. Chytili ho a mučili vojvodovi ľudia a na následky krutého zaobchádzania zomrel. 

Podľa legendy mal bavorský vojvoda dcéru Otu, ktorá sa zblížila s mladým šľachticom Sigebaldom, o čom vojvoda nechcel ani počuť. Radili sa preto s Emerámom, ktorý im odporučil utiecť do Talianska. Kým by sa nahnevaný otec upokojil a prijal ich späť, zatiaľ by sa ich ujal práve Emerám.

Útek (podľa niektorých zdrojov Otin únos) sa však nakoniec nepodaril a nešťastná dievčina (aby zachránila pred smrťou svojho milého) označila za vinníka biskupa, pretože si myslela, že je už ďaleko a nič sa mu nestane. Jej rozzúrený brat Lambert spolu s ďalšími vojakmi ho však dobehli pri dedine Kleinhelfendorf neďaleko Mníchova.

Tam ho vraj priviazali na rebrík (preto sa aj zobrazuje s rebríkom), a kým sa on zbožne modlil, vojaci mu odrezávali nohy, ruky, uši aj nos, vypichli mu oči a napokon mu vytrhli i jazyk. Kňazi, ktorí Emeráma sprevádzali, videli po odchode vojakov, že ešte žije, naložili jeho telo na voz a chceli ho odviezť do dediny Ascheim; na následky mučenia však 22. septembra 652 skonal a na tom mieste ho i pochovali. 

Neprešlo veľa času a pravda vyplávala na povrch. Vojvoda sa dozvedel o Emerámovej nevine a jeho mŕtve telo dal preniesť do Kostola sv. Juraja v Regensburgu, na miesto neskoršieho kláštorného kostola, kde je uložené dodnes. Čoskoro ho začali uctievať ako svätca. Na jeho počesť dali postaviť okolo roku 739 benediktínsky kláštor a tiež chrám na mieste jeho umučenia. 

Poznajú ho aj v Nitre

Hoci sa do Panónie, kam sa pôvodne Emerám vybral, nikdy za života nedostal, predsa je spätý aj s naším územím. Je totiž patrónom nitrianskej katedrály, kde sa nachádzajú jeho relikvie, a za svojho ochrancu si ho vybral aj nitriansky katedrálny spevokol Emerám, ktorý svojím repertoárom spieva Bohu i ľuďom už viac ako 30 rokov. 

Viaceré zdroje ho považujú za patróna prvého kresťanského kostola na našom území i v celej stredovýchodnej Európe. Ten dal postaviť nitrianske knieža Pribina v Nitre (archeológom sa ešte nepodarilo zistiť jeho presnú lokalizáciu, pravdepodobne by to malo byť niekde na území dnešného hradu) okolo roku 830 a posvätil ho salzburský arcibiskup Adalrám. 

A prečo ho zasvätili práve svätému Emerámovi? Pribinova kresťanská manželka Adelaida pochádzala z Bavorska, bola členkou rodu Wilhelmovcov z Regensburgu, kde mal svätec veľkú úctu a popularitu. Hoci bol Pribina pohan, na želanie svojej manželky dal kostol vystavať, aby slúžil jej i pocestným kresťanom.