Praha nedovolí návrat Nepoškvrnenej

„... šiesta féria slávnosti oslobodenia, zatiaľ ešte neuplynula oktáva. V diaľke ešte hrmia delá, nie je ich počuť, len noviny o tom prinášajú správy a úskokom od tanca smrti sa pripravuje na ponurom, pamätnom rínku zmena tváre zeme. (...) Nevieme, čo chceli nebesá a čo chcela temnota. Padla rana. Jej príčiny a následky sú len čiastočne známe, väčšia časť je prikrytá hmlou, ktorá sa azda raz rozptýli v plameni histórie. Skutočnosťou je, že spolu so stĺpom bol vyrúbaný aj obraz Kráľovnej neba. Bola to jej poprava“ (Jaroslav Durych, Lidové listy, roč. I., č. 248, 3. novembra 1922).

Tridsaťročná vojna
V posledný októbrový týždeň pred 370 rokmi sa skončila jedna z tragických kapitol európskej histórie, tridsaťročná vojna.

Začala sa v roku 1618, keď predstavitelia protestantských stavov v povstaní motivovanom nielen nábožensky, ale ako tomu býva aj bojom o pozície, vplyv a majetok, vytiahli na Pražský hrad, aby zhodili habsburských miestodržiteľov.

A urobili tak doslovne. Jaroslav Bořita z Martinic a Vilém Slavata z Chlumu a Košumberka spolu s pisárom Filipom Fabriciom, iba zázrakom prežili pád z takmer 17-metrovej výšky, z okna kancelárie Pražského hradu.

Neprežili ale pokojné časy. Konflikt, ktorý postupne zachvátil väčšinu Európy, sa zmenil na jeden z najkrutejších náboženských bojov, ktorý sprevádzali morové epidémie a hladomor.

Vestfálsky mier, podpísaný 24. októbra 1648 v Münsteri, síce vojnu oficiálne ukončil, v Prahe sa však ešte stále bojovalo.

Staré a Nové Mesto vzdorovali od polovice leta švédskej armáde, ktorá vďaka zrade 26. júla obsadila takmer bez boja Malú Stranu, Hradčany a Pražský hrad, zajala mnohých šľachticov, ktorí v tých dňoch oslavovali cisársku svadbu, vykradla umelecké zbierky, paláce i meštianske domy a korisť odviezla do Švédska.

Oddiely pod velením generála Hansa Christoffa Königsmarcka sa okrem toho zmocnili aj zbraní, ktoré následne použili k ostreľovaniu pravého brehu Vltavy. Túto korisť tvorilo 132 diel všetkých kalibrov a proti nim mohli Pražania postaviť iba jediné delo.

Na konci júla pritiahli pod staromestské a novomestské hradby ďalšie švédske posily, 5 000 mužov maršala Wittenberga a na začiatku októbra sa k nim pripojil aj falcgróf Karol X. Gustáv so svojou armádou.

Proti riadnemu vojsku stálo mesto, v ktorom síce nechýbalo niekoľko skúsených dôstojníkov, ale vojakov a zbraní malo poskromne.

Dodržaný sľub Pražanov
Na obrane mesta sa podieľali mešťania a remeselníci, rýchlo sa vyrábali improvizované zbrane a na kachliach sa sušil strelný prach.

Do historickej pamäti sa zapísal jezuitský kňaz páter Jiří Plachý z Klementínskeho kolégia, ktorý spoločne s niekoľkými stovkami študentov a dobrovoľníkov bránil Karlov most a Staromestskú mostnú vežu.

Práve na týchto barikádach mal spoločne s obrancami mesta zložiť sľub: Ak Panna Mária pomôže obrániť Prahu, postaví jej pomník uprostred Staromestského námestia. Medzi sľubujúcimi bol aj pražský starosta Mikuláš Turek.

Po bojoch, ktoré trvali viac ako tri mesiace, 3. novembra švédske vojsko odtiahlo, rokovania o realizácii mierovej zmluvy sa ale natiahli až do začiatku nasledujúceho roka.

Pražania dodržali svoj sľub a poslali žiadosť o postavenie mariánskeho stĺpa cisárovi Ferdinandovi III., ktorý ju schválil a stavbu podporil. Na čelo prípravného výboru sa postavil majiteľ rezačskej dielne Dionisius Miseroni, známy z krásnej Škrétovej rodinnej podobizne.

Súsošie bolo vytvorené v priebehu piatich mesiacov, od konca apríla do septembra 1650 a slávnostne posvätené bolo o dva roky neskôr, 13. júla 1652 za prítomnosti cisára.

Bol to barbarský čin
Niet pochýb o tom, že išlo o vrcholné dielo českého ranobarokového sochárstva. V dva a pol metra vysokej postave Panny Márie sochár Jan Jiří Bendl spojil ľúbeznú tvár skoro antických rysov s barokovým kontrastom a so zopätými rukami, v ktorých doznievala vertikála stĺpa.

Mária zobrazená ako Nepoškvrnená stála na drakovi, symbolizujúcom dávneho nepriateľa ľudstva. Pri päte stĺpa v rohoch soklov boli umiestnené štyri súsošia anjelov, bojujúcich s démonmi vojny, moru, chudoby a herézy.

Celkom zreteľne symbolizujú oslavu konca tridsaťročnej vojny, ktorá rozsievala smrť nielen mečom. V mnohých oblastiach zdecimovala európske obyvateľstvo až o tretinu. Vo výklenku v dolnej etáži sochy našiel svoje miesto gotický tabuľový obraz Panny Márie Ryneckej, pred ktorým sa Pražania schádzali na modlitbu v dobe obliehania.

Zatiaľ čo príbeh spojený s postavením mariánskeho stĺpa nesie hrdinské rysy, jeho likvidácia vo svojom nezakrytom barbarstve kladie historické otázky a vedie k zamysleniu sa nad pojmom slobody.

Dňa 3. novembra 1918, iba šesť dní po vyhlásení samostatného Československa, bol stĺp strhnutý. Nebol to prejav ľudového hnutia, vedeného nenávisťou k habsburskej monarchii a tiež k štátnemu katolicizmu.

Akcia bola vopred pripravená vedením Československej socialistickej strany a Československej sociálno-demokratickej strany robotníckej. Bola načasovaná na deň, keď sa na Bielej hore konal tábor ľudu pripomínajúci bielohorskú bitku.

Po uplynutí premlčacej doby sa k zbúraniu stĺpa priznal pražský bohém a opilec Franta Sauer Kysela. Približuje, ako sa v to ráno vybral za veliteľom žižkovských požiarnikov, aby mu odovzdal od jeho súkmeňovcov z vedenia socialistickej strany Václava Klofáče a Karla Kramáře rozkaz zbúrať mariánsky stĺp.

Požiarnici pristavili k stĺpu auto s rebríkom a Sauer ho osobne omotal povrazom. Keď dav z Bielej hory začal prichádzať na Staromestské námestie, sociálny demokrat Josef Stivín, ktorý bol na čele sprievodu, začal kričať: „Len ho strhni dole!“

Potýčky medzi Sauerovými pomocníkmi a odporcami búrania stĺpa síce privolali žandárov, padnutiu stĺpa už ale nezabránili. Našťastie sa podarilo zastaviť obrazoborecké besnenie, pri ktorom sa niektorí z prizerajúcich vybrali na Karlov most s úmyslom ničiť ďalšie sochy.

K zbúraniu stĺpa na Staromestskom námestí prišlo paradoxne v deň výročia odchodu švédskeho vojska, presne 270 rokov po úspechu obrancov Prahy, ktorých mariánsky pamätník pripomínal.

Obnova stĺpa
Hlasy o obnove stĺpa sa ozvali čoskoro po tejto nešťastnej udalosti, ale zdá sa, že príchod exilových politikov na čele s prezidentom Masarykom ich umlčal. Sám Masaryk vraj označil sochu za „politickú potupu“ a prejavil súhlas s jej odstránením.

Svetlé zajtrajšky slobody a nezávislosti, ktoré si sľubovala 1. republika, nemali dlhé trvanie. Dejiny 20. storočia poznamenali totality, na ktorých nástupe sa podieľali podobné ilúzie slobody a sebaurčenia, ktoré zvrhli „Kráľovnú neba“, ako to pripomína úvodný Durychov prorocky vyznievajúci text.

Aj preto by sa pojem „politická vôľa“, ktorým sa oháňajú odporcovia obnovenia stĺpa, mal používať opatrne. Niektoré „politické vôle“ nedávnych desaťročí totiž za sebou zanechali milióny mŕtvych alebo inak zmarených životov.

Zanedlho po páde komunistického režimu sa myšlienka návratu mariánskeho stĺpa na Staromestské námestie v Prahe opäť objavila. v roku 1990 vznikla Spoločnosť na obnovu mariánskeho stĺpa, na pražský magistrát prichádzali petície s tisíckami podpisov za jeho obnovenie, ale aj chudobnejšie petície, no zatiaľ vždy vypočuté, proti nemu.

Socha Nepoškvrnenej Panny Márie opäť vzbudzuje emócie, ikonografia a historické udalosti sa „upravujú“ až po úplné prekrútenie pôvodného úmyslu. Napríklad podľa evanjelickej spoločnosti Veritas, ktorá systematicky vystupuje proti jeho obnove, predstavoval tento monument dokonca „oslavu víťazstva krutého násilia nad slobodným vývojom v českých zemiach...“ (petícia z roku 2001, čl. 4).

Pri polemikách sa stĺp opakovane prirovnáva k mariánskemu stĺpu v Mníchove z roku 1638, o ktorom sa tvrdí, že pripomínal víťazstvo cisárskych vojsk na Bielej hore, aj keď aj v tomto prípade ide o votívny stĺp, ktorý postavil vojvoda Maximilián I. z vďačnosti za ochranu mesta pred zničením pri okupovaní Švédmi.

Nehovoriac o tom, že podľa dobových prameňov mal sochár vychádzať z viedenského stĺpa – bol rovnako postavený ako poďakovanie za záchranu mesta pred Švédmi – ako o tom neprehliadnuteľne svedčí tak kompozícia monumentu, ako aj typológia mariánskej sochy (originál viedenského stĺpa dnes stojí vo Wernsteine, keďže Am Hof vo Viedni bol nahradený bronzovou kópiou).

Rovnako aj ahistorická argumentácia vykresľuje stĺp ako nezlučiteľný s pomníkom Jana Husa, ktorý ale, naopak, reflektoval pozíciu mariánskej sochy a bol dokončený v roku 1915, teda tri roky pred jej strhnutím.

Predsudky zaťažujú myseľ
Poslední arcibiskupi Prahy myšlienku obnovy stĺpa podporili, no neuchyľovali sa k bojovným a až arogantným tónom jeho odporcov.

„Rozumieme tomu tak, že stĺp je nielen symbolom nášho návratu k slušnosti a tradíciám kresťanskej Európy,“ napísal kardinál Tomášek, ktorý v schopnosti priznať historický omyl a chybu videl aj nádej, „že opäť neupadneme do područia či tupého násilia a biedy z Východu alebo konzumného ateizmu zo Západu.“

Kardinál Vlk 3. novembra 2003 vysvetlil repliku postavy Panny Márie a pri tej príležitosti hovoril o nutnosti „odbúravať predsudky, ktoré zaťažujú mentalitu mnohých ľudí“. Kardinál Duka sa osobným listom obrátil na sesterské cirkvi v Českej republike s prosbou a apelom na veľkorysosť a nielen to, práve v duchu veľkorysosti a úcty k histórii, vrátil pozlátený kalich späť na priečelie Týnskeho chrámu.

Aktivisti za obnovu stĺpa dúfali, že sa mariánska socha vráti na svoje miesto v deň 100. výročia jeho strhnutia. Ľudové zbierky a dary umožnili sochárovi Petrovi Váňovi a jeho spolupracovníkom dokončiť kópiu spodnej etáže stĺpa, šesťmetrový driek je už niekoľko rokov pripravený v záhrade sestier sv. Karola Boromejského pod Petřínem a kópia sochy Panny Márie stojí už od roku 2003 pri Týnskom chráme.

Napriek tomu, že minulý rok sa zdalo, že obnove nič nestojí v ceste a po splnení všetkých podmienok mestského zastupiteľstva bolo vydané stavebné povolenie, objavila sa na poslednú chvíľu petícia, na základe ktorej zastupiteľstvo hlavného mesta v septembri 2017 opäť zmietlo prípad zo stola.

Podľa Spoločnosti pre obnovu mariánskeho stĺpa proti 25 tisícom podpisov zozbieraných od roku 2010 na podporu návratu pamätníka, stačilo 1 048, aby sa všetko úsilie opäť ocitlo na mŕtvom bode.

Potvrdzuje sa tak smutná skutočnosť, že na návrat Nepoškvrnenej Kráľovnej a anjelov bojujúcich s démonmi a na preklenutie historických animozít česká spoločnosť ešte nedozrela.