Prameň, z ktorého prúdi všetka sila

Prvým ovocím Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý zvolal pápež Ján XXIII., bola liturgická reforma, formulovaná koncilovou konštitúciou Sacrosanctum concilium (1963). Stanovila hlavné princípy liturgickej reformy.

Pápežovo aggiornamento, teda aktualizácia, zdnešnenie, sa dotklo aj liturgie - na prvý pohľad išlo o jej „zjednodušenie“.

Avšak konštitúcia znamenala hlbokú reformu a obnovu, vychádzajúcu z poznania, že liturgia je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (SC 10).

Tejto reforme predchádzalo dlhoročné reformné úsilie tzv. liturgického hnutia, ktorého cieľom bola obnova liturgie tak, aby bola pre veriacich zrozumiteľnejšia, hlbšia a aktívnejšia.

AKTÍVNA ÚČASŤ VERIACICH

Aktualizácia liturgie pre modernú dobu spočívala predovšetkým v odpovedi na túžbu koncilu, aby kresťanský ľud mal plnú, aktívnu a spoločnú účasť na jej slávení.

Reforma zároveň vychádzala z nového poznania starokresťanskej liturgie, ktoré priniesol moderný výskum. Snahou reformy preto bolo odstránenie neskorších historických nánosov a návrat k liturgii raného kresťanstva.

Takže ak chceme hovoriť o zjednodušení liturgie svätej omše v kontexte spomenutých zásad reformy, môžeme povedať, že ide hlavne o pozvanie k aktívnej účasti Božieho ľudu na jej slávení modlitbami, spevmi a odpoveďami.

KŇAZ TVÁROU K ĽUDU

Nové liturgické predpisy umožnili, aby kňaz počas slávenia stál čelom k ľudu, čím sa zdôraznila jeho úloha predsedajúceho uprostred spoločenstva. Táto zmena vychádza z teologického chápania Cirkvi a zhromaždenia veriacich.

Eucharistia je totiž slávením celej Cirkvi, nie iba obeta, ktorú vykonáva kňaz. On je tiež súčasťou spoločenstva, ktoré sa modlí a prináša obetu Bohu.

Liturgia je zároveň dialóg medzi Bohom a jeho ľudom, nie je to len súkromná modlitba kňaza.

Preto ranokresťanská prax slávenia Eucharistie tvárou k ľudu, ktorá sa do súčasného slávenia vrátila, má viesť k aktívnej a dynamickejšej účasti všetkých prítomných za predsedníctva kňaza. Veriaci tak môžu jasnejšie vidieť, počuť a chápať liturgické gestá.

V neposlednom rade treba spomenúť, že centrom celého slávenia je oltár, okolo ktorého sa zhromažďuje spoločenstvo veriacich na Pánovu hostinu. Tam sa spája nebo so zemou, tam prichádza Kristus do sviatostných spôsobov.