Pravda sa poznáva v pokoji

„Pravda je jediná vec, ktorej nikto nechce veriť.“ Ide o reálny kontrast, o ktorom hovoril nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, írsky dramatik a spisovateľ George Bernard Shaw (1856 – 1950).

Túto kontradikciu čiastočne objasňuje takzvaná psychológia klamlivých informácií.

Psychológovia pri skúmaní javu poukázali na efekt pretrvávajúceho vplyvu.

Mnohí si vôbec neuvedomujú, že vyslovená nedostatočne overená, ba až klamlivá informácia nielen poškodí dotknutú osobu, ale zásadne ovyplyvňuje aj iných ľudí a ich vzťah k nej. Dokonca aj potom, keď došlo k náprave informácie.

 

Mechanizmus kontroly faktov


Len malé percento z nás pri spracovaní informácie využíva opravný mechanizmus označovaný ako fact checking, teda kontrolu faktov.

Proces, prostredníctvom ktorého sa snažíme overiť faktickosť novoty s cieľom vysvetliť jej vecnú správnosť a pravdivosť.

Pán Ježiš jasne povedal Židom: „Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Jn 8, 32).

Ostať v jeho slove znamená v kontinuite pravdy nezavádzať, nedomýšľať a nepodsúvať polopravdy či tendenčné tvrdenia.

Okrem toho využívanie fact checkingu signalizuje našu vlastnú mediálnu gramotnosť. Niekedy ani nedočítame správu a už máme vytvorený úsudok.

Nedáme ani príležitosť, aby prebehli prirodzené fázy myslenia. Myslenie totiž začína vyhodnotením pojmu, ďalej vytvorením súdu, čiže dvoch premís (predpokladov), až po vyvodenie záveru.

Práve vo fáze premís prebieha hlbšia analýza. Akoby sme však o to nestáli. Úsudok si dokážeme vytvoriť okamžite. Veď o tom bola reportáž vo večerných správach a ešte aj suseda rozprávala, že vraj počula.

Lenže pravda býva často oveľa zložitejšia, ako sa na prvý pohľad zdá. Niektorí výskumníci poukazujú na fakt, že k takémuto jednoduchému správaniu dochádza aj v dôsledku nášho nestáleho postoja k pravde.

Akoby nám na nej nezáležalo. Kolínsky pomocný biskup Ansgar Puff hovorí o symptóme doby - tvrdosti srdca ľudí namiešaného z prosperity a egoizmu. A to nám pred pravdou zatvára oči.

Možno by čiastočne pomohlo využívanie takzvaného efektu trenia. Keď by sme dokázali šíriteľa neoverených faktov konfrontovať otázkou: „Ako si môžeš byť istý, že to bolo presne tak ako hovoríš alebo sa písalo?“

Je pravdepodobné, že miera podsúvania a prenosu klamlivých informácií a poloprávd by sa výrazne znížila.

 

Pravda nie je hlučná


Problém je však oveľa hlbší. Lev Nikolajevič Tolstoj (1828 – 1910) zdôrazňoval: „Pravda musí dozrieť v samote.“

O tú sa však človek žijúci v hmotnej prosperite akosi neusiluje. Pravda teda nedozrieva v ruchu médií, sociálnych sietí a prázdnych debát.

Tým, že nebudeme reagovať či nepridáme znalecké kývanie hlavy, dáme šíriteľovi „top“ informácií šancu na stíšenie.

Možno aj preto, aby sám poznal negatívny dosah vlastných slov. Rovnako posúdil opodstatnenosť vyslovenia tvrdení a „podporných dát“, dosvedčujúcich pravosť predkladanej zvesti.

Človek často pracuje s informáciami, akoby stál na jednom brehu rieky. Na druhej strane toku je iný človek, o ktorom podáva správu.

No nedovidí na jeho mimiku, gestá a už vôbec nevidí do jeho vnútra. Otázka je, prečo sa rozhodol zostať na druhej strane rieky, mlčať a nebrániť ho.

Najčastejšie ide o osobné rozhodnutie, keď mizantropia v ľudskom správaní nahrádza filantropiu (ľudomilnosť), ktorú Stvoriteľ uplatňuje voči nám.

Mark Twain (1835 – 1910) sa satiricky pozrel na „overené“ informácie: „Na svete sú tri druhy správ. Pravdivé, pravdepodobné a nepravdivé. Pravdivé sú výsledky športových zápasov, pravdepodobné sú predpovede počasia a nepravdivé všetky ostatné.“ 

A čo my? Veríme jedinej skutočnej Pravde, ktorou je Boh sám, a hľadáme ju v tichu a samote apoň niekoľko minút denne?