Pre ostatných je opát ako starší brat

Pôsobíte v Česku, vaše korene však siahajú na Slovensko.

Áno, som rodák z obce Jasenica, ktorá sa nachádza asi osem kilometrov od Považskej Bystrice.

Tam sa rodilo aj vaše duchovné povolanie?

Do našej dediny jazdilo počas komunizmu za farára Antona Dubovického veľa rehoľníkov. Za pomoci mnohých ľudí postavil chatu, kde sa mohli schádzať. Prichádzali aj premonštráti. Tento rád tak poznám už od svojich ôsmich či desiatich rokov. Ale hneď som nechcel byť premonštrátom (úsmev).

V roku 1987 som nastúpil do bratislavského seminára. Tam som bol tri roky za Nitriansku diecézu. Vtedajší nitriansky biskup Ján Pásztor bol u nás farárom, takže sme mali medzi sebou kontakty.

Daniel Peter Janáček, OPraem (1969), je od vysvätenia spätý s Pražskou arcidiecézou a v roku 2018 sa stal 71. strahovským opátom. Snímka: Martina Houdek

Ako ste sa teda ocitli u premonštrátov v Prahe?

Moje povolanie k životu v reholi vyrástlo v seminári skrze spoločenstvo spolubratov. Vnímanie spoločenstva a toho, že je človeku samému na fare smutno, ma zrejme priviedlo k myšlienke vstúpiť do rehole. Oslovovalo ma aj spoločné slávenie liturgie, čo je tiež jeden z aspektov premonštrátskeho rádu.

Na konci tretieho ročníka sa mi podarilo dostať do Prahy. V roku 1990 bola totiž na Strahove prvá slávnosť svätého Norberta po páde totality. Išli sme na ňu asi ôsmi alebo deviati bohoslovci seminárnym minibusom.

Na Strahove nás zobrali do tretieho rádu a vtedajší opát Michael nám ponúkol, že ak by sme chceli, môžeme sa prihlásiť k nim do kláštora. Čím viac som o tom uvažoval a modlil sa, tak tým to bolo jasnejšie.

Vstúpili ste u premonštrátov do noviciátu?

Do seminára som šiel hneď po maturite, takže som bol veľmi mladý a musel by som čakať na vysvätenie. Rok v noviciáte ako rok duchovného života sa mi preto hodil. A už som potom u premonštrátov ostal.

Vtedy sa nejako špeciálne nevnímalo to, že som prešiel do Česka, pretože vtedy to bola ešte jedna krajina – Československo. Zaujímavé to bolo jedine v prechode z diecézneho do rehoľného života.

Štúdium ste už nemuseli znova absolvovať?

Nie. Z Bratislavy som po roku noviciátu prešiel do Prahy, kde som štúdium dokončil. Potom som nejaký čas študoval v Passau.

Ako kňaz som pomáhal v Novej Říši, bol som farárom v Střešoviciach, potom vo farnosti Praha-Řepy a neskôr mi k tomu pribudli aj Úhonice, čo je teraz naša rehoľná farnosť. No a v júni 2018 ma spolubratia zo strahovskej kanónie zvolili za opáta.

Čo je vlastne úlohou opáta?

Podľa latinského názvu abbas je otec. Táto funkcia môže mať rôzne chápanie. Napríklad v benediktínskom vnímaní je otec ten, ktorý vedie celé spoločenstvo. My premonštráti máme regulu svätého Augustína, v ktorej je dôraz položený na spoločenstvo. Opát je tak akoby starším bratom pre ostatných.

Rozdiel medzi benediktínskym a premonštrátskym opátom je v tom, že kým mnísi vidia v opátovi otca a skrze neho Božiu vôľu, tak premonštráti a tí, ktorí majú Augustínovu regulu, vidia Božiu vôľu v spoločenstve. Opát sa má radovať, že môže bratom slúžiť, a nie sa tešiť, že im môže vládnuť.

Aké formálne právomoci sú s touto funkciou spojené?

Sme rád prelátov a opát je jurisdikčne ordinárom – to, čo biskup robí pre diecézu, to robí opát pre svoje spoločenstvo. Okrem duchovného rozmeru, ktorý je základom, má na starosti tiež všetky materiálne záležitosti a správu statkov, ktoré sú mu zverené. 

Na Strahove sme kráľovskou kanóniou, pretože sme boli zriadení kráľom. Strahovský opát bol v minulosti tiež kráľovským almužníkom, čomu by sa dnes povedalo riaditeľ charity.

Opátom ste už štyri roky. Čo ste sa o tejto službe za ten čas naučili?

Máte úlohu, ktorá nie je vôbec jednoduchá. Musí vám ísť nielen o nejaký dobrý vzťah, ale hlavne o záujem rozvíjať spoločenstvo. O to sa človek snaží – dať sa do služby. Neberiem to tak, čo mi to prinieslo, ale skôr, čo to odo mňa žiada.

Môj život sa rapídne zmenil, pretože keď človek chce dať službu na prvé miesto, niektoré veci musia ustúpiť do úzadia. Z čoho sa teším, je to, že mám okolo seba ľudí, od ktorých cítim podporu a s ktorými sme schopní vytvárať spoločenstvo. 

Prečo je vytváranie spoločenstva pre premonštrátov také dôležité?

Chceme ľuďom priniesť niečo z vnútornej sily, ktorú zo spoločenstva dostávame. Spoločenstvo by malo byť Božie. Samozrejme, má chyby, hriechy, je deficitné. No predsa len v ňom pôsobí Boh a z tej Božej lásky chcú premonštráti dať niečo okolitému svetu. To je náš základný smer.

Hovorí sa aj, že spoločenstvo premonštrátov je eucharistické. Kam siaha vznik uctievania Eucharistie v Ráde premonštrátov?

Zakladateľ rádu svätý Norbert sa narodil do doby 11. storočia. Vtedy prišla reforma kňazstva. Európa bola totiž taká pokresťančená, že Cirkev sa zliala s verejným svetom v jeden odliatok. Prepojenie bolo také silné, že vládcovia si z Cirkvi robili svoju slúžku.

V Cluny sa preto zrodila reforma kléru, ktorá mala zasvätených priviesť späť k životu prvotnej Cirkvi. Aby žili vo vzájomnom spoločenstve počúvaním Božieho slova a lámaním chleba – Eucharistie. Cirkev totiž žije z Eucharistie – je to najväčší dar, ktorý máme.

Preto je aj naše premonštrátske spoločenstvo eucharistické. A aj preto, lebo svätý Norbert bol veľkým uskutočňovateľom spomínanej reformy. Zasadzoval sa o rozvíjanie eucharistickej úcty, keď sa napríklad usiloval o denné slávenie Eucharistie, čo nebolo v tej dobe bežné.

Takisto dbal o čistotu oltára, čo sa dnes môže vnímať ako snaha o krásu liturgie.

Ako sa premonštráti snažia nasledovať svojho zakladateľa dnes?

Určite v celom kontexte eucharistickej úcty. Aj Druhý vatikánsky koncil nás učí, že liturgia je záležitosťou Cirkvi. Eucharistia je Boží dar, no zároveň i my do nej niečo prinášame. Chlieb, víno, ale aj my ako zhromaždenie sme darom.

Preto by premonštrát nemal nikdy sláviť Eucharistiu sám, lebo ju prežívame v spoločenstve. U nás slávime konventnú svätú omšu, na ktorej dávame participovať aj ľuďom, pretože chceme byť otvoreným spoločenstvom. A Eucharistiu chceme sláviť trocha slávnostnejšie.

To znamená urobiť si na ňu čas, lebo je to centrum nášho života. Spája sa s tým i praktická čistota. Svätá omša by sa mala sláviť so vznešenou jednoduchosťou. To je tá krása. Ľudia majú v práci dress code, ale do kostola prídu v džínsoch.

Lebo si povedia, že chcú byť tým, kým sú. Keď sa však v nedeľu oblečú na svätú omšu do pekných šiat, ukazujú dôstojnosť i čistotu. A to nielen šiat, ale predovšetkým srdca.

Ako si máme budovať vzťah k eucharistickému Kristovi?

Eucharistia je založená na priateľstve. Ona túži po druhom človeku. Svätý Augustín sa dokázal dojať pri Eucharistii, a to aj vtedy, keď sa na ňu ešte len pripravoval. Hovoril: „Neskoro som si ťa zamiloval, láska.“ Tá láska, to je Boh v Eucharistii. Láska je vzťah a pri Eucharistii ide o bezúčelový vzťah.

Kedy navštívite svojich rodičov? Keď chcete od nich peniaze, alebo keď vás k tomu núti vzťah a láska k nim? Toto je to, čo sa musíme učiť. Vzťah sa vyvíja, je to proces. Môžem do kostola chodiť zo zvyku, prípadne ma tam rodičia ťahajú.

No môžem dorásť na človeka, ktorý tam chce ísť, lebo je mu tam dobre; lebo verí, že je tam s tým, kto je základ jeho života. Mňa tiež hnevalo, keď som ako dieťa chodil hrávať hokej do Považskej Bystrice, ale v nedeľu v čase svätej omše som tam nemohol ísť, lebo mama povedala, že ma tam nepustí.

Neskôr som však bol rád, že ma nepustila. Bola múdrejšia. Aj ja som potom pochopil, že je potrebné budovať si vzťah s Kristom. Prijímanie Eucharistie by sa malo odrážať aj na našom živote. Akým spôsobom? Sväté prijímanie ma môže zmeniť, naplniť svetlom, radosťou, vďačnosťou.

Ale musím ísť na svätú omšu ako pútnik, ktorý potrebuje posilu na ceste. Keď ju dostanem, som naplnený radosťou, šťastím a zmenou, že Boh chce moju slobodu. V tom zmysle, že mi dáva slobodu, že sa môžem vo svojom živote rovno postaviť a nielen hrbiť.

V sile Božieho pokrmu môžem napríklad povedať tomu, s ktorým som sa hádal, že je to môj brat alebo sestra. Keď idem na svätú omšu a prijmem Eucharistiu, mal by som odchádzať vždy o niečo iný, o niečo zmenený. Tá zmena by mala byť odrazom úprimného prijatia Krista.