Pred sto rokmi sa chodilo do školy najmä v zime

Trieda na vyučovanie sa nachádzala vo veľkej izbe. Jej základným vybavením boli lavice, tabuľa a učiteľská katedra. Často tam bolo malé harmónium, pomocou ktorého sa deti učili spievať.

Ak bola za miestnosťou malá komôrka, slúžila na uloženie školských pomôcok. Teplo v triede zabezpečovala pec, do ktorej sa obvykle zakurovalo v zadnej, kuchynskej časti pitvora. Druhá menšia izba v dome slúžila ako byt učiteľa.

V 19. storočí boli v dedinách na Slovensku väčšinou len jednotriedne školy, ktoré mali jednoduché vybavenie. Lavice, ktoré sa tiahli po celej šírke miestnosti, pozbíjali muži z dosák priamo na mieste; iba od stien bol voľný priestor, aby sa žiaci dostali do lavíc.

V jednej lavici sedelo 14 až 16 žiakov. Najmenší žiaci sedeli v prvých laviciach, najstarší v posledných. Známky z prospechu sa nedávali, zlé výsledky v učení sa trestali písomnými úlohami a zlé správanie telesným trestom.

Učiteľ mal totiž právo žiakov fyzicky trestať. Bežný bol úder lieskovicou či trstenicou po prstoch. Vtedy musel previnilec stiahnuť všetky prsty do štipky a učiteľ ho po nich silno udrel, čo bolo veľmi bolestivé.

Častým trestom bolo kľačanie v kúte, zatvorenie v učebni cez obedňajšiu prestávku alebo po vyučovaní, no najťažším trestom bolo palicovanie na prvej lavici, na ktorú si musel žiak ľahnúť a strpieť niekoľko úderov na zadok.

V akom veku do akej školy
„Zákon hovorí, že každé dieťa od septembra toho roku, v ktorom 6. rok dosiahlo, do toho roku, v ktorom 12. rok dožije, do každodennej školy, od 12. do 15. roku zase do opakovacej školy povinné je chodiť. Remeselnícki učni nielen do 15. roku sú školopovinní, ale vždy dotiaľ, kým sa učia“ – citát je z Knihy obecných predstavených zo začiatku 20. storočia.

Školský rok trval len osem mesiacov, deti sa učili najmä v zime; aj sa zaužívalo slovné spojenie „kto koľko zím chodil do školy“. Školský rok sa začal až koncom októbra, keď boli  vykopané zemiaky a pozbieraná všetka úroda. A na jar dal učiteľ voľno najmä starším žiakom, ktorí pomáhali rodičom pri poľnohospodárskych prácach.

V období na konci 19. a začiatkom 20. storočia bolo školstvo poznačené silnou maďarizáciou. Malé deti sa museli učiť maďarský jazyk aj na úkor materinského.

Zo spomienok pamätníka
Ak bolo možné, školy mali dve triedy. Spolu sa učili žiaci prvého ročníka, ktorí mali slovenský šlabikár, a žiaci druhého ročníka s maďarským šlabikárom. Žiaci čítali nahlas slová, na ktoré učiteľ ukázal veľkou drevenou palicou.

Takmer dvojmetrová palica slúžila v škole aj na iný účel – učiteľ ňou mohol udrieť nepozorného žiaka i vo vzdialenej lavici. Aj písať sa deti učili spoločne - učiteľ napísal písmená na tabuľu kriedou a deti písali na malé bridlicové tabuľky s dreveným rámikom. Písali kamienkom grifľom, napísané písmo bolo biele a bolo ho možné zotrieť handričkou.

Väčší žiaci z tretieho a zo štvrtého ročníka mali slovenské a maďarské čítanky. V treťom ročníku sa začali učiť stoličný zemepis aj pomocou mapy. Vo štvrtom ročníku sa učili zemepis Uhorska v reči slovenskej a v piatom ten istý, ale v maďarčine.

Zemepis bol zostavený podľa žúp a tých bolo v tom čase 64. O každej stolici sa učilo osobitne a žiaci odpovedali pri mape a paličkou museli ukazovať, kde sa ktorá župa nachádza. Žiaci museli povedať, aké historické udalosti sa v nej udiali, čo sa tam urodí a čo sa vyrába.

V piatom a šiestom ročníku pribudol prírodopis, dejepis, silozpyt – fyzika a občianska náuka. Spievať, recitovať a modliť sa museli po maďarsky.  V posledných ročníkoch pribudlo kreslenie. Doučovalo sa vo štvrtok dopoludnia, keď bol voľný feriálny deň, ale účasť bola dobrovoľná.

Praktické vedomosti pre život
Okrem základných predmetov sa žiaci učili praktickým činnostiam. Dievčatá sa venovali rôznym ručným prácam. Žiačka musela vedieť prišiť gombík, obšiť gombíkovú dierku, zašiť a zaplátať diery na oblečení.

Dievčatá sa učili vyšívať, háčkovať, pliesť a chlapci získavali základy včelárstva a ovocinárstva. Tí, ktorí mali hlbší záujem o tieto zručnosti, chodili učiteľovi pomáhať do školskej záhrady a včelína.

Ľudia mali učiteľa v úcte
Učitelia mali v minulosti významné postavenie v dedinskom spoločenstve. Po richtárovi a farárovi patrili k najváženejším  obyvateľom obce. Ľudia ich mali v úcte, vážili si ich prácu, najmä to, že sa starali o vzdelávanie nielen detí v školskom veku, ale často sa venovali aj starším ľuďom, ktorí nemohli z rôznych príčin absolvovať riadnu školskú dochádzku, no základné školské znalosti potrebovali na uplatnenie v práci.

Vďaka tomu, že učitelia v minulosti pravidelne písali školské knihy, kde zaznamenávali všetky dôležité skutočnosti, sa dnes môžeme dozvedieť mnoho zaujímavostí z vtedajšieho života. V minulosti bol plat učiteľa dohodnutý zmluvou, tzv. Vokátorom.

Odmena pozostávala z peňažnej sumy, určeného množstva naturálií – z dreva, obilia, zo zemiakov, a z ďalších vedľajších príjmov, na ktoré mal učiteľ nárok. Išlo najmä o zisk z pečenia vianočných oblátok a o naturálie vyzbierané po domoch na sviatok sv. Blažeja a sv. Gregora.

K povinnostiam rechtora patrilo aj vykonávanie kantorských povinností, ako bolo hranie na organe pri bohoslužbách v kostole.

Na záver boli skúšky
Každý školský rok sa skončil skúškou - exámenom. Skúšky sa konali v kostole alebo v škole za účasti celého predstavenstva obce, štátnych úradov, cirkvi a, samozrejme, rodičov.

Žiakov skúšal učiteľ zo stanovených predmetov; a členovia rady, tzv. predstavenstvo, dávali im otázky z mravouky a zo znalosti prostredia, kde deti žili. Po skončení skúšok bola krátka porada, na ktorej komisia vyhodnotila vedomosti chlapcov a dievčat.

aktiež bol vyhodnotený učiteľ a jeho výsledok vo vzdelávaní žiakov. Najšikovnejšie deti dostali za usilovnosť odmenu, obyčajne náboženskú knižku.