Prenasledovali ho nacisti i komunisti

Josef Beran sa narodil 29. decembra 1888 v Plzni ako prvorodený zo siedmich detí. Jeho rodina patrila vzdelaním a povolaním k meštianskemu stavu, ale mzda učiteľa v provinčnom meste Rakúsko-Uhorska nemohla pre takú početnú rodinu stačiť, takže často zažívala existenčné problémy.

„Otec sa snažil privyrobiť si dávaním lekcií hudby a hraním na oslavách. Ruku k dielu však musel priložiť i najstarší syn. Azda z týchto osobných skúseností pramení výrazný Beranov rys – skromnosť, nenáročnosť a hlboké sociálne cítenie,“ konštatuje pre Katolícke noviny Stanislava Vodičková, redaktorka v českom Ústave pre štúdium totalitných režimov a autorka životopisu kardinála Berana.

Učiteľ ho odporučil na štúdiá v Ríme

V priebehu dospievania túžil byť vojakom ako jeho spolužiaci. Bol však malej postavy, a tak musel na predstavy o vojenskej službe vzápätí rezignovať. Po maturite Josef Beran zvažoval svoje schopnosti a záujmy, rozmýšľal nad štúdiom medicíny, túžil liečiť ľudské neduhy, ale o svojej voľbe mal stále pochybnosti.
„Zlom priniesol rozhovor s profesorom náboženstva, ktorý ho učil na gymnáziu. Jeho uvažovaniu dal nový smer. V Beranovi totiž videl všetky charakterové vlastnosti nato, aby sa stal kňazom. Pre jeho intelektuálne potreby ho zároveň odporučil na štúdiá v Ríme,“ približuje Stanislava Vodičková.

Dodáva, že Josef Beran už skôr uvažoval o kňazskom povolaní, ale pripadalo mu také vzácne a vznešené, že sa ho necítil hoden. „Až povzbudenie učiteľa mu dodalo odvahy. A razom boli všetky pochybnosti preč. Doma oznámil svoje rozhodnutie a v septembri 1907 odišiel na formáciu do Ríma.“

Vojna mu zobrala mnohých bohoslovcov

Za kňaza bol vysvätený 10. júna 1911, štúdium teológie zavŕšil o rok neskôr získaním doktorátu. V tomto odbore bol v roku 1932 vymenovaný za profesora. O rok neskôr sa stal rektorom Arcibiskupského seminára v Prahe. Na tejto pozícii ho zastihlo predvojnové obdobie, ktorého vývoj poznačil aj dianie v seminári. V ňom žili pohromade Česi i českí Nemci.

Po anšluse Rakúska v marci 1938 českí Nemci oslavovali, zatiaľ čo v českom prostredí bol tento akt vnímaný ako hrozba možnej iredenty. „Vtedy po Veľkej noci sa vrátili sudetonemeckí študenti z pohraničia do seminára. Devätnásť študentov z najvyššieho ročníka demonštratívne podpísalo vstup do Sudetonemeckej strany, ktorá úzko spolupracovala s nacistami v susednom Nemecku. Pápež Pius XI. odmietol vysviacku týchto študentov. Až po ich odchode zo strany a písomnom ospravedlnení za pochybenie umožnil ich vysvätenie,“ opisuje Stanislava Vodičková napätú atmosféru v pražskom seminári.

Táto udalosť vzťahy medzi študentmi oboch národností vyhrotila natoľko, že ich súžitie pod jednou strechou bolo prakticky nemožné. V septembri 1938 však prišla Mníchovská dohoda a do seminára sa po prázdninách vrátili už iba Česi. „Českí Nemci získali ríšske občianstvo a po rozpútaní vojny museli narukovať do nemeckej armády. Zo všetkých piatich ročníkov z Prahy a Litomeřic prežil vojnu iba jeden študent, ktorý bol chromý a k Stalingradu nenarukoval,“ približuje Stanislava Vodičková smutnú históriu bohoslovcov pražského seminára, ktorý ako rektor viedol Josef Beran.

Ten sa staral o zverených študentov a v ťažkom období prídelového systému sa im snažil zaistiť jedlo, teplo a bezpečie. No rady bohoslovcov sa v priebehu následnej vojny aj tak výrazne preriedili. „Študenti síce nenarukovali do Wehrmachtu, pretože Česi boli podľa Hitlera nespoľahliví, museli ísť však na nútené práce do ríše, kde časť z nich zahynula,“ poznamenáva Stanislava Vodičková.

Nepohodlný pre nacistov

Po atentáte na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha nacisti Josefa Berana uväznili a internovali do koncentračného tábora. Aké mali na to dôvody? „Bolo ich hneď niekoľko. Na čiernu listinu sa dostal už v dobe pred mníchovským diktátom pre česko-nemecké nepokoje v arcibiskupskom seminári. Patril tiež ku katolíckej inteligencii a študoval v Ríme. Už tieto dôvody stačili, aby bol niekoľkokrát predvolaný na gestapo na výsluch, kde sa mu vyhrážali zatknutím,“ vysvetľuje autorka životopisu kardinála Berana.

Pre nacistov bola podľa jej slov poslednou kvapkou svätá omša, ktorú Josef Beran slúžil za bývalých československých dôstojníkov, ktorí zomreli v koncentračnom tábore. „Na sväté omše chodili agenti z radov bývalých českých Nemcov, ktorí rozumeli česky a gestapu podávali hlásenia o náladách medzi obyvateľstvom. Po atentáte na Heydricha začalo druhé stanné právo a gestapo zatýkalo všetky podozrivé ,živly‘. Vo väzniciach skončil v tejto dobe celý rad nepohodlných kňazov a rehoľníkov. Vo svojej väzenskej karte mal rektor Beran ako dôvod uvalenia väzby uvedený predpoklad, že by sa stretával s pre ríšu nepriateľskými českými šovinistickými kruhmi.“

Pastoráciu vykonával aj v koncentráku

Uväznený bol vo väznici na Pankráci, potom v Terezíne a neskôr ho internovali do koncentračného tábora Dachau. Na Pankráci sa v tej dobe popravovalo. V priebehu mesiaca zomrelo na popraviskách len v protektoráte približne 5-tisíc českých vlastencov, mužov i žien. „Aj rektor Beran predpokladal, že bude popravený, čakala ho však iná cesta. Cez väznicu gestapa v Malej pevnosti Terezín sa dostal do koncentračného tábora Dachau. Podľa spomienok pamätníkov na každom z týchto miest viedol tajnú pastoráciu, dodával ostatným odvahu a vôľu k životu. Kňazov viedol k tomu, aby nestratili svoju identitu a nerozplynuli sa v mori beznádeje,“ približuje Stanislava Vodičková.

Dodáva, že v tomto duchu na Josefa Berana spomínali nielen českí väzni, ale i kňazi iných národností. V Dachau sa totiž zišlo 2 750 nepohodlných duchovných z celej okupovanej Európy. Viac ako polovica z nich tam, žiaľ, zomrela. Namále mal aj Josef Beran, ktorý v koncentračnom tábore prežil týfus. „Po uzdravení zložil sľub, že ktokoľvek ho požiada o pomoc, pokiaľ to bude v jeho silách a v súlade s jeho svedomím, vyhovie mu. Tento svoj náročný sľub dodržiaval po zvyšok života,“ pripomína autorka jeho životopisu.

Boj s novým režimom

Po vojne bol v roku 1946 menovaný za pražského arcibiskupa. Pokojná služba to však nebola. Už o dva roky neskôr po komunistickom prevrate musel čeliť nátlaku zo strany režimu. Novozvolený prezident Klement Gottwald ho však na začiatku svojho úradu prekvapivo požiadal o slávenie Te Deum v pražskej katedrále.

S akým úmyslom to prezident robil? „Bola to pasca komunistov. Prezident chcel získať katolíkov na svoju stranu a ukázať im, že i pražský arcibiskup, ktorý sa v spoločnosti tešil veľkej popularite, podporuje nový režim. Ak by arcibiskup odmietol, došlo by k štvavej kampani, kde by sa komunisti stavali do role tých, ktorí chceli spolupracovať, ale Cirkev to odmietla,“ vysvetľuje Stanislava Vodičková.

Pripomína, že arcibiskup Beran zvažoval všetky varianty, v tej dobe totiž stál na počiatku rokovaní, ktoré mali zmluvne upraviť vzťahy medzi komunistickým štátom a Katolíckou cirkvou. „Rozhodol sa odslúžiť svätú omšu pod podmienkou, že bude prepustených asi 80 kňazov a otvorené cirkevné školy na Slovensku. Kňazi prepustení boli, ale otvorenie škôl bolo zamietnuté. Druhý deň po svätej omši arcibiskup vydal vyhlásenie, v ktorom jasne formuloval, že nešlo o podporu režimu, čo dobre pochopili i predstavitelia komunistov.“

Exkomunikácia kňaza kolaboranta

Na Josefa Berana po útrapách s nacistami opäť doľahlo zlo totalitného režimu. Ako arcibiskup mal problémy s kňazmi, ktorí kolaborovali s komunistami. Stanislava Vodičková upozorňuje, že takýchto kňazov nebolo veľa. Tých, ktorí skutočne v 50. rokoch kolaborovali, bolo približne desať. Medzi nimi vyčnieval Josef Plojhar.

„Beran i Plojhar boli za vojny v koncentráku, ale Plojhar sa v Buchenwalde za ponuku ochrany primkol ku komunistom. Tí sa oňho postarali a po vojne ho využívali na boj proti biskupom a tiež ako svojho ,vlasteneckého‘ kňaza, ktorý pred občanmi a svetom dokazoval, že náboženská sloboda v Československu existuje. On sa tejto roly odpadlíka ochotne ujal a náležite využíval všetky výhody, ktoré mu nový režim ponúkal. Stal sa ministrom zdravotníctva, ktorým zostal napriek všetkým turbulenciám režimu až do roku 1968. Za jeho pôsobenia bol pripravený a schválený interrupčný zákon.“

Plojharov charakter Josef Beran poznal z koncentračného tábora. Neprekvapilo ho, keď sa pridal ku komunistom a neposlúchol príkaz biskupskej konferencie, že kňazi nesmú kandidovať vo voľbách v roku 1948 a prijať miesto v komunistickej vláde. Ako arcibiskup ho exkomunikoval, čím voči sebe vyvolal štvavú kampaň zo strany režimu.

Komunisti ho nechali vylúčiť zo Zväzu bojovníkov za slobodu, ktorý ovládali. Všetko sa to prepieralo v tlači a rozhlase, no účinok tejto propagandy bol neočakávaný. „Z hlásenia agentov ŠtB vyplývalo, že arcibiskup sa tešil medzi ľuďmi skvelej povesti a do kostola prichádzali ,kaviarenskí povaľači‘, ktorí predtým s Cirkvou nechceli mať nič spoločné. Kostoly boli plné na prasknutie a div sa tam netlieskalo! Katolícka cirkev bola poslednou autonómnou silou v spoločnosti, ktorá statočne odolávala snahám o jej ovládnutie,“ poznamenáva Stanislava Vodičková.

Komunistická internácia

Josef Beran požiadavkám režimu nepoľavil ani ako predseda biskupskej konferencie. Komunisti tlačili biskupov, aby podriadili autonómiu Cirkvi štátu, odtrhli sa od Vatikánu a pápeža a vytvorili národnú cirkev po vzore Sovietskeho zväzu. Márne však medzi nimi hľadali zradcu.
Snažili sa preto vraziť klin medzi českých a slovenských biskupov. „Celý biskupský zbor však zostal jednotný a nátlakom režimu odolal. Biskupov čakala za to internácia alebo väzenie. Komunisti si boli istí, že Josef Beran má na ostatných biskupov ,neblahý vplyv‘. Preto ho ako prvého internovali v jeho rezidencii. Nenávideli ho doslova až za hrob,“ dodáva Stanislava Vodičková.

Zároveň pripomína, že arcibiskup Beran nebol nikdy súdený. „Internácia bola nezákonnou formou väznenia a k nej režim nepotreboval dôvod. Keď ho nedokázali očierniť pred ľuďmi a pripraviť ho o morálny kredit, povedali si: o kom sa nepíše, akoby nebol.“ Od apríla 1951 do októbra 1963 tak nikto nevedel, či Josef Beran žije a ak áno, tak kde.

ŠtB arcibiskupa stále sledovala a snažila sa ho viackrát skompromitovať. „Tajne mu a jednej z rehoľníčok pridávala afrodiziaká do jedla a čaju. ŠtB čakávala, že ich nafilmuje pri milostnej scéne. Táto provokácia trvala viac ako rok a pol a skončila fiaskom,“ spomína redaktorka Ústavu pre štúdium totalitných režimov jeden z útokov na morálnu integritu arcibiskupa Berana.

Povolenka do Ríma bez možnosti návratu

V roku 1963 mu bola udelená amnestia, no stále zostával pod dohľadom ŠtB na prikázanom mieste v Mukařove. Tam však za ním prúdili davy návštevníkov, režim ho preto premiestnil do ťažko dostupného Radvanova. „Nemohol vykonávať svoj úrad ani verejne slúžiť svätú omšu. Mohol však po 14 rokoch navštíviť hrob svojich rodičov či stretnúť sa s biskupom Jánom Vojtaššákom v susedných Senohraboch. Samozrejme, vždy v sprievode ŠtB. Bola to teda síce formálna amnestia, ale ako hovorila sestra, ktorá s ním bola v internácii, reťaz pri búde komunisti trocha povolili,“ uzatvára Stanislava Vodičková.

Komunistom sa Josefa Berana podarilo „zbaviť“ v roku 1965, keď využili situáciu s jeho vymenovaním za kardinála. Arcibiskupovi povolili vycestovanie do Ríma, návrat do vlasti mu však zakázali. Jozef Beran tak už ako kardinál dožil vo Večnom meste, jeho túžbou však ostalo vrátiť sa k jeho „drahému lidu československému“. Keď 17. mája 1969 zomrel, Pavol VI. rozhodol, že kardinála Berana pochovajú po boku pápežov v krypte Baziliky sv. Petra. Začiatkom tohto roka pápež František súhlasil s prevozom ostatkov plzeňského rodáka do Česka. Kardinál Beran sa tak 20. apríla 2018 po 49 rokoch od smrti vrátil do svojej vlasti.