Prežívame bohoslužby cez médiá (2)

Ako z pohľadu kňaza vnímate prenosy svätých omší?

Odpoviem myšlienkou pápeža Benedikta XVI. z jeho posynodálnej apoštolskej exhortácie Sacramentum caritatis, 57:

„Vďaka obrovskému rozvoju komunikačných prostriedkov nadobudlo slovo ,účasť̒ oveľa širší význam, než malo v minulosti. Všetci s uspokojením uznávame, že tieto prostriedky ponúkajú nové možnosti aj vo vzťahu k svätej omši.

To si vyžaduje od pastoračných pracovníkov v tomto sektore špecifickú prípravu a živý zmysel pre zodpovednosť. Svätá omša vysielaná v televízii sa v istom zmysle stáva príkladnou.

Preto je potrebné venovať osobitnú pozornosť, aby slávenie, okrem toho, že sa odohráva na dôstojných a dobre pripravených miestach, rešpektovalo liturgické predpisy.“

Do kostola sa na svätú omšu väčšina z nás nedostane a môžeme ju sledovať len online. Je to dostatočná náhrada?

Pri prijímaní Eucharistie, ale aj krstu rozlišujeme medzi reálnym prijatím týchto sviatostí a túžbou po ich prijatí, hovoríme o duchovnom svätom prijímaní alebo krste túžby. Táto túžba nás spája s osobou Ježiša Krista, pretože vyjadruje „smäd a hlad duše“, ktorá túži byť nasýtená a posilnená jeho blízkosťou.

Analogicky by sme mohli uvažovať o svätej omši: nemôžeme sa na nej zúčastniť reálne, fyzicky, ale túžime po účasti na nej. Táto túžba nás zameriava na tajomstvo, ktoré sa pri svätej omši slávi, disponuje nás počúvať Božie slovo, modliť sa.

Ak teda sledujeme prenos svätej omše, upriamujeme sa na to, čo sa pri nej koná, a duchovne sa spájame s tými, ktorí sa na jej slávení osobne zúčastňujú.

Hoci reálne nevstupujeme do spoločenstva sláviacej Cirkvi, predsa sa s kňazom a prítomnými kresťanmi spájame duchovne, preto môžeme hovoriť o duchovnej prítomnosti na slávení Eucharistie, tak ako môžeme hovoriť o jej duchovnom prijatí.

Sledovať svätú omšu cez médiá odporúčame nie preto, aby veriaci napĺňali nejaký príkaz, ale aby sa na chvíľu stíšili, aby počuli Božie slovo a jeho vysvetlenie, aby sa aspoň ako duchovne prítomní modlili s tými, ktorí svätú omšu slávia. Ide teda o duchovné dobro, o čas, ktorý venujú tomu, čo je sväté.

Sú nejaké pravidlá, čo dodržiavať a ako sa správať, aby bola svätá omša cez masmédiá platná?

Na prvom mieste treba upozorniť na to, že v kontexte svätých omší sledovaných cez masmédiá nemôžeme hovoriť o ich „platnosti“. Totiž príkaz spojený so zasvätením sviatočného dňa okrem odpočinku od práce znie jasne:

„V nedeľu a prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“ – teda veľmi zjednodušene - na slávení Eucharistie v spoločenstve, ktorému predsedá kňaz a je tvorené pokrstenými kresťanmi.

Cirkev tieto dva príkazy skonkretizovala predovšetkým v dvoch rovinách: zúčastniť sa na slávení svätej omše v sám deň alebo predvečer daného dňa a zdržať sa ťažkých a nie nutných prác, prípadne venovať istý čas modlitbe, svojmu duchovnému životu, spoločenstvu, najmä rodine.

V praxi sa však dáva dôraz na splnenie prvého z týchto dvoch bodov (vidieť to napríklad v prikázané sviatky, ktoré pripadnú na pracovný deň: ľudia sa často doslova naháňajú, aby „mali omšu“, ale to, že celý deň pracovali, aj keď niektorí nemuseli nutne, považujú za nepodstatné).

Z toho vidieť, že my (poväčšine kňazi) sme upriamili pozornosť našich veriacich výlučne len na to, aby „boli v nedeľu a sviatok v kostole“. Ak sa fyzicky, reálne zúčastnia na svätej omši v kostole, povieme, že „mali platnú omšu“, ale často zabúdame na podstatu jej slávenia.

Ale z čisto právneho hľadiska teda svätú omšu považujeme za „platnú“ v zmysle toho, či veriaci účasťou na nej splnil nedeľný príkaz „byť na svätej omši“, ak sa na nej niekto fyzicky, reálne zúčastnil, teda vstúpil na miesto, kde sa svätá omša slávi, a bol na nej od úvodného spevu po požehnanie (aby bola celá).

Preto odpovedáme, že svätá omša nemôže byť (takto) „platná“, ak ju niekto počúval cez rádio alebo sledoval cez televíziu. V podstate je jedno, či sa svätá omša slávi v kostole, v prírode alebo kdekoľvek inde, ide o „osobnú prítomnosť v spoločenstve, ktoré Eucharistiu slávi“.

Ako je to potom s chorými a nevládnymi ľuďmi, ktorí do kostola zo zdravotných a objektívnych dôvodov nemôžu prísť a nechodia ani mimo korony a sväté omše sledujú len cez médiá?

Tento príkaz, samozrejme, neviaže tých, ktorí objektívne nemajú možnosť zúčastniť sa na slávení svätej omše alebo im v tom niečo bráni; čo plne platí o situácii, ktorú prežívame. Ako hrešiť nemôže ten, kto nemá vedomie alebo slobodné rozhodnutie, tak nie je príkazom viazaný ten, kto nemá možnosť mu zadosťučiniť.

Teda: starí, chorí, tí, ktorí sa o nich starajú, tí, čo opatrujú malé deti, sú v službe pre spoločenstvo, tí, ktorí majú fyzickú nemožnosť (zdržiavajú sa na mieste, kde sa svätá omša neslávi), nie sú viazaní žiadnym príkazom.

Pretože ak by to tak bolo, obrazne povedané, Cirkev by na ich plecia položila bremeno, ktoré nedokážu niesť; žiadala by niečo, čo nie je v ich možnosti splniť. V prípade zatvorených kostolov, respektíve veľmi obmedzeného počtu veriacich, sú v takejto pozícii prakticky všetci.

Nemajú možnosť, hoci by chceli. Preto ich žiadny príkaz neviaže a žiadny hriech nepáchajú. A takíto veriaci sa nemôžu pýtať, či „majú omšu platnú“. Neexistuje príkaz, ktorému by mali zadosťučiniť, preto ich konanie nemôže byť platné alebo neplatné.

Navyše - otcovia biskupi v tomto prípade vydali aj dišpenz od povinnosti zúčastňovať sa na slávení nedeľných a sviatočných svätých omší, ktorý rovnako oslobodzuje od zachovania tohto cirkevného prikázania.