Pri problémoch je najlepšie začať od seba

Príčin je podľa manželského poradcu viac. Niektoré sú štatistické, pri hľadaní tých skutočných však treba ísť viac do hĺbky. „Keďže vzťah je o dvoch, treba riešiť oboch, hoci by sa mohlo zdať, že iba jeden z nich je ten násilník, neverník, alkoholik a podobne. Problém môže vyznievať len z jednej strany, ale dôvod prečo sa nedá riešiť, môže byť aj to, že druhý partner sa s problémom nedokáže vyrovnať.“ 

Vysvetľuje, že je to otázka motivácie – prečo sa partner/ka chce alebo nechce zmeniť: „Potrebujeme sa pozrieť nielen na príčinu, čiže spúšťače, ale aj na udržiavače toho stavu. Nielenže si dal jeden pohárik, ale prečo sa k nemu stále vracia. Nielen prečo tam bola nevera, ale prečo sa aj opakuje. Nie iba prečo nezvládol emócie, ale prečo ich nezvláda znova? Druhá strana môže motivovať partnera tak, že nielen ty máš problém, ale problém máme my ako vzťah. Vzťah totiž nie je len záležitosťou jedného. A to je kľúčové pri všetkých prípadoch – nepoukazovať na jedného z partnerov, že on je ten chybný a ja som ten bezchybný, ale brať to tak, že náš vzťah má problém.“ 

Láska je o tvorivosti

Spúšťačom problémov môže byť nesprávna komunikácia, nezvládnutie emočných, vypätých či stresových situácií i neriešenie dlhodobých konfliktov. „Skutočnosť, že máme odlišný názor, nie je problém,“ objasňuje psychológ, „problém je, že neprídeme k nejakému spoločnému záveru, čo s tým môžeme urobiť, ako sa na to môžeme pozrieť inak.“

Láska je totiž o tvorivosti, pozrieť sa na svoje, ale aj na záujmy manžela/manželky a nejako to skĺbiť. Ak má jeden rád fazuľovú polievku a druhý guľášovú, netreba sa hneď hádať. „Vymyslite si tretiu, napríklad kapustovú, ktorú budete mať radi obaja,“ navrhuje vzťahový poradca. „Alebo dnes bude fazuľová, zajtra guľášová.“ Vysvetľuje: „Problém je, že zanedbávame to, pri čom môžeme byť obaja spokojní a trváme iba na svojom. A ak netrváme, máme pocit, že buď bude po tvojom, alebo po mojom. Ale ja ponúkam riešenie – prečo nemôžete vyhrať obidvaja? Navrhnite každý päť polievok a niektoré z nich budú určite spoločné.“

Poznať, koho si beriem

Pri problémoch, ktoré vyplývajú napríklad zo stresu v práci či z prostredia, v ktorom človek vyrastal, je to náročnejšie. Sú to faktory, ktoré síce nevieme ovplyvniť, vieme na ne ale správne zareagovať.

Mário Schwarz upozorňuje: „Môžeme ich pozorovať už v začiatkoch vzťahu, keď spolu dvaja mladí ešte len chodia. Nedeje sa niečo v rodine? Nebude mi to prekážať? Dokáže ten partner zvládať náročné situácie? Ideme do kina a hneď tam vybuchne – toto mi môže veľa napovedať, či chcem, dokážem a zvládnem s takým človekom žiť. Beriem zodpovednosť za to, že viem, aký ten človek je – pri sobáši sa pýtajú, či navzájom poznáme náš zdravotný stav. V širšom zmysle slova – či poznám aj po psychickej stránke človeka, s ktorým idem žiť.“  

Ak nám niečo prekáža už v začiatku vzťahu, treba si to hneď vydiskutovať. Samo sa to totiž nikdy nevyrieši. „Ak jeden z dvojice reaguje 8 rokov rovnako, zatiaľ čo jeho partner je ticho a zrazu po rokoch dá najavo, že mu to prekáža, je problém, že to doteraz neriešil. Povie si, že sa ten prvý  zmenil, ale nie je to tak, on bol stále rovnaký, len ten druhý sa zmenil, lebo po 8 rokoch to dal najavo,“ vysvetľuje psychológ. 

Čo však znamená správna komunikácia? „Hovoriť tak, aby to bolo zrozumiteľné a pochopiteľné, nie domýšľavé.“ Aj tu je ale priestor na to, aby každý zobral zodpovednosť za seba. „Ak jeden zlyhá, môže to ten druhý zachrániť. Ak jeden zle niečo odkomunikuje, druhý z dvojice sa môže snažiť porozumieť tomu a opýtať sa, ako to myslel.“ 

Nemeniť toho druhého, ale seba

Najhoršie je podľa neho snažiť sa meniť druhého z dvojice. Hovorí, že skutočná efektívna zmena sa začína od seba. „Mal som prípad – žena hovorila, že kričí na muža, lebo chodí neskoro domov. Muž hovoril, že chodí neskoro domov, lebo naňho žena kričí. Začarovaný kruh. Dvadsať rokov naňho kričala, lebo si myslela, že bude chodiť skôr, a docielila, že muž chodí ešte neskôr, lebo chcel, aby prestala kričať. Keď každý začal riešiť zodpovedne tú svoju stranu - muž prišiel skôr domov a žena prestala kričať - začalo im to fungovať. Dovtedy každý riešil toho druhého.“

Čo ak by ale žena kričala, aj keby muž začal chodiť domov skôr? Mário Schwarz pokračuje: „Potom je tam iný problém, nie neskorý príchod. Niektoré veci vyzerajú inak, ako v skutočnosti sú. Často riešime povrchové veci, ale neriešime tú podstatu. Napríklad muž aj prišiel skôr domov, no namiesto toho, aby sa venoval deťom, začal čítať noviny. Niekedy sami nevieme identifikovať, čo je ten náš problém. Láska je o tom, že druhému nič nezakazujem, ale ponúkam mu lepšie alternatívy – nieže nečítaj noviny, ale poďme toto a tamto robiť. Lebo muž nebude čítať noviny, ale pozerať televízor – a povie si, že veď robím, čo si mi povedala. Ale jej pointa nie je, aby nečítal noviny, ale aby sa venoval deťom. Nevie to správne odkomunikovať, nevie správne povedať, čo chce. Musíme vedieť správne identifikovať, čo vlastne chceme, a to nie je o tom druhom, ale o nás. Žene v podstate nejde o to, aby nečítal noviny, ale aby sa venoval deťom, ale vie to tak podať? Nejde jej o zákaz čítať noviny, ale aby sa hral s deťmi. Ale čo odkomunikuje? Nečítaj noviny. Kde je chyba? Na ženinej strane - žena mu to zle povedala, nedostatočne komunikovala, ale aj na mužovej strane – nielen počúval, ale nenačúval, nesnažil sa to pochopiť.“

Opäť ponúka s istou mierou nadsádzky riešenie – muž sa bude hrať s deťmi na schovávačku, a kým ho budú hľadať, môže si čítať noviny. 

Správne komunikovať a načúvať

Čo však znamená správna komunikácia? „Hovoriť tak, aby to bolo zrozumiteľné a pochopiteľné, nie domýšľavé.“ Aj tu je ale priestor na to, aby každý zobral zodpovednosť za seba. „Ak jeden zlyhá, môže to ten druhý zachrániť. Ak jeden zle niečo odkomunikuje, druhý z dvojice sa môže snažiť porozumieť tomu a opýtať sa, ako to myslel.“ 

O každom probléme je dobré hovoriť, nie ho zamietnuť pod koberec. Tak sa totiž nevyrieši. Po radu si často prídu ľudia, ktorí o sebe navzájom tvrdia, že sa s ním/s ňou nedá. Odborník na vzťahy hovorí, že ak sa na to pozrieme hlbšie, zistíme, že nikto nechce ustúpiť a manželia spolu nehľadajú riešenie, s ktorým by boli spokojní obaja.

„Treba sa pozrieť v tomto prípade na príčinu, prečo nie sme spokojní, a poďme ju riešiť. Problémom je neochota pozrieť sa pohľadom druhého – chápem ja svojho partnera, viem ho počúvať a načúvať mu? Nestačí ho len povrchovo počúvať, ale aj pochopiť, čo chce povedať.

Rozdielnosť pováh je len štatistika

Štatisticky najčastejší dôvod rozvodu je rozdielnosť pováh či názorov. Podľa psychológa to však môže byť presne naopak: „Ak by totiž boli dvaja rozdielni – jeden dominantný a druhý submisívny a dominantný povie – poďme na dovolenku do hôr, tak submisívny súhlasí a problém nebude – a pritom môžu mať rozdielne názory.“ 

Problém nastáva, ak sú obaja dominantní a jeden chce ísť na dovolenku k moru a druhý do hôr. Hádajú sa a nikto nechce ustúpiť. Nie je to teda o rozdielnosti pováh, ale o neústupčivosti. „V skutočnosti majú rovnakú povahu,“ ozrejmuje, „a to môže byť problém aj v budúcnosti po rozvode, lebo nechcem rozdielneho, ale nájdem si niekoho rovnakého a čo sa neskôr stane? Situácia sa zopakuje.“   

Dvom dominantným navrhuje, aby o to viac hľadali niečo spoločné, pretože inak by každý z partnerov bral, že sa tomu druhému stále prispôsobuje. „Prečo mi na druhom prekáža, že nechce ustúpiť? Lebo ani ja nechcem ustúpiť. Musí to byť aj o ústupku, ale tak, aby sme boli spokojní obaja – napríklad v lete ideme k moru, v zime ideme do hôr, dnes bude guľášová, zajtra fazuľová polievka.“ 

Láska je o premáhaní sa, o sebapresahovaní. Robím niečo, čo nevychádza zo mňa, ale robím to kvôli niekomu, pre niečo vyššie.

Vzťah je aj o premáhaní sa

Snúbenci či manželia majú tendenciu domnievať sa, že ak ma miluje, prispôsobí sa mi. Treba sa však pozrieť i na to, či som aj ja ochotný sa prispôsobiť. Napríklad dnes pôjdeme spolu do divadla, hoci tam nerád chodím, ale zajtra poďme spolu na futbal. 

Niekedy sa manželia obhajujú, že prečo by sa mali pretvarovať. „Ale to nie je o pretvarovaní, ale o premáhaní sa. Ak sa nechceme premáhať, nazývame to, že sa nechceme pretvarovať vysvetľuje Mário Schwarz. „Napríklad nemám rada futbal, ale mám rada manžela, tak napriek tomu na ten futbal idem. A takto mu to aj odkomunikujem. To je premáhanie. Pretvarovanie by bolo, že sa tvárim, ako sa veľmi teším, že môžem ísť na futbal, no pritom sa neteším. Láska je o premáhaní sa, o sebapresahovaní. Robím niečo, čo nevychádza zo mňa, ale robím to kvôli niekomu, pre niečo vyššie. Na vzťah však treba dvoch – takže či sú ochotní sa obaja takto prekonávať a navzájom sa prispôsobovať. Len či sme natoľko zrelí, či to chceme.“

Platí, že ak sa nám niečo nepáči, treba to riešiť hneď. Je totiž jednoduchšie zmeniť jednoročné čítanie novín ako 20-ročné. „Nepretvarovala sa manželka 20 rokov, že jej to neprekáža? Nemala sa radšej premôcť a povedať manželovi hneď na začiatku ich manželstva, že jej to prekáža? Niekto sa pretvaruje, ale myslí si, že sa prispôsobuje. Ale keď to manželke aj tak prekáža, tak sa len pretvaruje, že jej to neprekáža a je len otázkou času, kedy to vybuchne.“

Manželský poradca tvrdí, že „niekedy veci nerobíme preto, že by sme to nedokázali vydržať, ale naschvál. Keď nechceme ustúpiť, robíme tomu druhému natruc. Keď nemám byť ja spokojná, tak ty nebuď dvojnásobne spokojný. Namiesto toho, aby sme našli niečo spoločné. Máme pocit, že keď na druhého používame jeho zbrane, tým ho zmeníme. A to je veľký omyl.“ 

Odlišné, ale i spoločné aktivity

Je v poriadku, ak má každý z dvojice vlastné koníčky. Samozrejme, za predpokladu, že to obom vyhovuje. Poradenský psychológ však poukazuje na dôležitosť spoločných záujmov. „Aby sme to príjemné zažívali aj spolu, lebo pri individuálnych aktivitách každý zažíva to príjemné niekde inde a s niekým iným. To, čo robí vzťah vzťahom, je, že trávime čas spoločne – nielen ako rodina, ale aj ako manželia.“ 

Odvoláva sa na psychologické výskumy, ktoré dokazujú, že ľudia, ktorí častejšie prichádzali do kontaktu, boli voči sebe atraktívnejší. „Treba si uvedomiť, či trávime ako rodina čas spolu alebo manžel trávi viac času so svojimi kolegami, manželka so svojimi. Prečo nám začína byť niekto sympatický? Len preto, že s ním trávime čas.“

Odborník nehľadá vinníka, ale riešenie

Riešiť vzťahovú krízu s odborníkom sa odporúča vtedy, keď už dvojica cíti, že takto sa ísť ďalej nedá. „To je v podstate zadefinovanie krízy. Pri prvých náznakoch krízy (už to nie je také, ako bolo, začína mi to viac prekážať, necítim sa v tej situácii dobre, tichá domácnosť) je potrebné si povedať – poďme to riešiť spolu. Ak to spolu nevieme, poďme k odborníkovi.“

Ako ďalej vysvetľuje, väčším problémom je to, ak sa konflikt nerieši. „Keď dvaja na seba kričia, znamená to, že sa snažia spolu riešiť problém, ak sú už ticho a nezaujíma ich to, vtedy je to horšie.“ Ideálne totiž je, ak prídu vzťahovú krízu riešiť obaja. Najhoršie je to, ak príde iba jeden, pretože druhý nemá záujem.
Vyhľadať pomoc nie je zlyhanie, ale otázka zrelosti osobností: „Zrelosť toho, že si vieme uvedomiť, že máme problém. Keď sa nám niečo roztrhne, zašijeme to. Ak to nevieme zašiť, ideme ku krajčírke.“ 

Psychológ, kouč či manželský poradca nehľadá vinníka, ale riešenie. „Odpúta manželov od zacyklenia, kto je vinník,“ objasňuje Mário Schwarz, „keď hľadáme vinníka, jeden vyjde ako vinník a druhý ako ten dobrý. A vinník sa obhajuje a hľadá dôvody, prečo to robí. Začarovaný kruh a nikto z nich nechce zmeniť svoje správanie. Zmeniť sa však musia obaja. Sú ponorení do emócií a nevidia nadhľad. Keď si každý povie, že ja nemám problém, ale má ho ten druhý – opäť sa vraciame k tomu - sú tí ľudia rozdielni alebo až príliš rovnakí?“

Kríza sa nemusí skončiť na súde

Ak sa aj schyľuje k rozvodu, nie je to rýchla záležitosť. Podľa kresťanského psychológa Mária Schwarza človek uvažuje, aké by to malo následky. Dôležité však je, aby sme pri problémoch nešli hneď zaniesť papiere na súd, ale pokúsili sa ho riešiť. Individuálne, s pomocou priateľov či odborníkov – od kňazov, mediátorov, koučov až po psychológov. 

Tento čas je nádejou niečo so vzťahom urobiť. Problém vyriešiť, viac sa k nemu nevracať, ale hlavne poučiť sa z neho. Páry, ktoré si prechádzajú krízou, povzbudzuje, že ich manželské problémy nemusia skončiť zle. „Kríza je, že potrebujeme problémy riešiť inak.“

A poučiť sa z nej. „Ak sa totiž konflikt zopakuje, treba si položiť otázku – čo by každý sám za seba mohol teraz urobiť inak? O tom sa však treba porozprávať v pokoji,“ dodáva psychológ.