Príbeh albánskeho kardinála dojal aj pápeža

Albánsko je krajina, o ktorej sa veľa nevie. Väčšina ľudí ju má zafixovanú ako rodisko Matky Terezy, prakticky jedinú moslimskú krajinu Európy a v poslednom čase aj vyhľadávanú luxusnú dovolenkovú destináciu. Tento kus Balkánu si však v 20. storočí prešiel svojím vlastným peklom.

Albánska barbarská noc

Ernest Simoni sa narodil v Albánsku v roku 1928 do katolíckej rodiny. Albánski katolíci boli – a doteraz sú – v krajine menšinou, keďže prevládajúcim náboženstvom v Albánsku je islam. Už ako štvorročného našla mama malého Ernesta, ako kľačí pri kuchynskej truhlici na sedenie a hrá sa zvláštnu hru.

„Čo to robíš, synček?“
„Mami, nevidíš? Predsa slúžim omšu!“

Silné Božie volanie bolo pre Ernesta Simoniho jasné už od detstva. Nikoho preto neprekvapilo, keď už ako desaťročný vstúpil do prípravky seminára a zároveň do noviciátu k bratom františkánom. Žiaľ, aj zasvätené osoby v Albánsku mali zakúsiť obdobu toho, čo na Slovensku nazývame barbarská noc.

V roku 1948 sa vyhláškou Envera Hodžu, komunistického diktátora a Stalinovho veľkého obdivovateľa, nariadila likvidácia všetkých kláštorov na území Albánska. Začalo sa to poľnohospodárskou reformou, ktorou sa skonfiškovala všetka pôda patriaca Cirkvi. Následne zakázali jezuitskú a františkánsku rehoľu. Bolo jasné, že sa bude niečo diať.

Tŕnistá cesta

Keď zatvorili kláštor, kde žil i Ernest Simoni, mladý rehoľník musel vstúpiť k vojsku. Nemal na výber. „Tie dva roky, ktoré som strávil v kasárňach, boli horšie ako akékoľvek väzenie,“ vyjadril sa neskôr kardinál Simoni.

Po prepustení z armády sa pretĺkal všelijako, no túžby stať sa kňazom sa nevzdal a teológiu študoval tajne, za pomoci podzemnej Cirkvi. Nakoniec sa to podarilo. Siedmeho apríla 1956 bol mladý Ernest Simoni konečne vysvätený za kňaza. Kňazskú vysviacku mu udelil tiranský arcibiskup Ernest Çoba, ktorý neskôr zomrel na následky zranení, keď ho vo väzení surovo zbili väzenskí strážnici.

Ernestovi Simonimu sa splnil sen. Stal sa Kristovým kňazom. To najhoršie však malo ešte len prísť, pretože štát, ktorý sa mal stať prvou oficiálne ateistickou krajinou Európy, zintenzívnil svoju „hru“.

Práca v baniach i kanáloch

Keď na Vianoce 1963 Ernest Simoni slávil v dedine Barbullush polnočnú svätú omšu, do jeho kostola vtrhli ozbrojené jednotky. Zatkli ho a obvinili ho z rôznych vecí, medzi iným aj z toho, že slúžil svätú omšu za zosnulého amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho, na ktorého bol len mesiac predtým spáchaný atentát.

Ako kňaz nemal Ernest Simoni veľké šance. Odsúdili ho na trest smrti zastrelením, no ešte predtým ho zavreli na tri mesiace na samotku, kde ho pravidelne bili a mučili, lebo sa odmietol vzdať viery. Dokonca mu pred očami zavraždili jeho dvoch predstavených z františkánskeho kláštora.

Nakoniec sa rozsudok pre Ernesta Simoniho zmenil z trestu smrti na 28 rokov odňatia slobody a nútených prác. Osemnásť rokov si odkrútil v bani a desať na stavbách kanalizačného potrubia.

Za ten čas však nikdy nezabudol, že je v prvom rade Kristovým kňazom. Pre spoluväzňov sa stal duchovným otcom, ktorý ich povzbudzoval a inšpiroval, keď už nevládali, a neúnavne vysluhoval sviatosti. Podarilo sa mu dokonca sláviť tajné sväté omše, pričom namiesto chleba a vína používal omrvinky a kvapky hroznovej šťavy.

V tom čase bolo v Albánsku dokopy približne 200 kňazov, pričom takmer všetci boli uväznení alebo popravení.

Stretnutie s pápežom

Z väzenia ho prepustili na slobodu na konci roka 1990. Vrátil sa do hôr, na albánsky vidiek, a pokračoval v bežnej farskej pastorácii. Snažil sa presvedčiť veriacich, ktorí po nadobudnutí náboženskej slobody dostali chuť pomstiť sa, že pomsta nie je riešenie. Jediným riešením bolo podľa neho vzdať sa nenávisti a zamerať sa na Božiu lásku. Navštívil aj albánske katolícke komunity v Taliansku a Spojených štátoch amerických.

Keď v roku 2014 pricestoval do Albánska pápež František (bola to jeho prvá oficiálna cesta v rámci Európy), stretol sa aj s Ernestom Simonim, ktorý počas modlitby vešpier v tiranskej katedrále vyrozprával svoj príbeh. Svätého Otca tak dojal jeho neľahký osud, až začal plakať. Zložil si okuliare, podišiel k Ernestovi Simonimu a chvíľu ho objímal.

Neskôr vyhlásil, že Albánsko je krajinou hrdinov a mučeníkov a že ľudia ako Ernest Simoni, živí mučeníci, nám vykonali úžasnú službu – utešili nás vedomím, že Boh neopúšťa. Nikdy. Naopak, dáva nám dostatok vnútornej sily a nádeje, aby sme dokázali vo svojom živote prekonať i tie najhoršie zverstvá.

Posledný žijúci svedok

V roku 2016 Svätý Otec oznámil, že na novembrovom konzistóriu toho istého roka Ernesta Simoniho kreuje za kardinála, pričom Simoni dostal špeciálnu výnimku – pred samotným kreovaním nemusel byť vysvätený za biskupa. Bol mu pridelený titulárny Kostol Santa Maria della Scala v rímskej štvrti Trastevere.

S pápežom Františkom ho spája úprimné priateľstvo. Keď oslavoval 90. narodeniny, prišiel do Vatikánu a svätú omšu v Dome sv. Marty koncelebroval so Svätým Otcom.

Ernest Simoni je aktuálne jediným žijúcim kňazom, ktorý zažil tvrdý režim a ohavné činy režimu Envera Hodžu. Momentálne žije vo Florencii, kde zastáva funkciu kanonika v Dóme Santa Maria del Fiore. Tam aj slávil jubilejnú svätú omšu pri príležitosti 65. výročia svojej kňazskej vysviacky.

Pre ľudí má len jednu radu: „Robte to, čo nám povedal Ježiš: bez prestania sa modlite, dodržujte Desatoro, posväcujte manželstvo, pomáhajte núdznym. A nezabúdajte na modlitbu posvätného ruženca. Žime s Ježišom, pozerajme sa na jeho tvár, aby sme spolu s ním zvíťazili a mohli sa navždy tešiť v raji.“