Prihrievame si vlastnú polievku
Ilustračná snímka: Peter Slovák
Sebaľútosť má v prenesenom význame účinky návykovej látky a rozvíja duševnú závislosť. Zdá sa vám to pritiahnuté za vlasy? Skúsme si to vysvetliť. Hneď na začiatku je nutné pripomenúť, že si ňou často chceme vyriešiť vlastné ciele.
Iste, na prvý pohľad je v živote človeka množstvo telesných i duševných neúmerností, nespravodlivého rozlišovania či nekorektného porovnávania a posudzovania zo strany okolia.
V našom podvedomí sa sebaľútosťou usilujeme pred tým vytvoriť akýsi obranný štít a tiež zabrániť neželanej budúcnosti. Za všetkým však treba hľadať ľudskú poznávaciu či vôľovú nedostatočnosť a slabosť. Skôr si ospravedlňujeme vlastné chyby, ako by sme hľadali možnosti nápravy - a v tom je kameň úrazu.
Veď sa len posťažujem
Samotné nariekanie nad krivdou nás oberá nielen o telesné i duševné sily, ale predovšetkým si po čase naša psychika zvykne a začne to považovať za súčasť „relaxačnej“ terapie. Vyplačeme sa, pofrfleme a hneď sa cítime lepšie.
Je to však klam. Niekedy môže ísť i o snahu získať pozornosť okolia, iného človeka, ktorý podľa nás neprejavil dostatočný záujem o naše problémy. No keďže sa však tento scenár opakuje v pravidelných intervaloch, o žiadnom duševnom oddychu nemôže byť reč. Skôr to prináša tenziu do vzájomných vzťahov.
V niektorých prípadoch však poľutovanie seba samého je poslednou možnosťou, ako prejaviť vzdor, na ktorý už nik nereaguje. Je akoby výkrikom neopätovania zúfalej prosby o vypočutie a na to treba dávať pozor.
Hoci človek pod vplyvom nepredvídaných okolností či choroby môže prísť o veľa, prílišnou orientáciou na seba si profiluje samodeštrukčné nálady, čo môže mať neskôr vážne následky. Vnútorným ľutovaním však človek môže navyše stratiť oveľa viac.
Najmä to, na čom mu najviac záležalo. Bytostnú spokojnosť a vyrovnanosť. Bolestínsky typ zvládne toho podstatne menej. Radšej sa vyhovorí či zodpovednosť prenesie na druhého. V každom prípade je vhodné si povedať, že neustálou precitlivenosťou voči vlastnej osobe predovšetkým strácame drahocenný čas.
Súčasne sa profiluje podhubie pre intenzívny rozmach negatívnych emócií. Nedovolí nám vyrovnať sa s minulosťou a získať inherentný pokoj. Precitlivenosť nám zastiera zrak pred tým, čo je v živote dobré a prospešné pre nás samotných.
A narúša interpersonálne vzťahy. Kto už len má záujem neustále počúvať človeka, ktorému všetci ublížili? Treba s tým raz a navždy skončiť.
Vďačnosť v jeho živote hrala prím
V expresívnom hodnotení niekedy máme pocit, že s týmto syndrómom zápasíme aj na celospoločenskej úrovni. Možno je to spôsobené malosťou či prežitým utrpením a dejinnými traumami, ale žiť z tohto pocitu nie je ani kresťanské ani bohumilé.
Od kresťana sa očakáva dôvera v Boha a zároveň razantnosť v skutkoch. To je vynikajúci model, ako s ňou zatočiť.
Hlavná idea skoncovania so sebaľútosťou je: Správajme sa tak, že ľutovať sa nebudeme musieť. Anton Srholec (1929 - 2016) sa tým riadil celý život, hoci osobnostne akoby prekážky priťahoval.
Cesta ku kňazstvu bola značne komplikovaná. Keď už prijal svätenie, prišlo odobratie štátneho súhlasu, prenasledovanie, väznenie, a to by hádam stačilo zlomiť kohokoľvek. I po roku 1989 to nemal jednoduché.
Napriek tomu urobil veľa dobrého. Ani na sklonku života sa nesťažoval a neprežíval pocit nedocenenia, ani neprepadol ľútosti. Naopak, uvedomoval si, že mnohí dostali „nadelené“ od života viac ako on.
Aj preto sa týmto ľuďom otcovsky venoval až do smrti a namiesto „selfcitlivosti“ dával im seba. Z jeho pokojného rozprávania ste cítili, že sebaľútosť nie je jeho parketa.
Nahraďme myšlienky v opačnom garde. Pozrime sa na naše reakcie. Pokazí sa nám auto a naša prvá rekacia v slušnejšom formáte: „Už len to mi chýbalo. To sa môže v tej najnevhodnejšej chvíli stať len mne.“
Iná situácia. Pri zabíjaní klinca do steny si, samozrejme, perfektne trafíme do prsta, následne si ho privrieme vo dverách a nakoniec rozbijeme kvetináč na okne. Aké je echo? Myslím, že nemusím hovoriť.
S vysloveným negativizmom však produkujeme predpoklad na rozvoj ľútostivého myslenia, podráždenosti či hnevu a dostávame sa do kolotoča nervového vypätia.
To vyvrcholí v rezignácii, že pravdepodobne ja som ten najnešťastnejší človek minimálne v regionálnom rozmere. A polievku máme prihriatu.
Žiaľ, keďže už opakovane, zdá sa, že nie je konzumovateľná.
A pritom stačí len tak málo. Aby sme aspoň raz vedome zareagovali v duchu: „Až taká lahoda, že sa mi nestalo niečo oveľa horšie.“ To je dôležitý moment, ktorým sebaľútosť vyzveme na súboj. Nezveličujme, pretože to je už len krok od paniky.
A pozrime sa realite do očí. Najlepšie v zrkadle komparácie problémov iných, ktorí by s nami určte menili. Nezameriavať sa na to, čo nám chýba, ale prejaviť vďačnosť za to, čo máme.
Prejavme vďačnosť Bohu, ktorý nad nami bdie, ale aj človeku, ktorý o nás prejavil záujem, pomohol nám alebo len jednoducho vypočul. Položili sme si niekedy otázku, za čo všetko sme poďakovali, lepšie povedané, mali by sme?
Je veľmi vhodné, ak to učíme už malé deti. Vďačnosť totiž vedie k pozitívnym emóciám a rozvíja uvedomenie si nevyhnutnej spolupatričnosti. Sebaľútosť znamená smer egoizmus, vďačnosť je smer solidarity.