Prosociálnosť patrí k človeku

Prečo sa ľudia správajú aj prosociálne? Existuje súbor poznania o takzvanej sociálnej výmene, teórii nákladov a ziskov. Niečo darujem, aby som iné získal. Hovorí sa o norme reciprocity a sociálnej zodpovednosti za druhého, ktorú nosíme v sebe. Nie každý ju však dokáže rozvíjať.   
Peter Slovák 10.02.2020
Prosociálnosť patrí k človeku

Ilustračná snímka: unsplash.com/Anastasia Petrova

Prosociálne správanie je typicky ľudské vystupovanie. Slovami ústrednej myšlienky istého zariadenia sociálnych služieb v Bavorsku: Jednoducho byť človekom. Vyznačuje sa skutkami a činmi, vykonanými v prospech iného bez očakávania materiálnej, vecnej alebo morálnej odmeny, respektíve sociálneho súhlasu. 

Altruizmus 

Je vôbec možné, aby existoval človek, ktorý by ani trochu netúžil po zadosťučinení za svoj dobrý skutok? Tu sa dostávame k termínu altruizmus, ktorý súvisí s vnútorným uspokojením a nepočíta v prítomnosti ani v budúcnosti so žiadnym materiálnym či nemateriálnym „ziskom“. Je to správanie užitočné iným, ale nie tomu, kto ho uskutočňuje.

Pojem altruizmus priniesol do etiky predstaviteľ  pozitivizmu Auguste Comte (1798 – 1857). Altruistami sa podľa neho nazývajú ľudia, ktorí sa držia zásady, že dobro iných je najvyšším princípom (motívom) ľudského správania.

Comte nestotožňuje túto cnosť s kresťanskou milosrdnosťou či láskou k blížnemu. Altruizmus my mal byť ešte o čosi vyššie ako láska, lebo tá spočíva v súčasnom dávaní a prijímaní, kým altruista iba dáva – zabúdajúc na seba (Hlinka, Každý sa môže zmeniť, 1994).


Objaviť v sebe potenciál ľudskosti

 „Práve rinčala kotva Kilauey, keď dobehol Damián bez dychu do prístavu pred osadou Kolapapa. Do vody spustili čln, plno obsadený malomocnými, ktorí hľadeli na svoj nový domov s ustrašenými očami. Na brehu však videli kňaza, ktorý vystieral k nim s veselým pozdravom ruky a vítal ich. Nie, Molokai už nebolo peklom“ (Hünnermann, Na ostrov smrti, 1948).

Za skutočného altruistu bez podmienky môžeme označiť svätého Damiána de Veuster (1840 – 1889), Fláma pochádzajúceho zo sedliackej rodiny, rehoľníka a kňaza, ktorý sa dobrovoľne prihlásil na misijnú službu a strávil svoj život medzi malomocnými na ostrove Molokai. 

Byť nefalšovaným altruistom si žiadalo nielen jeho odvahu, ale tiež ochotu spolupracovať s Bohom. Bez ohľadu na náboženskú dimenziu altruistického správania si však už Aristoteles všimol, že ak sa správame prosociálne, vracia sa nám to bez ohľadu na to, či chceme alebo nie. Každý skutok má totiž spätný účinok.

Medzi najtypickejšie formy prosociálneho správania patrí ochota niečo darovať, pomoc pri uskutočňovaní úlohy, ponuka na spoluprácu, ale aj sympatia a porozumenie, respektíve akákoľvek podpora iného človeka. Zdá sa nám to ľudsky prirodzené? Žiaľ, ukazuje sa, že u človeka prosociálne prejavy ľahko ustúpia egoistickým tendenciám.

Hľadáme dôvody, prečo pomôcť. Posudzujeme príčiny správania sa človeka, ktorému chceme podať ruku. Riešime emocionálny dojem, ktorý na nás človek zanechal. Máme pohnútky ho zaviazať podmienkami.

A tak málo si uvedomujeme, že tadiaľ nevedie cesta, aby prosociálnosť bola efektívna. Vychovávať ňou človeka znamená nepodmieňovať skutok dobročinnosti, ako nám naznačuje sám Kristus: „Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí pravá, aby tvoja almužna zostala skrytá“ (Mt 6, 3).       
V Ježišových slovách sa ukrýva podstata prosociálneho, respektíve altruistického správania.