Radosť z Boha nedá šancu škrupuliam

Mať pochybnosti je prirodzenou súčasťou myslenia a vnímania sveta okolo seba. Patrí to aj k viere?

Pochybnosti podľa mňa patria k nedostatku viery a sú dôsledkom pádu prvých rodičov. V pôvodnej prirodzenosti človeka neboli prítomné. Votreli sa až po prvotnom hriechu rovnako ako nevedomosť, slabosť vôle, utrpenie, smrť atď. Ich ovocím je neistota a úzkosť, čiže vnútorné utrpenie. Pochybnosť stavia človeka do hmly zmyslu života a viera sa rozleje ako rieka, ktorá stráca smer.

Neboli nej ušetrení ani svätci. Svätý Ján Krstiteľ poslal svojich učeníkov spýtať sa Krista, či je Mesiáš. A to napriek tomu, že na neho ukázal ako na Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta (porov. Jn 1, 29). Svätý Peter s vierou kráčal po vode za Ježišom, ale keď zbadal blížiacu sa búrku, zľakol sa a začal sa topiť. Ježiš mu vyčítal: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14, 31)

Keď takí velikáni boli podrobení skúške viery, nemôžeme očakávať, že sa jej my vyhneme. Toto poznanie spôsobuje bolesť, pretože chceme úplne Kristovi veriť. Bolesť úprimného človeka vedie k spáse. Podnecuje ho túžba pracovať na sebe a prosiť Ježiša, aby mu dal viac viery. Inak povedané, boj s pochybnosťou vedie k pevnejšej a zrelšej viere.  

Dá sa dopracovať ku škrupulóznej viere? 

Treba rozlišovať medzi pochybnosťou a škrupulóznosťou. Bežná pochybnosť väčšinou vzniká z reálnych aktivít. Napríklad dlhšiu dobu sa modlíme, a Boh neodpovedá, teda pochybujeme, či nás Boh vôbec počuje. Zatiaľ čo škrupule sú chronickým pochybovaním a vymykajú sa realite. Vrhajú človeka do neustáleho strachu, že urobil niečo zle.

Škrupulózne svedomie vnáša obvinenia aj tam, kde sa osoba ničoho nedopustila. Vyvoláva pocit zlyhania voči Bohu, ublíženia druhým alebo nedodržania správneho. Stále sa kontroluje, ale tiež pochybuje, či sa čo len malým detailom neprevinil. Napríklad kňaz po svätom prijímaní dlho čistí paténu a kalich, aby ani najmenšia čiastočka nebola zneuctená. Avšak keď príde do sakristie, trápi ho, či nejaké artikuly nemohli spadnúť na zem, a teda má vinu voči eucharistickému Kristovi. Keby nebol veriaci a kňaz, táto precitlivenosť by sa prejavila niekde inde. Možno pri stretnutí s človekom - v zmysle, či som ho neurazil, nezranil.

Viera v Boha so sebou nesie podstatu zmyslu života, škrupule sa preto upnú na tento vztah, aby spôsobili čo najväčšiu bolesť. Hriechom totiž strácame priateľstvo s Bohom, nebo a zostávame v temnotách. Psychický handikep, s ktorým sa škrupulózni ľudia učia žiť a bojovať, ma vedie skôr k súcitu nad ich veľkým trápením. Snažím sa ich uistiť, že Boh ich má rád a zdanlivé previnenia nie sú často ani hriechom. Potrebujú neustále povzbudzovanie. Pokiaľ niekto podľahol dlhodobej pochybnosti a stratil vieru, neprebiehajú v ňom pocity viny. Typické je otupovanie svedomia a ospravedlňovanie si hriešneho konania.

Latinsky scrupulus znamená ostrý kamienok. Môže úzkosť, starosť, obava zraňovať človeka? 

Škrupulózny človek hlavne zraňuje sám seba. Je príliš zameraný na svoje vnútro. Ostrý kamienok v podobe výčitiek rozorváva jeho srdce. Trápi sa nad sebou a ťažko sa prijíma, pretože sám seba presviedča, že takéhoto hriešnika Boh predsa nemôže prijať. Má strach stretnúť sa s Bohom. Stále hľadá dôkazy, prečo ho Boh nemôže mať rád.

Počas kňazskej praxe som prišiel k poznaniu, že pochybnosti škrupulózneho veriaceho nesmerujú proti existencii Boha a jeho láske. Verí, že Boh je dobro a láska, avšak smeruje k neistote, že nežije tak, aby ho Boh miloval. Spochybňuje svoje správanie, dobré skutky, sám sa odsudzuje a robí mu problém veriť v Božie milosrdenstvo. Iných vidí v lepšom svetle, má tendenciu druhých ospravedlňovať.

Nechcem túto charakteristiku celkom absolutizovať, pretože každý človek je jedinečný, ale rany zasadzujú viac do vlastného srdca ako navonok. Takýto veriaci má potrebu neprimerane často chodiť na svätú spoveď. Pochybuje o svojej dostatočnej ľútosti, zdá sa mu, že prijímal svätokrádežne, alebo pre istotu ani k Eucharistii nepristupuje. Žiada o pomoc druhých, aby ho presvedčili, že sa mýli. Keď ho predsa niekto „presvedčí“, ide sa ešte uistiť za iným. 

Ako nájsť zdravý pohľad na život podľa pravidiel viery?

Zastávam názor zlatej strednej cesty. Máme tendenciu ísť z jedného extrému do druhého. Od prísneho svedomia k laxnému a naopak. Z jednej strany človek posudzuje každú „blchu“, na druhej strane prehliada „slona“. Oba postoje sú nežiaduce. Som presvedčený, že vyváženosť zdravého postoja spočíva vo vnútornej citlivosti voči Božiemu Duchu.

Každá životná situácia je sprevádzaná inými okolnosťami a podľa toho k tomu pristupujeme vo svedomí. Uvediem situáciu konfliktu s blízkym človekom. Ako sa zachovať? Mám v pokore mlčať a prehliadnuť problém so snahou prijať osobu, aká je, alebo ísť do napätia a povedať mu nepríjemnú pravdu pre jeho dobro? V danej chvíli prichádza čas na modlitbu a prosbu Ducha Svätého, aby ma osvietil a dal mi múdrosť  zachovať sa správne. Keď sa v dobrej viere už raz rozhodneme, ďalej už nepochybujme.

Zlatá stredná cesta je výsadou zrelých kresťanov, ktorí načúvajú Bohu, rešpektujú jeho prikázania, pretvárajú Božie slovo v živú lásku a majú cit pre životné osudy druhých ľudí. Laxný človek si ospravedlňuje hriešnie správanie, nechápe náročnosť lásky a nerešpektuje alebo nepozná pravidlá, ktoré vytvárajú základ lásky a bezúhonného správania.

Čo pomáha oslobodiť sa od škrupúľ?

Nebrať sa tak vážne, vedieť sa zasmiať nad sebou, svojou neschopnosťou, mať pochopenie pre slabosť u seba, ale i u iných, ustúpiť od sklonu robiť veci dokonale aj pre lásku, ktorú dostávame napriek nášmu zlyhaniu. Tiež zmeniť pohľad na Boha z prísneho sudcu na milosrdného Otca a veriť, že nám dopraje aj drobné svetské radosti, presne ako keď otec kúpi svojmu dieťaťu zmrzlinu. Prikázanie slúži láske a tá občas presahuje zákon. Príkladom je Ježiš, ktorý v sobotu nechá učeníkov trhať klasy, čo sa podľa farizejov nesmie. 

Akoby sa ľudia prestali radovať. Nevrelé, ustarostené či nedôverčivé pohľady sa stali súčasťou denného stereotypu. 

Chyba nastala v tom, že všetkým spomínaným aspektom dnešný človek podľahol. Nechá sa nimi vláčiť, a žiaľ, postojom k životu ich živí. Ježiš hovorí, aby sme si nerobili starosť o zajtrajšok, pretože každý deň má dosť svojich starostí a nikto si svojou starosťou nepredĺži život ani o piaď (porov. Mt 6, 27 - 34). Máme hľadať Božie kráľovstvo a ostatné nám bude pridané.

Na vlastnú škodu sa chceme postarať o seba i blízkych len svojimi silami. Spoliehame sa na seba, nie na Boha. Nedávame mu priestor, aby nám dokázal, že sa o nás postará. Tak strácame vnútorný pokoj, stávame sa uštvanými bežcami. V honbe za blahobytom si určujeme premrštené ciele a nedokážeme sa zastaviť.  Spoločenská neuróza nás vtiahne ako malinu do mixéra a rozomelie, že už nevieme, kto sme a kam smerujeme.  

Poraďte, ako máme prežívať radosť z Boha.

Radosť z Boha je najlepšia prevencia a liek proti úzkosti, strachu a škrupuliam. Veď smerujeme k plnosti radosti. Boh je láska a láska prináša radosť. Pociťujeme ju, keď sme niekým obdarovaní, vnímaní a prijatí. Vyžaduje to určité zastavenie a stíšenie, aby sme mohli zachytiť lúče lásky vysielané z večnosti.

Boh nás väčšinou navštevuje drobnými pozornosťami. Človek zahltený starosťami ich prehliada. Zastavme sa a v modlitbe načúvajme Bohu. Naučme sa byť citliví na Božie dotyky a neberme bežné veci za samozrejmosť. Žasnime nad obrovským darom nádhernej prírody, do ktorej nás Pán postavil. Buďme vďační za to, že sme si v noci odpočinuli, že môžeme vstať do nového dňa, že nám dáva zdravie a máme čo jesť, pomáha nám v práci, posiela nám anjelov i dobrých ľudí, dodáva silu i útechu v nesení ťažkostí a v svojom milosrdenstve nám neustále odpúšťa a prijíma nás za svoje milované deti.

Radosťou z Boha, nekonečného a jedinečného dobra, sa odpútavame od seba a vtedy sa v sebe prehnane nepitváme. Táto radosť nás  povznáša k Božej chvále, ktorá nám pomáha niesť každodenné kríže. Nie je až tak citovo zafarbená, hlučná a okázalá, ale tichá, skromná a hlboká vnútri nášho srdca, ktoré pevne verí, že Boh ho nesmierne miluje.