Radšej jeden svätý kňaz ako sto obyčajných

Zakladateľom rogacionistov bol taliansky kňaz Hanibal Mária Di Francia (1851 – 1927), ktorého kanonizoval Ján Pavol II. v máji 2004.

„Pri práci s chudobnými často hovorieval: Skôr ako začneš hlásať evanjelium, treba ich nakŕmiť, lebo na prázdny žalúdok sa nedá rozprávať o Ježišovi a milosrdenstve, keď ho sám nevieš preukázať.“

Predstavený slovenskej komunity Marcin Bajda preto vysvetľuje, že na prvom mieste je dôležitý ľudský prístup, pomoc, až potom preberanie zložitejších tém.

REHOĽNÝ ŽIVOT NA SKÚŠKU

Dnes na šiestich kontinentoch vypomáhajú vo farnostiach, v nemocnici, v školách, sirotincoch či na misiách. „Naša duchovná charizma nás v tomto neobmedzuje. Nie je to len o modlitbe za povolania, lebo my nevieme, kde a ako nám Pán dá nové povolania.“

Aj povolanie kňaza Marcina Bajdu sa zrodilo v nemocnici. „Ako šestnásťročnému pacientovi mi položili otázku na telo: Čo chceš v živote robiť?“ Dnes tú istú otázku kladie mladým ľuďom aj on.

„V nemocnici sa mi páčilo, ako doktori pomáhajú, uzdravujú. Zistil som, že tí, ktorí liečia telo, sú dôležití, no viac je potrebných tých, čo liečia dušu.“

Keď sa potom mladých pýtajú, či by chceli byť kňazmi, často odpovedajú otázkou: „Čo je to byť kňazom v dnešnej dobe a kde si to môžeme vyskúšať?“

Mnohí teda nemajú predstavu, ako vyzerá život v seminári či v rehoľnej komunite. Preto rogacionisti ponúkajú formačné pobyty v Poľsku či Taliansku.

DOBA ROZLIŠOVANIA

Hoci povolania i záujem o ne klesajú, číslami sa nezaoberajú. „Náš zakladateľ hovoril: Radšej jeden svätý kňaz ako sto obyčajných...“ Vnímajú, že „keď neosloví osobný príklad a osobný kontakt, neosloví nič“.

Odporúča to však zažiť a prejsť obdobím rozlišovania, „či je to hlas od Boha alebo len útek od problémov“. Formačný pobyt trvá polroka. „Keby prišli na mesiac či dva týždne, je to dovolenka, nie duchovné rozlišovanie.“

No keď mladí zistia, že toto ich cesta nie je, odísť môžu aj skôr. „Aj keď mladý človek napokon nezostane v  seminári, duchovná čiastka a hľadanie Pána Boha v ňom bude prebývať i naďalej. A my sme šťastní, že našiel odpoveď na životné otázky, ktoré v sebe mal.“

Hoci v niektorých mladých ľuďoch vidia veľký duchovný potenciál, rešpektujú, ak to tak mladí necítia. „Nechceme robiť ľudí nešťastnými, ale šťastnými. A šťastnými s Bohom ešte viac.“

RÔZNE FORMY POVOLANIA

Mnohokrát sa stane, že už na začiatku vidia v človeku viac manželské povolanie ako rehoľné. „Alebo majú väčší potenciál v diecéze ako v reholi, tak ich nasmerujeme do farností.“ Majú pred očami víziu Cirkvi ako celku, preto nehľadajú nové povolania iba pre seba, ale pre rôzne formy duchovného života.

„Keď je niekto duchovným otcom, je otcom všetkých detí. Niekedy prídu za nami dievčatá a pýtajú sa: ,A čo s nami?‘ Vieme ich tiež posunúť do rehoľných rádov.“ Najväčšou výzvou pre mladých adeptov na kňazstvo i rehoľný život je podľa Marcina Bajdu samota.

„Nechať človeka v samote pred Pánom. Tam sa začínajú najväčšie krízy. Keď sa musia odpojiť od počítačov a mobilov, vtedy sa ukazuje, či naozaj chcú pokračovať za Pánom.“

JEDEN SĽUB NAVYŠE

Adeptom na kňazský život, ktorí si nie sú istí výberom povolania, odporúča zamyslieť sa, či ich viac láka aktívny alebo kontemplatívny život, žiť v komunite alebo sám. Od ostatných reholí sa však odlišujú jednou zaujímavosťou.

„Kým rehoľníci skladajú tri sľuby – poslušnosti, čistoty a chudoby –, rogacionisti majú aj štvrtý. Rogate, teda ustavičná modlitba za povolania.“ Modlia sa, aby dal Pán Boh Cirkvi dobrých kňazov a nezáleží na tom, v ktorom kúte sveta.

„Kedysi kvitli povolania v Európe, dnes kvitnú na Filipínach a v Indii. No odkedy vznikla naša rehoľa, nikdy nás štatisticky nebolo menej. Vždy je tam nejaký prírastok.“

Zo Slovenska sú v súčasnosti štyria kňazi, ďalší dvaja ešte študujú. „Všetci pochádzajú z Košickej arcidiecézy, aj preto ma otec provinciál poslal na východ Slovenska.“