Rodičia ukrývali kňazov i bohoslovcov
Vyšetrovací spis, v ktorom Pavla obvinili z protištátnej činnosti, a to len preto, že ukrýval ľudí, ktorí utiekli zo sústreďovacích kláštorov. Snímka: Peter Slovák
Keď po barbarskej noci niektorí kňazi, rehoľníci či bohoslovci utiekli zo sústreďovacích táborov, hľadali útočisko u statočných a odvážnych veriacich. Súčasťou týchto príbehov sa stala vtedy len deväťročná Anna Vargová (79). Pochádza z mestskej časti Nitra-Chrenová, ktorú nazývali Vinohrady.
Katolícke noviny navštívili Annu Vargovú, aby nám autenticky sprostredkovala udalosti, ktoré predchádzali procesu s označením Štefan Krištín a spol. Dcéra politického väzňa Pavla Bencza nás privítala vo svojom byte v Nitre. Sama si neprisvojuje v tomto príbehu žiadne zásluhy.
Až keď sme ju presvedčili, že jej slová sú najmä výpoveďou o jej nebojácnych kresťanských rodičoch, začala rozprávať epizódy súvisiace s ukrývaním kňazov a bohoslovcov v Nitre, ktoré sa dotkli aj jej života.
Mal byť len jeden
Traja kňazi a šesť bohoslovcov je sumár, za ktorý jej otec Pavol dostal 15 mesiacov nepodmienečne. Poďme však poporiadku. „Kňazov, rehoľníkov a bohoslovcov, ktorí ušli zo sústreďovacieho kláštora vo Svätom Beňadiku, mala tajne vo Veľkom Lapáši ubytovať istá pani Tichanská. Tá však náhle zomrela a vznikol problém, ktorý bolo treba riešiť.
Moja mama Helena bola veľmi zbožná žena. Jej priateľka Rozália Kolenčíková, s ktorou sa stretávala v piaristickom Kostole sv. Ladislava v Nitre, sa jej jedného dňa spýtala, či by vedela vo svojom dome ukryť kňaza. Súhlasila, hoci sa s manželom ešte o tom nerozprávala. Prišla za ním s hotovou vecou.
Vedela jedine, že ide o kňaza, ktorý ušiel zo sústreďovacieho kláštora. Keďže aj otec bol hlboko veriaci, súhlasil, že jedného teda ukryjú,“ začína svoje rozprávanie Anna Vargová.
„Rodičia mali hospodárstvo a moja mamička po každodennej namáhavej práci peši chodievala z Chrenovej do tohto kostola na večernú svätú omšu v centre mesta, čo je hádam päť kilometrov.“ Benczovci bývali na konci Chrenovej a zhodou okolností tam práve budovali cestu. V podnájme tak bývali u nich projektanti a inžinieri pracujúci na stavbe.
„Aj preto sme neboli až takí nápadní. Ľudia si mysleli, že prišiel ďalší inžinier. Lenže z jedného ich bolo nakoniec deväť,“ vysvetľuje Anna Vargová a dodáva: „Samozrejme, nebývali u nás všetci naraz, ale striedali sa.
Náš rodinný dom, za ktorým sa nachádzalo už len pole, stál – obrazne povedané – v závetrí. Mali sme jednu izbu, ktorú sme volali predná, nasledovala kuchyňa a jedna zadná miestnosť, ktorú im rodičia poskytli.“
Lazarista Rudolf Púchovský
Prvým, ktorý prišiel k Benczovcom koncom novembra v roku 1950, bol kňaz z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul Rudolf Púchovský. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1949.
„Voči mne deväťročnému dieťaťu sa správal ako kamarát. V zime ma vozil na sánkach, hrali sme sa spoločenské hry, najmä takzvanú cestičku do neba, rád ma nechával vyhrávať. Iba mama s otcom vedeli, že je kňaz. Rodičia jemu a postupne aj ďalším prichádzajúcim dávali krycie mená, ktoré učili aj mňa.
Mali prezývky, aby sme ich neprezradili. Púchovského sme volali majster a napríklad Krištín mal prezývku vedúci. Raz v čase Adventu mi Rudolf položil otázku: ,Chcela by si ísť ráno do kostola?‘ Samozrejme, súhlasila som a predstavila som si chrenovský kostol, kde som pristúpila k prvému svätému prijímaniu.
A pokračoval otázkou: ,Vieš, kto bude slúžiť svätú omšu?‘ Keď mi povedal, že on, bol to pre mňa veľký šok. My – kamaráti a zrazu on je kňaz? Nechcela som tomu veriť. Pred zadnou izbou bol gánok. Tušila som, že mama ide na sviatosť zmierenia. Prisunula som si stolček k oknu.
Kľačiaca mama a Rudolf so štólou na krku ma presvedčili, že je to pravda. Bol to taký detský pohľad, no už som nechcela, aby ma vozil na sánkach. Rozprávala som sa s ním len o duchovných témach.“ Predsa aj ako dieťa cítila úctu k služobníkovi oltára.
Netradičné roráty a spoľahlivá spojka
„Ako malé dieťa som rada spala. Pamätám si, že ma páter skoro ráno – tesne pred 5. hodinou, ešte so zatvorenými očami v náručí preniesol do kuchyne, aby som sa prebrala. Potom som už s rodičmi išla do zadnej izby, kde býval. Aj tak to však pre mňa bolo veľmi zvláštne.
Čakala som zlatý kalich, nádhernú monštranciu a miesto toho na stole, kde sa slávila svätá omša, bol len sklený pohár na stopke.“ Pátri malej Anne dôverovali a rodičom naznačili, že napriek jej nízkemu veku sú presvedčení, že ich nevyzradí.
„Ustavične mi doma pripomínali, že to nesmiem nikomu prezradiť, a tak ,cvičili‘ moju spoľahlivosť. Niekedy rozmýšľam, či by to boli zvládli aj moje deti. Pravidelne som v zadnej izbe pri svätých omšiach miništrovala. Mala som modlitebnú knižku, pomocou ktorej som odpovedala v latinčine.“
Kňazom i bohoslovcom pomáhali tiež rehoľné sestry Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul – vincentky, ktoré pracovali v nitrianskej nemocnici. Ich predstavená Florina Boenighová zomrela 31. januára 1956 vo väzení v Prahe na Pankráci. Odsúdili ju práve za túto spoluprácu s kňazmi a bohoslovcami.
Na mestskom cintoríne v Nitre má pamätnú tabuľu – symbolický pomník, lebo jej telesné pozostatky sú pochované v Prahe-Ďábliciach. Anna Vargová o tom hovorí: „Rehoľníci potrebovali spoľahlivú spojku s týmito rehoľnými sestričkami a vo mne ju našli. Nemohli ísť za nimi sami, pretože boli pod drobnohľadom tajných.
Ja som sa zdala najmenej nápadná a prostredníctvom mňa im posielali listy. Chodievala som za sestrou Neméziou Langovou, ktorá pracovala na chirurgii, a Zitou Deobnou, ktorá pôsobila na infekčnom oddelení. Cez vrátnicu som sa prešuchla bez problémov.
Vedela som, že keby ma chytili, nesmiem nič prezradiť. Moje nacvičené frázy boli: Neviem, kam idem; neviem, čo nesiem; neviem, kto mi to dal. Vďaka Bohu sa to nikdy nestalo.“
Bohoslovec Ján Havlík
Druhý do domu prišiel páter Štefan Krištín, neskôr aj bohoslovci. Medzi nimi bol mladý rehoľník, tiež člen rehole lazaristov Ján Havlík (1928 – 1965), známy ako mučeník vernosti duchovnému povolaniu.
„Napriek tomu, že som sa s Jánom Havlíkom tak ľudsky nezblížila ako s pátrom Púchovským, spomínam si na neho živo. Bol dosť vysoký a sestričky mu nemohli kúpiť topánky jeho veľkosti. A tak mu mama u môjho strýka, ktorý bol obuvník, dala ušiť topánky na mieru.
Bol veľmi zbožný. Keď býval u nás, nikdy neviedol zbytočné reči o bežných záležitostiach života. Uprednostňoval duchovné veci, opakovane nás vyzýval na modlitbu a my sme spolu každý večer odriekavali posvätný ruženec. V mojej pamäti teda zostal obraz duchovnosťou a zbožnosťou prekypujúceho človeka,“ spomína Anna Vargová na Jána Havlíka.
Z bohoslovcov, ktorí na čas zotrvali na Chrenovej, bol nakoniec vysvätený iba Bohuslav Pikala z Bobrovca. Neskôr sa stal rodinným priateľom Anny a jej manžela Jozefa. I on si však po celý život prešiel obrovským utrpením zo strany komunistickej moci.
Dôvtipná žena
Ku koncu roka 1951 udalosti nabrali rýchly spád. „Duchovní na úteku striedavo bývali u nás a v byte pani Valášekovej v Nitre Pod Kalváriou. Tam však boli pod drobnohľadom príslušníkov Štátnej bezpečnosti, keďže neďaleko bola policajná stanica. Pozorovali ich a čakali na vhodnú príležitosť.
Ukrývajúcich sa mužov prezradil mladík, ktorý prišiel príslušníkom Štátnej bezpečnosti povedať, že sa v dome Pod Kalváriou neustále striedajú rôzni muži. Rudolf Púchovský ani Ľudovít Orješek pri zatýkaní neboli prítomní. Na mieste zatkli len Štefana Krištína a šesť bohoslovcov.
Anna Vargová na margo týchto udalostí hovorí: „Vtedy k nám však nikto neprišiel. Na sv. Martina sú na Chrenovej hody a v ten týždeň v piatok vstúpili do nášho domu príslušníci Štátnej bezpečnosti. Mama piekla koláče a chystala sa na hody. Nikto z kňazov ani bohoslovcov však už u nás nebol.
Aj preto, že mama dostala avízo, že sa niečo deje a že sme prezradení. Všetko, čo by nás mohlo skompromitovať – či už náboženská literatúra, liturgické predmety, ale i lieky, ktoré duchovným predpísali známi lekári pre prípad choroby – jednoduchá, ale zato dôvtipná žena zabalila do batoha a zaniesla kostolníkom Tóthovcom u piaristov. Všetko to uložili do skrine v sakristii. Komu by napadlo to tam hladať?“
Sedel za svoju manželku
Celý dom eštebáci prehliadali niekoľko hodín až do rána. „Pri domovej prehliadke mi vysypali školskú tašku s písankami a školskými potrebami. Čo tam chceli nájsť, dodnes neviem. Vtedy som to detsky vnímala ako veľkú krivdu. Celú noc hľadali, a i keď našli len torzo kompromitujúcich vecí, stačilo to.
Nezabudli nám však vziať zbožie. Najskôr však zaistili otca a odviedli na výsluch, keďže to vzal na seba. Ten obraz mám pred sebou: otec bol určite hladný a mama mu núkala, aby si niečo z koláča zajedol, no oni ju chlácholili, že príde o krátky čas nazad. Vrátil sa však až o pätnásť mesiacov.
Statočne sedel za svoju manželku. Sama sa čudujem, že to tak prešlo,“ vysvetľuje Anna Vargová a pokračuje v spomienkach: „Vo vyšetrovacej väzbe v Nitre otec strávil dosť veľa času a každý prvý piatok v mesiaci mu mama mohla priniesť čistú spodnú bielizeň. Naspäť špinavú nikdy nevrátili. Ľahké je domyslieť si prečo.
Keď sa otec vrátil z väzenia, mal len jednu košeľu. Musel podpísať mlčanlivosť, čo sa za múrmi väzenia dialo. Neskôr nám prezradil, že ho surovo bili. Odsúdili ho vo veku 62 rokov. Otec takmer celú prvú svetovú vojnu strávil v ťažkých podmienkach na fronte, toto však aj pre jeho vek bolo oveľa náročnejšie.
Jednoducho prežil si svoje. Pán Boh ho v živote skúšal ako biblického Jóba. Keď si bral mamičku, bol už trojnásobným vdovcom. Prvá manželka mu zomrela na španielsku chrípku, druhá zomrela pri pôrode, neskôr aj dieťa, a tretia nešťastne spadla z povaly.
Nikdy sa však nesťažoval. Zomrel 18. januára 1959 tesne pred svojimi 68. narodeninami. Mamička bola od neho o 10 rokov mladšia a do večnosti odišla ako 104-ročná 25. mája 2003.“
Riadenie zhora
Keď sa spätne Anna Vargová obzrie, vníma život rodičov i svoj vlastný jednoznačne ako cestu riadenú zhora. Zbožnosť, odvaha a statočnosť jej rodičov boli piliere ich vzťahu k Pánu Bohu. Okrem toho, že malá Anna musela zvládnuť odlúčenie od otca, stala sa aj ona sama terčom fyzických atakov.
„Jeden učiteľ dookola vyžadoval odo mňa, aby som mu prezradila, kde je otec. Keďže som nepovedala, fyzicky ma trestal. Neslúži mu na ospravedlnenie, že bil i ostatných žiakov. Mne sa však pre moju nezlomnosť ušlo asi najviac.“
Neprezradila. Možno i tým sa chcela podobať odvážnym rodičom Pavlovi a Helene. Nech ich Pán za to oslávi.