Rok 1968 priniesol Cirkvi nádych slobody i návrat do podzemia

Základné informácie o auguste 1968 pozná každý bežne vzdelaný človek. Rok čo rok si tento akt agresie, pri ktorom zahynula vyše stovka našich občanov, pripomíname dokumentmi, svedectvami, pietnymi zhromaždeniami.

Zaspomíname si i na najbližších riadkoch, keď sa pozrieme na to, aké zmeny priniesla pražská jar do spoločenstva Cirkvi. Rozprávali sme sa s kňazom JÁNOM FORMÁNKOM (81), ktorý bol vymenovaný do redakčnej rady obrodených Katolíckych novín (KN)

Zánik prorežimného hnutia
Na procesy v spoločnosti začiatkom roka 1968 reagovali aj cirkevní hodnostári i veriaci. V Prahe bol 21. marca zvolaný zjazd Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD), v ktorého čele stáli kňazi spolupracujúci s komunistickým režimom.

Tí sa chceli na svojich pozíciách udržať aj v politickej situácii, aká nastala. „Na zjazde boli kňazi, ktorých pozval páter Rudolf – český kňaz, ktorý bol poverený biskupom Tomáškom založiť Dielo koncilovej obnovy. Predpokladalo sa, že na tom zjazde budú hovoriť aj títo prorežimní kňazi.

Hneď na začiatku však vystúpil nitriansky biskup Eduard Nécsey, ktorý mal síce krátky prejav, povedal však jednoznačne, že chce predstaviteľom MHKD pripomenúť – vtedy sa totiž vytvárali kontakty s Vatikánom –, že to, čo sa týka vyjednávania o biskupských stolcoch a náboženskej slobode v Československu, je výsostná záležitosť medzi Svätou stolicou a vládou.

Žiadal vedenie MKHD, aby do týchto vyjednávaní nevstupovalo. Tým znemožnil, aby prorežimní kňazi vystúpili. Konferencia tak nemohla dosiahnuť to, čo vedenie MHKD chcelo, teda odobriť a zvoliť ho znova do funkcie. Pretože všetci kňazi, ktorí tam boli prítomní, aplauzovali biskupovi Nécseyovi,“ vysvetľuje Ján Formánek, ktorý bol na zjazde prítomný.

Rokovanie v Prahe predĺžilo zdráhanie sa niektorých slovenských funkcionárov MHKD odstúpiť. Až keď ich okresný dekan z Nového Mesta nad Váhom Július Gábriš vyzval, aby v záujme jednoty i samého hnutia pochopili hlas doby a nerobili prekážky obrodnému procesu, Alexander Horák, Štefan Záreczký a Jozef Lukačovič vyhlásili, že sa vzdávajú funkcií, čo potom potvrdili aj svojimi podpismi.

Reagovali aj dovtedy mĺkve KN
KN, ktoré boli do marca v područí predstaviteľov hnutia, sa o ňom dovtedy vyjadrovali iba pozitívne.

Príkladom je uverejnenie pamätného listu MHKD pri príležitosti 20. výročia Víťazného februára, v ktorom sa písalo: „Dnes po 20 rokoch môžeme povedať, že cesta, na ktorú nastúpilo MHKD ČSSR, bola cestou správnou. Hoci jej priekopníci nemali iný vzor než príklad vlasteneckých kňazov – buditeľov našich národov, ktorí za iných pomerov pracovali – predsa našli správny smer, ktorý im určovalo vedomie, že z ľudu vyšli a s ním stále pôjdu.“

Pritom noviny boli jediným zdrojom dostupnej duchovnej literatúry, no ako hovorí Ján Formánek, presadzovalo sa, aby sa v nich vyskytovalo čo najmenej duchovného a aby sa čo najmenej spomínal Boh. „Väčšinou vychádzali články o miery. Keď ľudia videli, že noviny nemajú úroveň, odhlasovali ich.“

Na konci marca, keď dovtedajšie vedenie redakcie bolo už odvolané, však už KN vyšli s titulným článkom A čo my? Píše sa v ňom o diecéznych konferenciách MHKD, na ktorých sa kňazi kriticky postavili k predstaviteľom hnutia.

Vyčítali im, že neoprávnene zasahovali do cirkevnej politiky. Noviny tak prvýkrát vystúpili proti pomerom v MHKD. „Pán biskup Ambróz Lazík po zmene pomerov zariadil, aby KN dostali nového šéfredaktora a členov redakčnej rady.

Medzitým sa funkcií vzdali kanonik Škoda, Záreczký a ostatní. Pán biskup narýchlo vymenoval redakčnú radu. Šéfom bol pán profesor Jozef Hrušecký. Bol to vzdelaný kňaz po každej stránke. Zo strany Cirkvi bol ako cenzor Ján Pöstényi. V novinách potom pôsobili jezuita Ferdiš Takáč, Ján Motulko či laik Marián Gerlach,“ približuje Ján Formánek, ktorý bol tiež členom redakčnej rady.

Dodáva, že všetci sa snažili, aby KN išli trocha dopredu. „Aby sa do nich dostali aj správy zo života Cirkvi na Slovensku s rôznymi požiadavkami, keďže tu bola aj Gréckokatolícka cirkev a rehole, ktoré boli prakticky zlikvidované.“

Dielo koncilovej obnovy
Obroda KN bola priamo spätá so zmenami po pražskom zjazde MHKD. Keď jeho vedenie odstúpilo, hnutie prakticky prestalo existovať. Už v Prahe sa však začalo formovať Dielo koncilovej obnovy (DKO).

„Po skončení zjazdu sme sa zišli tí, ktorí sme boli nominovaní do predsedníctva DKO,“ ozrejmuje Ján Formánek. DKO si za cieľ dávalo realizovanie Cirkvi v každodennom živote a obrodný proces v duchu Druhého vatikánskeho koncilu.

Ustanovujúci snem organizácie sa konal 13. a 14. mája na Velehrade. Zúčastnili sa na ňom všetci biskupi, i tí, ktorí boli tajne vysvätení či nemali štátny súhlas. V Česku sa na  čelo DKO postavil biskup František Tomášek, u nás biskup Ambróz Lazík.

Snem na Velehrade sa uzniesol na vyhlásení, v ktorom československí biskupi predostreli viaceré požiadavky.

Napríklad, aby sa obnovilo rokovanie československej vlády so Svätou stolicou; aby biskupi mohli slobodne vykonávať svoj úrad; aby kňazi v pastoračnej činnosti podliehali jedine ordinárom; aby sa laikom nekládli prekážky pri plnej účasti na živote Cirkvi; aby sa napravili všetky krivdy spáchané na kňazoch a laikoch, postihnutých protináboženskou perzekúciou či aby bola zabezpečená slobodná náboženská výchova a výuka na školách i mimo nich. K ich úplnému naplneniu však nakoniec nedošlo.

Nabrali druhý dych
Naštartované zmeny priniesli v celom národe i v Cirkvi na Slovensku vlnu optimizmu. Tajná Cirkev vyšla z podzemia, po 18 rokoch bola obnovená taktiež činnosť Gréckokatolíckej cirkvi.

„Po jari 1968 to bol úžas, ako sa všetci ľudia snažili, aby skončili represie, ktoré od 50. rokov komunistická strana používala proti Cirkvi. Sestričky sa modlili za Dubčeka, aby mu Pán Boh dal zdravia.

Všetci sme ožili, nadýchali sme sa slobody, ktorá tu nebola. Nabrali sme druhý dych, všetci nám pomáhali. Tí, ktorí brzdili rozvoj cirkevných vecí, boli vymenení.

Aj v tlačiarni bolo  zrušené miesto človeka, ktorý dohliadal na tlač cirkevných textov. Bola to úplne iná atmosféra, pretože celý národ podporoval Dubčeka, ktorý hlásal socializmus s ľudskou tvárou,“ spomína Ján Formánek na obdobie, ktoré touto demokratizáciou začalo.

Nový vánok zavial aj do KN, v ktorých sa začal objavovať duchovnejší obsah. Začali prispievať aj slovenskí biskupi a cirkevní hodnostári. „Čitatelia KN tak mohli po desaťročiach čítať aj duchovné články.

Okrem toho sme v novinách rozmnožovali dokumenty z Druhého vatikánskeho koncilu, keďže veriaci o ňom nič nevedeli. Preto sme sa snažili vydávať čo najviac informácií o koncile, aby sa dostali medzi obyčajných ľudí,“ približuje náš respondent.

Dostali strach, že to skončí

Obrodný proces, ktorý mal priniesť utvorenie demokratického prostredia, však po mesiacoch nadšenia dostával prvé trhliny. I keď sa Alexander Dubček snažil pokračovať v liberalizácii režimu, neustále výčitky „bratských“ krajín v socialistickom bloku dávali tušiť, že situácia v Československu sa môže radikálne zmeniť.

Na otázku kedy v priebehu roka 1968 začalo cítiť, že nie je rýchlosť obrody taká, akú si ľudia predstavovali, Ján Formánek odpovedá: „V tej chvíli, ako boli napätia medzi Brežnevom a Dubčekom a ostatnými papalášmi – keď sa schádzali a volali našich, aby ich napomenuli –, sme dostali strach, že to skončí.

Mali sme správy o tom, že v okolí sú na cvičeniach vojská Varšavskej zmluvy a že sú pripravené zasiahnuť. Dubček a ostatní politici, ktorí sa pridali na jeho stranu, určite nechceli, aby to zašlo až tak ďaleko. Keď je však také nadšenie pre demokratizáciu, nedá sa zastaviť.“

Koniec obrody
Vpád vojsk Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. augusta znamenal koniec obrodného procesu. „Po vpáde vojsk sme si uvedomili, že je koniec. Odporcovia Dubčeka si boli istí, že víťazia. Cirkev sa pomaly znova dostávala do područia protináboženskej nenávisti jej nepriateľov.

Robili všetko preto, aby ju potláčali,“ poznamenáva Ján Formánek. Videl však aj isté pozitíva: „Vďaka Duchu svätému aj aktivite laikov sme sa nenechali zastrašiť. Každý sa na svojom mieste snažil urobiť pre dobro veriacich čo najviac.

Mali sme laikov, ktorí prekladali teologickú literatúru, najmä dekréty Druhého vatikánskeho koncilu. Rozmnožovali sa na písacích strojoch a tak sa dostávali hlavne medzi mládež. Bola to horlivosť.“

Dôsledky vojenskej intervencie postihli aj KN. Redakcia mala pripravené vydanie pre 34. týždeň, keďže však vojaci obsadili tlačiareň, noviny ostali nevytlačené. Vo štvrtok 29. augusta sa však podarilo vydať mimoriadne dvojstranové číslo, v ktorom vyšiel príhovor biskupa Lazíka.

Ten vyjadril zármutok nad obeťami stretov s vojakmi, ale taktiež potvrdil, že Cirkev bude podporovať každú snahu vlády o vytvorenie ovzdušia priateľstva a bratstva. Uverejnené bolo tiež vyhlásenie DKO, ktoré vyslovilo dôveru programu Alexandra Dubčeka.

„Chceli nás rozdeliť, hoci Biľak a jeho spoločníci tvrdili, že nás vojská prišli zachrániť pred západnými mocnosťami, ktoré nás chceli vytiahnuť zo socialistického tábora. Písali sa preto rezolúcie na podporu Dubčeka,“ približuje Ján Formánek. Redakcia KN zostala ešte pár týždňov nezmenená, články však už prechádzali cenzúrou.

V novembri nakoniec prišlo k výmene celej redakcie i šéfredaktora.

Návrat do starých koľají
Bola situácia po auguste 1968 iná, ako pred pražskou jarou? „Zasa prišlo to, čo tu bolo predtým. Kňaz na všetko potreboval súhlas. Cirkevní tajomníci prežili a potom prenasledovanie veriacich opäť naštartovali naplno. Cirkev išla znova do podzemia,“ hodnotí Ján Formánek.

Pesimizmus z nedokončenej demokratickej revolty pohltila následná normalizácia. I tak však v ľuďoch ostal dúšok túžby po slobode, ktorý vzplanul o 20 rokov neskôr. Po Sviečkovej manifestácii v marci 1988 a udalostiach z novembra 1989 sa konečne mohli zhlboka nadýchať slobody, po ktorej tak veľmi túžili.

Nedovoľme svojou pasivitou a ľahostajnosťou, aby toto dielo našich rodičov a starých rodičov zničili ľudia, ktorí pod rúškom liberalizmu, národných a sociálnych hesiel vedú svoj odboj proti slobode.